Aňa Ostrihoňová
Výrez z obrazu Roberta Bielika
Aňa Ostrihoňová
Juliana Mrvova
Aňa Ostrihoňová
foto: about.com
Aňa Ostrihoňová

Fotograf na piatok: Karol Plicka

Keď mal viedenský rodák Karol Plicka (1894 – 1987) desať rokov, zostrojil si zo škatule od cigár svoj prvý fotoaparát. Mimoriadne nadané dieťa v tom čase žilo už nejaký rok s rodičmi a súrodencami v Českej Třebovej.

Snom českého chlapca s absolútnym sluchom bolo stať sa hudobníkom, no rodičia považovali umeleckú dráhu za finančne neistú, a tak musel vyštudovať Učiteľský ústav v Hradci Králové. Prišiel tam do každodenného kontaktu s uvedomelým národným prostredím a vďaka zájazdu ochotníkov z Uhorskej Skalice prvýkrát počuje aj slovenčinu a slovenské ľudové piesne, ktoré naňho emotívne zapôsobia. Popri škole si privyrába a z ušetrených peňazí si platí tajné cesty do Prahy, kde súkromne študuje hru na husliach a hudobnú teóriu.

V roku 1914 po krátkom pobyte vo Švédsku a Nemecku, prichádza na Slovensko s úmyslom spoznať krajinu a jej ľudí, no vypuknutie svetovej vojny mu plány prekazí. Nejaký čas pracuje ako učiteľ a potom si odslúži dva roky vojenskej služby vo Viedni ako spevák Dvornej opery.

Tesne po vojne pracuje ako učiteľ, no venuje sa naďalej hudbe, založí a diriguje spevácky zbor Českej filharmónie. V roku 1923 ho

Karol Plicka 

Viac informácií a fotografií Karola Plicku možno nájsť v čerstvej publikácii Mariána Pauera Karol Plicka (Slovart, 2016)

jeho blízky priateľ, brnenský skladateľ svetového mena Leoš Janáček odporučí, aby ho prijali do Matice slovenskej ako etnografa a zberateľa ľudových piesní. Z počiatočného niekoľkomesačného kontraktu sa nakoniec stane šestnásť rokov nepretržitej a usilovnej práce. Slovenský folklór vtedy zažíval svoje vrcholné obdobie, ale aj svoju „hodinu dvanástu“. Plicka ručne zapisoval ľudové piesne a rozprávky po regiónoch na území Slovenska a po vysťahovaleckých komunitách v Rumunsku, Juhoslávii, Rakúsku a USA. Číslo 50 000 piesní v notovom a textovom prepise znie neuveriteľne, ale svedčí o vytrvalosti Plickovho charakteru.

Na fyzicky náročných cestách po vidieku a osadách za „zakliatou slovenskou dušou v starých tóninách“, keď bolo treba využiť inteligenciu a osobnú charizmu na prekonanie nedôverčivosti plachých dedinčanov, uplatnil aj svoj vizuálny a výtvarný talent. Fotoaparátom dokumentoval prírodu, ľudovú architektúru, folklórny odev, ľudí, ale aj ulice malých slovenských mestečiek a pamiatky. Archív Matice slovenskej sa vďaka Plickovmu fotografovaniu rozrástol o 20 000 záberov.

Ako sám povedal v neskoršom dokumentárnom filme: „Na Slovensko som prišiel ako muzikant, ale nemohlo zostať len pri muzike. Vtedajšie Slovensko, to bol mnohotvárny svet starobylej, vysokej ľudovej kultúry. Jej umelecká sila a krása si ma doslova podmanili. Silný moment výtvarný, ktorý prenikal ľudovú kultúru, lákal ma práve tak ako stránka hudobná. A to všetko mi bolo zdrojom inšpirácie i poskytovalo rozkoš objaviteľa.“

Na cestách Plicka spoznal anonymných géniov, starenky, ktoré si pamätali aj dve-tri stovky piesní, na Zemplíne strávil dva týždne u starej ženy, u ktorej za ten čas zaznamenal až osemsto piesní... Ako etnograf si všimol, že kým muži poznali iba mužské piesne a o ženské sa nezaujímali, ženy poznali dobre aj mužské ľudovky.

Od hudby, ústnych tradícii a fotografovania nebolo ďaleko k filmu. S filmovou kamerou na ručný pohon požičanou od martinského Červeného kríža natočil v roku 1928 svoj prvý dokumentárny film Za slovenským ľudom, z ktorého sa dodnes zachovala iba časť. O rok neskôr so svojím druhým filmom Po horách po dolách triumfoval na medzinárodnej filmovej výstave vo Florencii a na prvom ročníku Filmového bienále v Benátkach získal zlatú medailu za najlepší dokumentárny film.

V roku 1933 nakrútil lyrický dokument Zem spieva. Dielo s hudbou Františka Škvora, výnimočným strihom Alexandra Hackenschmieda a medzititulkami Jána Smreka slávilo v zahraničí obrovský úspech (medziiným dostalo Zlatý Mussoliniho pohár na druhom ročníku Benátskeho festivalu), no v Československu vyvolalo sériu polemík. Teoretici si ho po formálnej stránke nevedeli „filmársky zaradiť“, ideologickí vykladači zase na jednej strane dielu vyčítali idealizovaný pohľad na slovenskú skutočnosť, no iní zase nevedeli filmárovi odpustiť, že neprezentuje moderné Slovensko, ale sociálnu biedu a primitívnych ľudí. No doma boli aj takí, ktorí sa filmára zastali, v Čechách napríklad Karel Čapek, na Slovensku Milo Urban. Plicka aj po rozčarovaní z domáceho prijatia a komerčnom fiasku natočil počas svojho matičného obdobia ďalší dokument, tentoraz z prostredia slovenských komunít v americkej emigrácii: Za Slovákmi od New Yorku po Mississippi (1935).

Prvou fotografickou publikáciou Karola Plicku, ale aj prvou našou reprezentačnou publikáciou je jeho kniha Slovensko (1937). Niekoľko rokov predtým sa plánovalo vydanie podobnej publikácie s názvom Československo v Plickových fotografiách, no neuskutočnilo sa. Ešte pred odchodom zo Slovenska, ktorého príčinou bola radikálna zmena politickej situácie, stihol byť jedným zo zakladateľov prvého československého celoročného kurzu fotografie a kinematografie pri Škole umeleckých remesiel v Bratislave (1938).

V roku 1939 sa vrátil do Prahy, kde dostal nenápadné miesto fotografa v Štátnom fotomeračskom ústave. Za krátky čas nafotil monumentálne zábery okupovaného mesta a pred Vianocami 1940 bola na pultoch kníhkupectiev jeho druhá publikácia Praha vo fotografii Karla Plicku.

Po vojne je jedným zo zakladateľov Filmovej fakulty Akadémie múzických umení a na istý čas sa stáva aj jej dekanom. Keďže škola v tom čase ešte nemala ateliér a učebne, Plicka vyučoval svojich študentov po pražských záhradách, nádvoriach, terasách. Zo zdravotných dôvodov však musel tento post opustiť.

Fotografii sa však venoval ďalej aj v ďalších desaťročiach, nielen v Československu, aj za jeho hranicami, v škandinávskych krajinách, Škótsku či v južnej Európe. Jeho tvorbe sa systematicky venoval jeho žiak, slovenský etnograf a dokumentarista Martin Slivka (1929 – 2002). Jeho fotografie už však nevyvolávali taký ohlas ako v tridsiatych rokoch.

Český rodák z Viedne, Karol Plicka je pochovaný na Národnom cintoríne v Martine. Oválny čierny kameň na jeho náhrobku znázorňuje fotografickú šošovku.

Seriálom „Fotograf na piatok“ si každý týždeň pripomenieme klasických fotografov a fotografky, ktorí položili základy tohto vizuálneho umenia a možno časom pribudnú aj mená zo súčasnej fotografie.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia