Aňa Ostrihoňová
Výrez z obrazu Roberta Bielika
Aňa Ostrihoňová
Juliana Mrvova
Aňa Ostrihoňová
foto: about.com
Aňa Ostrihoňová

Sex, pivo & východná Európa

Čo môže byť lacnejšie ako utrieť si zadok národnou vlajkou? Holandská divadelná dvojica Walter Bart a Matijs Jansen dáva na túto otázku svojráznu ale jasnú odpoveď. „Máte tu krásne dievčatá a lahodné pivo“ konečne znie urážlivo.

Ich anglickí futbaloví fanúšikovia Dave & Dave prichádzajú do metropoly východnej Európy, aby si užili lacného chľastu a žien, mudrácky glosujú zaostalé miestne pomery a nevdojak tým ukazujú všetky stereotypy a obmedzenosť tzv. západných pivných turistov v ich pohľade na menej rozvinuté krajiny. Ich spávanie je vulgárne a v mnohom poburujúce. Ale aj lacné východoeurópske pivo vypovedá o kultúrnych hodnotách národov. A chutí.

Tohtoročná Divadelná Nitra priniesla predstavenie v netradičnom priestore baru populárneho najmä medzi miestnou študentskou mládežou. Už tým by mohol byť úspech zaručený, o čom svedčia tri reprízy. Skôr ako k predstaveniu by sa však dal 50-minútový rétorický výstup Holanďanov (rozprávajúcich afektovanou cockneyskou angličtinou) prirovnať k stand-up show zloženej z jednotlivých skečov bez pevného deja. Voľná, dojmom živelnej spontánnosti pôsobiaca konverzácia je rámcovaná len základným východiskom: dvaja primitívi sa vysmievajú zaostalosti východnej Európy.

Inšpirácia televíziou je zjavná – malá „štúdiová“ scéna, dvojica performerov predvádza bezmála estrádne artistické čísla (ako spievanie futbalovej hymny na barových stoličkách či pitie vodky bez pomoci rúk), premieta fotografie, komunikuje s publikom, provokuje jeho reakcie. Práve blízkosť hercov operujúcich medzi divákmi, oživila scénu a zapojila publikum. Na veľkom vzdialenom javisku by vyzneli abstraktne.

Základným výrazovým prostriedkom je expresívnosť a aktuálnosť. Rovnako autentickým ako prostredie je tu aj jazyk. Herci po sebe hulákajú nadávky, ich prejav je veľmi fyzický. Sprosté slová a hovorový „drive“ však nepôsobia poburujúco samoúčelne, ale parodicky. Úmyselná nadsázka poukazuje práve na neuvedomenú situáciu protagonistov, ktorí sa vyžívajú v roli poučovateľov tak okato, aby každý videl, že je to len kvôli ich vlastnej frustrácii. A napokon dospievajú k sebauvedomeniu (akoby druhá komunikačná rovina), že život vo vyspelom Anglicku je vlastne len jedna totálna nuda...

Istý seba-odstup podporuje aj prezentácia humorných „turistických“ fotografií. Vzniká tak dojem, že herecká akcia prebiehala aj pred predstavením v uliciach. Fotografie predstavujú výsledok prieskumu miestnych pomerov, tunajších ľudí, spôsobu a tempa ich života. Reakcie na hru vraj totiž bývajú rôzne. Aj v Nitre napríklad umelcov pri rituálnom zneuctení vlajky vypískali či obliali pivom, no skúsenosť z Bulharska, kde diváci pri hymne hrdo vstali, chytili sa za srdce a spievali, tu nezažili. V tom sme, zdá sa, už aj my „západní“ – ľahostajnosť k národným symbolom, neschopnosť kolektívneho zanietenia a odpor k emocionálnej pudovosti nás zaraďuje do civilizovanejšieho sveta.

Dôverne známe zážitky najmä dnešných mladých (alkoholické opojenie – ktoré však hudobným a farebno-svetelným prevedením skôr pripomína halucinačný stav po požití nejakej drogy, chlapácke rozhovory o sexe, premúdrelé politické kecy plné absurdného zjednodušovania, predsudky, stereotypný život v zahraničí...) nachádzajú odozvu v reflexii súčasného spôsobu života. Napríklad vo vnímaní telesnosti a ženy, obzvlášť tej z východnej Európy, ako fyzicky ideálneho ale bezduchého sexuálneho objektu.

Príznačne sa hra začína akoby ódou na krásu Ukrajiniek, čo je len jeden z najbežnejších národných stereotypov – má nás priviesť k reflexii, ako veľmi je táto „chvála“ v skutočnosti ponižujúca. Krása sa stotožňuje so svojou najprízemnejšou podobou, s nadržanosťou; kým Slovenky, súc bližšie k Západu, nie sú také pekné, ale väčšmi „tajuplné“ (postupné pribúdanie vlastností ducha). Dave & Dave poslušne makajú podľa pravidiel efektívnosti, aby mohli na víkend vypadnúť. Kompenzáciou za nutný stereotyp je potreba vybitia tých najprízemnejších pudov. Hra analyzuje súčané vnímanie sexuality, ktorá je výsledkom konzumne presýtenej mechanistickej civilizácie.

Pivný turista je výpovedný a triafa sa presne do pocitovosti dneška. Napríklad použitie rôznych vlajok ako ikonických symbolov kolektívnych identít (od futbalového klubu po národ) otvára diskusiu o ich zmysle v 21. storočí, v kontexte Európskej únie, ale rieši aj typológiu pudovosti, ktorá sa ničím nelíši u anglického či ukrajinského fanúšika (čo demonštruje záverečný už zjavne vážny tón, s akým spievajú klubovú hymnu v ruštine – oblúk od úvodnej karikovanej „Glory, glory, Man United“ sa tak uzatvára).

V duchu postmoderny postavy Pivného turistu rozprávajú ťažkou rečou dneška a niekedy je ťažké odlíšiť, či ich sebaparodický postoj je dostatočným dôvodom na odmietnutie obvinení z pózerstva, alebo len zámienkou k pornografickej otvorenosti (áno, aj holé údy sme videli, aj stiahnuté nohavice). No v tomto prípade nás vulgárnosť privádza k zamysleniu, poukazuje na hlbšie veci. Vždy priťahuje pozornosť, ale keď už ju použiť, tak zmysluplne.

Postmoderným a dnes už konvenčným postupom je aj „vykorisťovanie“ námetov z konzumnej kultúry. Dnes už nie je nič prekvapujúce, keď napríklad divadlo imituje televízne formáty (viď aj na Divadelnej Nitre odohraná Eurovízia). Fanúšikovstvo a krčmové reči sú „pop“ látkou blízke každodennému životu a čerpajúce z iných mainstreamových médií resp. žánrov (šport, videoklip). Práve každodennosť je akoby novou tradíciou postmoderného umenia. Všetko, čo sa blíži „skutočnému životu“, dokumentuje ho či presne popisuje, sa stáva nástrojom analýzy, reflektujúcej bežné problémy súčasného človeka.

Azda ide o prejav situácie, ktorú filozof Wolfgang Welsh označil za anestetizáciu: bežný život, najmä v spojení s komerčnou spotrebou, sám nadobúda znaky estetického prežívania a stáva sa tak námetom pre „vysoké“ umenie (napr. v Divadle Andreja Bagara uvádzaná hra Aj kone sa strieľajú, ktorá čerpala z reality show, či Klimáčkova hra Hypermarket). „Vysoké“ by si možno rado zachovalo výlučnosť, lenže nevie ako – ak nechce skončiť v nezrozumiteľných experimentoch. Existuje ešte nejaká alternatíva? A nie je dnes prirodzenou funkciou umenia analyticky reflektovať a glosovať, aj keď nebude nutne originálne, ako to robí Pivný turista?

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť