Foto: Lotus Carroll (licencia Creative Commons)
Vera Cosculluela
Karol Čukan
Hlas od sporáka
Silvia Ruppeldtová
Foto: Flickr.com (PhotoAtelier - Glen)
Janka Kršiaková
Dalma Beláková
Aňa Ostrihoňová
Miriam Novanská
Drinky s priateľmi (foto: www.hbo.com)
Aňa Ostrihoňová
Foto: Happy Go Lucky. Film 4. www.outnow.ch)
Aňa Ostrihoňová

PF 2014 a dávajte si pozor, čo si želáte!

Okrem tých obligátnych tagovačiek s vinšami pri príležitosti prelomu kalendárnych rokov sa tu rozmohla ďalšia mexická vlna rekapitulácií, primárne samozrejme s cieľom preukázať, že dotyčný mal fasa, rozumej nesmierne produktívny rok, nech followeri vidia.

Sympatické je, že poniektorí otvorene popriznávali aj menej úspešné ťaženia, a úplne najviac ma dojala kamarátka Miška, ktorá celý tento trinástkový rok priamočiaro ofakovala a vyžiadala si nový. V mojom newsfeede s takouto koncoročnou uzávierkou nebola sama, takže tipujem, že na tom astrologickom rozbore, podľa ktorého nám 2013 dal celkom zabrať, bude niečo pravdy aj mimo obľúbeného Forrerovho efektu.

Z pozície od sporáka by som sa mohla vyprsiť s rôznorodými triumfami: napríklad sofistikovaným menu na meninovej párty pre čávesa, organizovanej s najvyšším stupňom utajenia. Arménsky šalát, lososový tatarák, tuniakové závitky a krídelká v medovo-citrónovej marináde sa dali v našej poddimenzovanej chladničke strategicky ukryť a potom vyťahovať postupne. (Oslávenec vyzeral dojatý až za roh.)

Alebo by som mohla spomenúť posledný záchvat stepfordskej paničky dakedy z leta s krycím názvom "keď už fakt neviete čo so svojím intelektom": najskôr som celú kuchyňu veľmi obratne zasrala pri príprave Caesar salad a potom som sa so štyrmi samostatnými téglikmi vydala za čávesom do práce, aby som mu ten šalát s láskou servírovala nerozmočený. V závere roka som sa blysla už len jednou nadpriemernou koložvárskou a zmorená adaptáciou na pravidelnejší režim nine-to-five na detašovanom pracovisku na Miletičke som svokru pravidelne uplácala kokosovou tortou z čírej vďaky za to, že v nedeľu nemusím smažiť rezne.

No a včul navážno. Mne samej posledný rok rázne pripomenul, že pokora je základným bezpečnostným opatrením, pretože zvysoka sa padá hlboko, a predsa len je ohromný rozdiel skočiť pupkáča z okraja bazéna a 10-metrovej veže. Takže tu je pár silných momentov, z ktorých som si vztiahla hodnotné ponaučenia do života:

Raz ma takto čerstvo vysprchovanú pri odchode z bedmintonu zastavil mladý muž s otázkou, že čo to mám za výplet, keď to tak super plieska, a kde sa to dá kúpiť. Na malý škodoradostný moment som zvažovala, že mu nakecám niečo o titáne, nanotechnológiách a uhlíkových vláknach, ale dobrá výchova nepustí, a tak som sa s ním dobromyseľne podelila o stručný výklad k technike základného úderu. A nebola by som to ja, keby som to vzápätí nevztiahla k širšiemu kontextu problematiky života ako takého: napadlo mi, ako často sa necháme zmátoriť kompletne mylnou predstavou, že dobrý životný pocit sa dostaví, keď vonkajšie podmienky a okolnosti budú štimovať.

Mimo športových centier sa tento typ myslenia vyskytuje v podobe rozšírených očakávaní, že z občasného alebo pretrvávajúceho pocitu márnosti človeka určite vytrhne lepšie pracovné miesto a vyšší zostatok na účte, lepšia adresa, iný partner - fešnejší, empatickejší alebo vôbec nejaký, nech sa to týka aj singles. Znavené matky si želajú, aby ich malé deti boli poslušnejšie a netrieskali sa o zem hneď, ako sa im nevyhovie, bezdetné ženy v mojej vekovej kategórii si zasa rady predstavujú, ako im raz ten malý voňavý zázrak prevráti život naruby, a niektoré sa už vidia s gloriolou a chápavým výrazom matky Ježišovej, hoci boli odjakživa vytrasené ako ratlík na piku a nedá sa čakať, že by sa to spánkovým deficitom zlepšilo.
Každý máme to svoje.

V rámci profesného záujmu som v ostatných mesiacoch načítala haldu textov o tom, čo ľudí motivuje, akými metódami sa pasujú so životom a čo tak všeobecne prispieva k prežitku šťastia. Napríklad extrémne populárny český magazín FirstClass by si mohol dať do záhlavia motto od Houellebecqa: "Žijeme svůj bezvýznamný, nespokojený život, a stále čekáme, že se něco stane. Jenže většinou se nestane nic." Ono sa totiž určite naozaj nič nestane pri čítaní o životoch, návykoch a myslení bohatých, ale vydavateľ môže byť spokojný, lebo plebs sa na túto tematiku chytá rovnako dobre ako na ajfóny a ten nešvár odrážkových návodov, čo robiť a nerobiť, aby ste boli šťastní a úspešní, infiltroval už aj serióznejšie médiá. (Dnes som len ticho zaskučala pri texte z Business Insider o tom, ako úspešní ľudia nakladajú so svojimi víkendmi, ktorých máme len štyri tisíc a bol by ich hriech preflákať. Krista.)

Na diskuske o kritickom myslení nám zase Michal Hvorecký ukázal Č/B snímku v otrasnom rozlíšení a vraj, kto uhádne, kto sú tí dvaja spisovatelia, vyhrá jeho knižku. Neprekvapivo nevedel nikto a Michal si pohrdlivo (a uspokojene) odfrkol, že v akej spoločnosti sa to, preboha, ocitol. A ja som sa len tak zľahka pousmiala nad tým, na akých pozoruhodných veciach si každý z nás dokáže stavať identitu: na množstve načítaného, napísaného, hierarchicky dosiahnutého, odrodeného alebo navareného (viď vyššie).

Moja obľúbená švajčiarska psychoanalytička Verena Kast pripomína, že v našej androcentrickej spoločnosti sa za hodnotné považuje mnohé, čo patrí k otcovskému komplexu: teda primárne výkon, a nie materská účasť a spolunáležitosť. A tak si súčasní nešťastníci stále niečo dokazujú upachtenou činnosťou na vrcholovej úrovni, ktorá prináša výsledky, lajky aj kadečo iné, no neprináša to vytúžené zenové spočinutie v živote, keď oprávnenie k existencii netreba hľadať všade navôkol, ale výlučne v sebe.

Pri rozjímaní o šťastí nemožno, samozrejme, opomenúť celospoločenské reálie: to už múdrejší odo mňa zistili, že šťastnejšie sú tie komunity, v ktorých panuje vzájomná dôvera, také, v ktorých nie sú extrémne rozdiely medzi chudobnými a bohatými a hlavne, hlavne také, čo majú spoločnú víziu, ku ktorej sa môžu upnúť. (A povedzme si úprimne, v tomto svetle nám ani Kotlebov jackpot nemôže pripadať nepochopiteľný, lebo vždy lepšia vízia spoločného nepriateľa ako vôbec žiadna. To je tá, ktorú ako spoločnosť momentálne máme.)

Na úrovni jednotlivca by ten diagram šťastia mal byť vlastne triviálny: svoj aktuálny stav vyhodnocujeme ako vzdialenosť medzi tým, čo sme mali, tým, čo by sme chceli mať, a tým, čo majú ostatní. Prekliatie komparácie by sa to dalo nazvať: ako keď Tomáš Bezdeda uspeje v SuperStar, no bez agilného manažéra dnes už len z hĺbky minulosti počuje ozvenu jačiacich trinástok a kladie si otázku, ako je možné, že to Zdenka Predná dotiahla omnoho ďalej. Ako sa hovorí, dávajte si pozor, čo si želáte, lebo sa vám to splní a škaredo navýši očakávania do budúcnosti.

Takto poviem: načítala som si seriózne pojednanie škandinávskeho antropológa o šťastí, teda konkrétne o tom, prečo ľudia vo vyspelom svete nie sú takí šťastí, ako by "objektívne" mohli byť.
Nedozvedela som sa zhola nič a uzavrela som to s tým, že šťastie je vec osvetlenia. A že sa mi túto metaforu nechce veľmi vysvetľovať, poviem len, že ani Monica Bellucci by nebola za čaju, keby ste ju nasvietili drsným svetlom odspodu.

Do tohto roka vám teda všetkým želám priaznivé osvetlenie, dosť času na blízkych a menej času na čítanie sponzorovaných postov na timeline, a ak niečo riešite, tak aj trpezlivosť.
Trpezlivosť počkať, kým sa zodvihne hmla a do odpovedí na zásadné otázky, ktoré možno hľadáte, jednoducho dorastiete.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia