Aňa Ostrihoňová
Výrez z obrazu Roberta Bielika
Aňa Ostrihoňová
Juliana Mrvova
Aňa Ostrihoňová
foto: about.com
Aňa Ostrihoňová

Prvý dizajnér slovenského národného mýtu

Foto: Martin Benka - Praha

Pod týmto názvom vyšla kniha, vďaka ktorej sa môže otriasť stereotypné vnímanie Martina Benku, aj keď pocit, že to bol askét a tak trochu suchár sa nestratí. Benka svojmu umeniu obetoval prakticky všetko.

V mojom prípade to bol asi prvý umelec, ktorého dielo som denne stretával. Na priečelí našej základnej školy otvorenej v roku 1970 bolo jeho sgrafito. Krojovaná žena odprevádza do školy krojované deti. V dedine už kroj nik nenosil snáď pol storočia, to však Benkovi vôbec nevadilo. Školu otvorili rok pred jeho smrťou, umelec už v tom čase nebol najzdravší, a tak sgrafito iba navrhol a realizoval ho niekto iný. Benka v tom čase už niekoľko rokov nemal jeden článok na palci pravej ruky, ktorý mu amputovali. Od mladosti trpel „chorobou z povolania“, alergiou na terpentín.

S jeho dielom sa mi spájala úzkosť prvého septembra, keď sme museli nastúpiť do školy ovládanej tyranským riaditeľom, ktorý sa stále chválil, že sa s Benkom údajne stretli. Benka detskú predstavivosť atakoval nielen z priečelia školy, ale aj z mnohých kníh, ktoré ilustroval. Sám v detstve trpel nočnými morami, a tak neprekvapí, že jedným z jeho najväčších ilustrátorských diel boli Dobšinského rozprávky. Ak vám ich rodičia zvykli čítať, dobre viete, koľko hrôzy si dieťa vďaka nim nechtiac užilo. Bola oveľa silnejšia než akékoľvek poučenia, ktoré z rozprávok vyplývali.

Za knihou so skvelým názvom Martin Benka: Prvý dizajnér slovenského národného mýtu stojí grafický dizajnér Ľubomír Longauer (a spoluautorka Anna Oláhová), ktorý knihu nielen napísal, ale aj graficky upravil. Vo vyše dvadsiatich kapitolách predstavuje Martina Benku ako autora s veľmi širokým záberom, ktorý veľa pozornosti venoval aj písmu (najbizarnejším projektom bol pokus vizuálne spojiť latinku s cyrilikou), návrhom známok, bankoviek či exklibrisov, okrajovo sa zaoberal aj sakrálnou architektúrou či návrhmi huslí.

Hoci z jeho diel vyplýva, že miloval slovenské kopce a hory, v skutočnosti sa narodil na rovinatom Záhorí a dlhé roky žil v Prahe. Benka si idealizoval nielen krajinu, ale aj jej obyvateľov, figúry slovenských mužov sú veľmi statné, podivnými proporciami (veľké telo, malá hlava) často pripomínajú komiksového Hulka. Statných je aj väčšina Benkových žien, akoby tie telá nemali byť iba pekné, ale aj užitočné pri fyzickej práci. Ak to bude nevyhnutné, môžete do pluhu zapriahnuť aj ženu. Tie Benkove by to určite zvládli.

Priečelie mojej školy je len jedným z tisícok dôkazov, že ak má mať postava z Benkovho sveta niečo oblečené, musí to byť kroj. Ešte aj jeden z jeho ojedinelých aktov zobrazuje nahú ženu, ktorá má na hlave čepiec. Nahota by sa asi nedala úplne folklorizovať, u Benku je ale možné aj to.

Kniha zaznamenáva jeho pár stretnutí s kubizmom a surrealizmom, tie ho však príliš neoslovili a ostal verný štýlu, ktorý si zvolil ešte vo svojej mladosti. Bol vďaka tomu veľmi konzervatívnym, ale na druhej strane ojedinelým. Vďaka zdanlivej jednoduchosti jeho motívov si Benku ľahko prisvojili všetky režimy a on s nimi ticho spolupracoval. V dvadsiatych a tridsiatych rokoch robil návrhy pre Československú obec sokolskú, cez vojnový Slovenský štát sa radostne pustil do návrhov známok a bankoviek, po prevrate chvíľu čelil krivým pohľadom kvôli svojej kolaborácii s minulým režimom, ale už na začiatku päťdesiatych rokov mu komunisti ako prvému slovenskému výtvarníkovi udelili titul Národný umelec.

Benka bol typickou ukážkou slovenskej politickej mentality, bez väčších problémov v sebe kombinoval socialistické zmýšľanie (vysvetľoval ho chudobnými pomermi, z akých pochádzal) s náboženskou vierou. Jeho politické postoje však boli dosť nevýrazné, márne by ste u neho hľadali nejakú reflexiu deportovania židov či komunistických procesov. Kvôli politickým zmenám pritom Benka prišiel o mnoho priateľov a spolupracovníkov, mnohí Matičiari po vojne radšej emigrovali, komunisti zasa zatvorili viacerých kňazov.

Benku možno za niektoré jeho postoje (a ešte viac za pasivitu) kritizovať, ako však viackrát upozorňuje Ľubomír Longauer, mali by sme ho chápať v kontexte doby. V porovnaní s mnohými ďalšími umelcami bola jeho koketéria s mocou striedma. Jeho snaha urobiť akýsi vizuál pre celú krajinu sa pochopiteľne prelínala s politikou. Niekedy až komicky. Príkladom sú Benkove návrhy štátnych znakov z konca šesťdesiatych rokov, kde už na sklonku života celkom nechápal politické dianie v krajine, a tak bez problémov spájal slovenský dvojkríž s komunistickým plamienkom, ktorý ho pred tým nahradil na hrudi českého leva. Toho mimochodom nakreslil veľmi vypĺznutého, takže zviera prišlo o pompéznosť a štátny znak vďaka kombinácii protirečivých prvkov o vnútornú logiku.

Hlavnou náplňou Benkovho života a tvorby bola jeho práca a národný program, ktorému ju celú podriaďoval. Jeho vzťah k ženám je veľmi nejasný a dá sa usudzovať iba z náznakov, že s nimi občas niečo aj mal. Benka si dobrovoľne vybral život starého mládenca a dlhé roky odrážal otravné otázky, prečo sa neoženil. Zdá sa, že si túto askézu vybral dobrovoľne, podobne ako sa kvôli inému národnému programu vzdávali žien (nie všetci) štúrovci. Podobne celibát vysvetľuje aj cirkev, ak máte na tomto svete nejaké vyššie poslanie, rodinný život by vás zbytočne rozptyľoval.

Benka bol svojou tvorbou posadnutý a obťažovali ho početné návštevy. Zábavnou kapitolkou z jeho života je návšteva Diega Riveru, manžela Fridy Kahlo. Benkovi tvrdili, že sa zastaví na desať minút, fanatický mexický komunista a maliar sa však na odchod nezberal ani po dvoch hodinách, a tak sa s ním Benka začal lúčiť. Mal kúpené lístky do kina a nechcel zmeškať predstavenie. Bol z toho malý škandál, Benkov postoj je však pochopiteľný, mnohokrát sa sťažoval, že ho návštevy pripravujú o čas.

Kniha so stovkami reprodukcií je dôkazom, ako dobre a plodne ho dokázal využiť, ak mu ostatní dali pokoj.

Ľubomír Longauer, Anna Oláhová: Martin Benka Prvý dizajnér slovenského národného mýtu, 432 strán, Slovart 2009

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť