Aňa Ostrihoňová
Výrez z obrazu Roberta Bielika
Aňa Ostrihoňová
Juliana Mrvova
Aňa Ostrihoňová
foto: about.com
Aňa Ostrihoňová

Za dverami ateliéru

Výrez z obrazu Roberta Bielika

Daniel Brunovský niekoľko rokov fotografoval slovenských výtvarníkov v ich ateliéroch a kunsthistorička Denisa Doričová namiesto sprievodných textov k týmto fotografiám urobila s každým z umelcov rozhovor. Kniha Slovenské ateliéry je výsledkom tejto spolupráce – zbierkou záznamov z veľmi osobitých stretnutí.

Tieto (autorizované) záznamy vypovedajú o výtvarníkoch viac než by dokázali akékoľvek sprievodné texty. Prepísané sú doslovne, bez tzv. novinárskych úprav a krátenia. Čitateľ miestami stratí prehľad o tom, kto sa pýta a kto vlastne odpovedá. Každý z výtvarníkov odpovedá „svojou“ slovenčinou, sám určuje, o čom bude rozprávať viac a o čom menej. Prezentuje to, čo ho zaujíma – a nie je to len umenie.

Do výberu sa dostala najmä staršia (najstaršia) žijúca generácia, a tak sú prvé rozhovory zamerané najmä na spomienky na štúdium a profesorov, na pravidlá „inej doby“. Rozhovory sa točia okolo politiky a umenia na objednávku. O pomeroch na bratislavských a pražských výtvarných školách. Postupne s mladšou generáciou prichádza reflexia zmien v postupoch, v organizácii škôl, konkrétne bratislavskej VŠVU a jej jednotlivých ateliérov. Rozhovory prestupujú jeden do druhého – spájajú a rozdeľujú ich pohľady na rôzne teórie či diskusie o umení.

Dá sa to robiť milión spôsobmi, ale najťažšie dobre

Alebo diskusie o živote – takýmito sú najmä prvé z rozhovorov v knihe. Milan Laluha či Rudolf Fila už z titulu svojho veku na ne „majú právo“. Rudolf Fila nehovorí však len o živote. Rozvíja napríklad svoju teóriu o gýčiaroch a uplatňovaní šikovnosti v praxi. Práve pohľady na kresličské remeslo – manuálnu zručnosť sa rôznia. Niektorí – ako Juraj Bartuzs tvrdia, že „keď chce byť niekto profesionálny výtvarník, mal by ovládať základ. Môže niečo porušiť vedome, ale nie preto, že to nevie,“ iní na odkresľovanie a modelovanie počas prípravky na VŠVU spomínajú s nechuťou.

Od zručností sa prechádza k diskusiám o abstrakcii a realizme. Tejto téme sa Doričová venuje v rozhovore s Vladimírom Ossifom, ktorý sa abstrakcii ako jeden z mála slovenských maliarov venuje. Tvrdí, že medzi „abstrakciou a dekoráciou existuje krehká hranica,“ – divák, ktorý nemá „napozerané“ ju obyčajne vníma len cez farbu. Rozoznať dobrú abstrakciu od nevydarenej je nesmierne ťažké. Téma sa vracia v rozhovore s Ivanom Csudaiom, ktorý tvrdí, že u nás nie je abstrakcia vnímaná pozitívne, pretože neexistuje reálna tradícia.

Ateliér?

Celkovo sa však rozhovory, či skôr záznamy zo stretnutí, v Slovenských ateliéroch, nezaoberajú téoriami umenia – sú osobnejšie. V odpovediach na jednoduché otázky o procese tvorby a (ne)spokojnosti s ňou sa prejavuje osobnosť výtvarníka. Často jeho či jej postoj vidieť v obrazoch a grafikách. Inokedy si videné a vypovedané protirečia.

Napríklad Robert Bielik, ktorého maľby by mohli byť dielom perfekcionistu (výrez jeho obrazu na začiatku tohto textu), sú v konečnom dôsledku komplikované najmä preto, že ich autorovi inak „nemá ako ujsť čas“. Z ilustrácií Mareka Ormandíka na druhej strane cítiť energiu a vtip. On sám priznáva, že maľuje rýchlo a je pre neho veľmi ťažké, aby sa bral vážne.

Doričová s Brunovským nahrávali rozhovory väčšinou v ateliéroch. (Až na výnimku Vladimíra Havrillu, ktorý hneď na začiatku napadol koncepciu knihy a odmietol sa fotiť pri svojich veciach). A samozrejme je tento priestor – ateliér, témou, pri ktorej začínajú, a ku ktorej sa vracajú.

Snáď najlepšie význam miesta, kde možno tvoriť, vyjadrila Klaudia Kosziba – „Mať možnosť odstupu a nárok na vlastný mentálny aj fyzický priestor, ktorý s takým druhom činnosti, ako je maľovanie, súvisí, je dosť podstatná vec.“

Každá doba má svoje prejavy… len ide o to, či sú ešte výtvarným umením

V každom prípade sú Slovenské ateliéry vydareným pokusom o zmapovanie slovenského výtvarného prostredia v širokom časovom priestore v netradičnom (nekatalógovom/neslovníkovom) formáte. Čitateľovi zbytočne nepodsúvajú jeden spôsob videnia, čo sa často stáva pri monografiách. Práve naopak, jednotlivé problémy, ktorým výtvarný život na Slovensku čelí, má možnosť vnímať z rôznych strán a vytvoriť si svoj vlastný – „obrázok“.

Daniel Brunovský, Denisa Gura Doričová: Slovenské ateliéry. Daniel Brunovský: 2010, 328 strán.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť