Aňa Ostrihoňová
Tomáš Mrva
Foto: Drew Leavy (flickr, licencia Creative Commons)
Aňa Ostrihoňová
Tomáš Mrva
Ján Gregor
Tomáš Mrva
Ján Gregor
Ľubomír Jaško
Kristián Klima
Tomáš Mrva
Kristián Klima
Lucia Rakúsová
Ján Gregor

Ako som sa stal sériovým vrahom

Nič nie je klamlivejšie ako animované filmy pre deti. V ktorom z nich nájdete myš v negatívnej úlohe? Malé je milé, povedali si asi tvorcovia, ale ak ich máte doma, raz príde deň, keď ich musíte začať zabíjať.

Jedna z najrannejších spomienok: v komore u starej mamy myš zaliezla pod starý kredenc, na pomoc prichádza otec s metlou. Zúrivo s ňou manipuluje a záver si nepamätám. Možno myš rozpučil a nechceli to malému chlapcovi ukazovať, možno ušla.

O pár rokov neskôr: otec stojí nad otvorenou pecou, v ktorej je do červena rozpálené uhlie. Medzi prstami drží za chvost myš, ktorá zúfalo piští, po dopade na uhlie iba zaškvrčí a je po nej. Dostávam malú prednášku o tom, že zvieratá sa nemajú týrať a treba s nimi skoncovať čo najrýchlejšie. Vidiecky humanizmus v praxi.

O pár desaťročí neskôr: myšacinu v tom dome som cítil už pri prvej návšteve, ani presne neviem, prečo som tam ostal bývať dva roky. V Londýne si ale nenavyberáte, hlodavce sú skoro všade. Ešte aj v televíznej reklame. Hovorilo sa v nej, že na každého obyvateľa pripadá jeden potkan, ktorý zrejme žije len pár metrov od vás. Kvalita anglických domov to uľahčuje, všade samé diery, stavia sa z mizerných materiálov a prehrýzť sa sadrokratónom je oveľa ľahšie ako tehlou či nebodaj panelom.

Myšaciu centrálu som našiel hneď, v spodnej zásuvke v kuchyni bola stará škatuľa od pizze, okolo nej kopa malých hovienok. V dome síce žilo skoro desať ľudí, ale nikomu to nevadilo. Trochu som upratal a myši zmizli. Za pár mesiacov však prišla jeseň a moja izba na prízemí vedľa vchodových dverí bola prvá na rade.

Najprv sú opatrné a behajú po izbe iba v noci. Zobudíte sa s divným pocitom, naťahujete uši a zrazu počujete jemné zapišťanie, šuchot a cítite niečo ako moč. Potom sa ešte dva-tri dni presviedčate, že sa vám to iba zdalo. A potom sa zbavíte všetkých ilúzií a začnete konať.

Ako človek odchovaný na animovaných filmoch som najprv kúpil klasickú pascu. To bol prvý omyl. Pri jej nastavovaní riskujete, že vám sekne po prstoch a keď už tam myš uviazne, nevyzerá to vždy najlepšie. V ideálnom prípade pasca myš sekne doprostred chrbta, zlomí jej to väzy a mierne zdeformuje telo. Pri menej presnom zásahu je to občas dosť krvavá záležitosť. Keďže sú pasce z dreva, myšacie telesné tekutiny do neho vsiaknu a po opakovaných použitiach pasca vyzerá nechutne. Ak by ste to chceli robiť vedecky, kúpite si malú gilotínu. Nedávno mi známa, ktorá robí výskum rakovinových buniek na potkanoch, rozprávala, ako ich likvidujú. Musia s nimi zaobchádzať čo najhumánnejšie, takže ich zabíjajú dekapitovaním. Ideály a mechanizmy francúzskej revolúcie žijú dodnes...

Myši sú dobrá konverzačná téma, takže som dostal kopu rád. Ktosi ma napríklad zápalisto odhováral od toho, aby som použil lepidlo. Keď mi potom lepiace pasce ponúkal indický predavač v obchodíku na rohu, zazrel som na neho ako na podvodníka, ale nakoniec som ich kúpil. A urobil som dobre. Nekúpil som lepiace pasce na myši, ale na potkany, keďže som predpokladal, že tam bude lepšie lepidlo. Boli dosť veľké, a tak som tieto papieriky s jednou lepiacou stranou rozstrihal na menšie kúsky, približne vo veľkosti dvoch myší. Treba ich rozložiť tesne popri stenách, lebo to sú miesta, kadiaľ myši najradšej chodia. Cupitajú a zrazu sa nemôžu dostať ďalej. Čím viac sa snažia odlepiť, tým viac sa prilepia.

Tento spôsob chytania myší sa ukázal ako najefektívnejší, akurát som nerátal s tým, že vlastne chytíte živú myš. Lepidlo je také silné, že sa nedá odlepiť, a tak ju treba zabiť. Keď sa v noci prilepila prvá myš, začala úpenlivo pišťať a ja som sa jej strašne bál. Jediné čo ma napadlo, bolo zobudiť kamaráta Fernanda – ja som zbavil náš dom myši, ty by si ju mal zabiť. S touto deľbou práce neochotne súhlasil a prilepené zvieratko kamsi odniesol.

Nemohol som ho ale budiť každú noc, a tak som si pomohol univerzálnymi pomôckami v domácnosti. Igelitka z Tesca a stará panvica sa stali na pár mesiacov mojimi vernými pomocníkmi. Prilepenú myš som hodil do igelitky, viackrát ju okolo nej obtočil a na chodníku pred domom po nej párkrát pobúchal panvicou. Raz som takto o druhej v noci rozospatý a oblečený v pyžame búchal po zemi panvicou, keď okolo prechádzala skupinka opitých žien. Vysokými hlasmi sa pýtali „what are you doing“ a strašne sa pritom smiali, keď som ústrúsil svoje „killing mouse“, znechutene sa na mňa pozreli a veselá nočná konverzácia skončila.

Fernando raz chytil podozrivo tučnú myš, ktorá sa trápila najdlhšie, lebo kvôli nej zasadla domová rada a preberalo sa, či náhodou nečaká mladé. Myš prilepená v potkanej pasci sa nedá odlepiť a keby aj, kto by púšťal na slobodu myš plnú ďalších malých myší? Fernando sa nakoniec so svojou igelitkou a mojou panvicou odobral pred dom a pár týždňov sa na neho všetky ženy v dome krivo pozerali.

Zatiaľ čo som prvé myši balil do igelitiek s odporom a strachom, postupne sa z toho stala rutina na úrovni umývania zubov. Strčiť do igelitky, vyniesť pred dom, pobúchať, strčiť do kontajnera. Prvých chytených myší som sa bál, na tie ďalšie som sa tešil. Občas som v noci sedel v kuchyni a striehol, či sa pobehujúce zvieratko nechytí do mojej pasce. Periférne videnie sa mi výrazne zlepšilo a po čase som ním zbadal aj najmenší pohyb. Z obete myšacej invázie sa stal lovec a bol som frustrovaný, keď sa pár týždňov neobjavil žiaden ďalší hlodavec.

Môj prerod z ustráchaného človeka na chladnokrvného zabijáka bol nenápadný, ale prekvapivo rýchly. Vedci vedú nekonenčú diskusiu o tom, či je človek dobrý alebo zlý a ako je možné, že za istých podmienok aj normálni ľudia robia nenormálne veci. Myslím, že za všetkým je zvyk, vďaka ktorému otupiete. Nájdete si dôvody, prečo nepriateľa treba fyzicky likvidovať (smrdí, roznáša choroby, ničí potraviny, po pustení na slobodu by sa možno vrátil atď.) a prečo vlastne robíte čosi dôležité, z čoho má úžitok celé spoločenstvo. Obete degradujete, seba povýšite.

Tento mechanizmus je vo vzťahu ľudí k hlodavcom tolerovaný, bohužiaľ funguje aj vo vzťahu ľudí k ľuďom. Po rozsiahlych analýzach v knihe Modernosť a holokaust prichádza sociológ Zygmunt Bauman k záveru, že lekciou holokaustu je ľahkosť, s akou väčšina ľudí postavených do situácie, v ktorej neexistuje dobré riešenie, obíde problém morálnej povinnosti a namiesto toho prijmú prikázania racionálneho záujmu a sebazáchovy.

Už dva roky v tom myšacom dome nežijem. Preventívne som si našiel byt, kde môže moja lovecká vášeň abstinovať. Vďaka myšiam som nahliadol hlbšie do ľudskej duše a nie som si istý tým, čo som tam uvidel.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia