Aňa Ostrihoňová
Výrez z obrazu Roberta Bielika
Aňa Ostrihoňová
Juliana Mrvova
Aňa Ostrihoňová
foto: about.com
Aňa Ostrihoňová

Fotograf na piatok: André Kertész

Henri Cartier-Bresson o ňom povedal: „Všetci sme Kertészovými dlžníkmi. Na čokoľvek sme prišli, Kertész to spravil pred nami.“ Napriek tomu mal fotograf maďarského pôvodu po celý život pocity nedocenenia.

André Kertész (1894 – 1985) sa narodil ako druhý z troch synov do budapeštianskej kníhkupeckej rodiny. Keď mal pätnásť rokov, jeho otec zomrel na tuberkulózu. Strýko z matkinej strany však rodine finančne pomáhal, a tak o sedem rokov neskôr Andor, pre priateľov jednoducho „Bandi“, mohol splniť želanie rodiny a štúdiá ukončil s diplomom z Obchodnej akadémie. Ten istý strýko mu našiel zamestnanie na burze.

Na rozdiel od svojho brata Imreho, ktorý pracoval na burze až do svojej smrti, bol introvertný Bandi vďaka obrázkovým magazínom priťahovaný umením fotografie. Keď má diplom v ruke, už disponuje svojim prvým fotoaparátom a ako samouk začína prenikať do tajov fotografovania.

V roku 1915 sa dáva zverbovať do uhorskej armády a na fronte mu nechýba fotoaparát. Dokumentuje život v zákopoch, dlhé pochody, no vyhýba sa drsným záberom vojnovej reality. Je ranený a takmer doživotne príde o pohyblivosť ľavej ruky. Tesne po vojne sa väčšina záberov vojaka Kertésza stratí.

Počas svojho tzv. „maďarského obdobia“ fotografuje život na puszte, Cigánov a sedliakov, ale aj detaily mestského života či zátišia. Snaží sa vidieť nevšedným okom každodenné všednosti. Nebojí sa jednoduchosti, potrpí si na precíznosť. Jedna z jeho najznámejších fotografií, Plavec pod vodou (1917) patrí do tohto obdobia.

V roku 1925 spoločne so svojou manželkou Erzsébet odchádza do Paríža, čím u svojich príbuzných spôsobí rozčarovanie. Práca na burze ho ubíjala, chce sa venovať fotografovaniu, profesionálne.

V hlavnom meste Francúzska nájde podnetné prostredie, zapadne do prostredia umelcov a exulantov, nadviaže priateľstvá s osobnosťami ako Germaine Krull, Robert Capa, Man Ray či Berenice Abbott. Gyula Halász známy ako Brassai sa stáva nielen jeho fotografickým mentorom, ale aj skutočným priateľom.

V Paríži sa stane naozaj známym, vystavuje a jeho výrazová originalita a inovatívnosť ho obdarí chvíľami uznania a slávy. Portrétuje také osobnosti ako Tristan Tzara, Sergej Ejzenjštejn, Marc Chagall či Colette.

V októbri 1936 optimisticky naladený prichádza do New Yorku. Je presvedčený, že sa čoskoro presadí a inšpirácia mu tiež nebude chýbať. Amerika ho však čoskoro rozladí, a keď sa chce vrátiť do Európy, najprv na to nemá peniaze a keď ich konečne našetrí, vypukne svetová vojna. Napriek tomu, že ho život v Spojených štátoch zachránil pred rasovým prenasledovaním a pravdepodobne aj pred smrťou, Kertész ho označil ako „absolútnu tragédiu“.

U amerických kritikov sa nestretáva s pochopením. Pri nárokoch komerčných zákaziek sa cíti ako vo zvieracej kazajke. Spolupráca s módnymi a spoločenskými časopismi a skúsenosť s nimi je katastrofálna, privádza ho do zúrivosti. Aby to nebolo málo, maďarské pasy manželov Kertészovcov ich zaradia do kategórie potenciálnych nepriateľov demokratického sveta. Ako „nepriateľský cudzinec“ má zakázané fotografovať v exteriéroch.

Svetlým okamihom v jeho živote je rok po druhej svetovej vojne usporiadaná samostatná výstava v chicagskom Inštitúte umenia z fotografií zo zväčša parížskeho medzivojnového obdobia. Napriek tomu, že v roku 1927 bol prvým fotografom vôbec, ktorý mal

André Kertész 

samostatnú výstavu, až táto výstava a reakcie na ňu ho naplnia pocitom satisfakcie. Potom však nasleduje obdobie nepochopenia a ďalších osobných peripetií, aby sa v šesťdesiatych rokoch vrátil na medzinárodnú scénu. Dostáva zlatú medailu na benátskom Bienále a začne cestovať, medzi iným navštívi brata Jenöa žijúceho v Argentíne, ktorý bol v začiatkoch jeho prvým modelom. Začne experimentovať s farebnou fotografiou. A dostáva ocenenia. Podobne ako Doissenau na sklonku svojho života žne v Ázii obrovský úspech.

Po smrti manželky v roku 1977 zintenzívni vzťahy s priateľmi. Smejú sa, že ani po toľkých rokoch neovláda angličtinu a komunikuje s nimi tzv. kertészštinou: zmiešaninou maďarčiny, francúzštiny a angličtiny.

Keď nadčasový fotograf Kertész 28. septembra 1985 umiera pokojne v spánku, má za sebou naplnený život, v ktorom si splnil veľký sen mladosti. Stať sa a byť fotografom. A akým!

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť