Aňa Ostrihoňová
Výrez z obrazu Roberta Bielika
Aňa Ostrihoňová
Juliana Mrvova
Aňa Ostrihoňová
foto: about.com
Aňa Ostrihoňová

Fotograf na piatok: Weegee (Arthur Felling)

Children on Fire Escape 1938

Koniec rokov tridsiatych v New Yorku. Nočná prestrelka na mokrej ulici. Po pár výstreloch padne na zem zakrvavené telo a ozve sa ritiráta kvíliacich pneumatík. Keď sa spoza okien niekoľko susedov odváži nahliadnuť do stíchnutej ulice, zbadajú fotografa, ktorý tam prišiel o niečo skôr ako polícia.

Fotoaparátom Graflex Speed Graphic 4x5 spraví záber, s ktorým sa povedané jazykom ulice priveľmi neserie (ako vždy clona f/16, čas 1/200 sekundy, zaostrenie na desať metrov), vymení vypálenú žiarovku blesku a čaká na príchod polície. Po príchode policajtov a zvedavcov spraví ešte jeden záber a potom sa rýchlo odoberie do auta, v ktorom si zriadil tmavú komoru. Fotky narýchlo vyvolá a pošle do novín.

Fotografa prezývajú Weegee (1899 – 1968). Nehrá sa na umelca, zarába. Je mužom ulice. Prečo mal Weegee k tepu nočného života vždy blízko a nedbal na konvencie, trochu objasní jeho životný príbeh.

Šesť mesiacov pred začiatkom dvadsiateho storočia sa v júni 1899 v ukrajinskom Zoločive, približne šesťdesiat kilometrov na východ od Ľvova, narodil Ušer Fellig. Mestečko v tom čase patrilo do Rakúsko-Uhorska.

Weegee (Arthur Felling) 

Roku 1909 počas jednej z vĺn miestneho antisemitizmu s matkou a troma bratmi odchádza za otcom do Spojených štátov. Ten tam odišiel tri roky pred nimi. V rodnom meste študoval za rabína, v novej vlasti, aby uživil seba a rodinu, musí pracovať na Manhattane ako pouličný predavač. Sen doštudovať a stať sa rabínom sa mu jedného dňa splní, no až v pokročilom veku.

Rodine stále chýbajú peniaze. Matka pracuje ako vrátnička, otec jej popri pouličnej práci vypomáha. Pätnásťročný Ušer, ktorému rodičia po príchode do Ameriky zmenili krstné meno na americkejšie znejúce Arthur, musí v pätnástich zanechať školskú dochádzku a začne pracovať ako umývač riadu. Rodina sa totiž medzičasom rozrástla na deviatich členov, a tak je jej rozpočet stále na hrane.

Medzi chlapcom a prísnymi rodičmi dochádza ku konfliktom. Ako to medzi niektorými poľskými a ukrajinskými ortodoxnými židmi z tej doby zvykne byť, striktne sa podriaďujú formálnym náboženským pravidlám a sú prehnane konzervatívni. Ich prvorodený syn je však svojou mysľou a povahou inde.

Aby sa Arthur dostal z prísnej, ťaživej atmosféry, po dosiahnutí plnoletosti odchádza z rodičovského domu. Dlhý čas sa pretĺka ako bezdomovec, žije z charity, prespáva po parkoch a na železničnej stanici. Nájde si zamestnania ako štikač lístkov v autobuse, nádenník vo fabrike, umývač riadu. Keďže už má predchádzajúcu skúsenosť s výpomocnou prácou v tmavej komore, zamestná sa ako asistent vo fotografickom štúdiu.

O čosi neskôr pracuje niekoľko rokov ako technik vo fotografickej agentúre. Ponúkne sa na prácu fotoreportéra, ale keďže odmietne nosiť bielu košeľu s kravatou, prácu, až na súrne výnimky, keď treba niekoho narýchlo zaskakovať, nedostane.

V roku 1936 konečne agentúru zanechá a začne pracovať ako fotoreportér na voľnej nohe. Známosti v manhattanskej polícii a odpočúvanie policajných vysielačiek mu pomáhajú k tomu, aby bol všade s fotoaparátom prvý, niekedy aj skôr ako samotní policajti, a tak jeho fotky z miesta činu vrážd, požiarov a iných incidentov uverejňujú najdôležitejšie newyorské denníky. Kontakty z ulice a komunikačný talent mu zase dopomôžu k tomu, aby mal v polícii rešpekt a z pragmatických dôvodov mu zriadila neformálnu kanceláriu. Čo nedokážu oficiálne linky, vybaví neformálny Arthur, prezývaný Weegee.

V roku 1938 sa stáva prvým fotografom, ktorý dostáva oficiálne povolenie mať vysielačku s policajnou frekvenciou vo svojom aute. Mal ju tam už predtým, ale tentoraz legálne. Je schopný, populárny, prešlo pár mesiacov a z neznámeho Arthura sa stal pojem Weegee. Fotografický samouk, rodený píár talent.

Weegee nefotografuje iba zločiny. Sníma nočnú nahotu mesta, zábery z odvrátenej strany amerického sna. Empatickým okom fotí deti, s iróniou milencov a pijanov, so skrytým sarkazmom paničky z takzvanej vyššej spoločnosti.

V roku 1941 prvýkrát samostatne vystavuje. O dva roky neskôr MoMA vystaví päť jeho záberov do stálej expozície. V roku 1945 mu vychádza prvá kniha fotografií, Nahé mesto, ktorá bude inšpiráciou pre rovnomenný film ocenený Oscarom za kameru a strih v roku 1948. Z chlapca z ulice sa stal rešpektovaný muž.

V Hollywoode sa Weegeemu zapáči, produkuje a nakrúti pár krátkych filmov a spolupracuje na niekoľkých filmoch, tu a tam sa v nich objaví ako komparzista.

V roku 1958 začne cestovať po Európe, dokonca navštívi aj Sovietsky zväz, kde má cyklus konferencií a výstavy.

Posledné roky života, ktoré venuje najmä foteniu aktov, ho trápi cukrovka, no predčasne umiera počas Vianoc 1968 na nádor v mozgu.

Hlavná postava z filmu The Public Eye (1992), ktorú stvárnil Joe Pesci, je voľne inšpirovaná Weegeeho životným príbehom.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia