Peter Birčák
Tlačová správa
Foto: Flickr.com (Christine Rose, licencia Creative Commons)
Vera Cosculluela
Alphaville
Aňa Ostrihoňová
Madame Bovary (Claude Chabrol)
Aňa Ostrihoňová

Stratené v preklade

Madame Bovary (Claude Chabrol)

V krajinách ako je USA či Veľká Británia je umelecký preklad udalosťou. Jeho analýzy zaberajú stránky literárnych časopisov, rozhovory s prekladateľmi sa objavujú v nedeľných prílohách denníkov a klasika ožíva v seriálovej podobe dokonca aj v časopise Playboy.

Umberto Eco sa niekedy zabáva s internetovými prekladačmi, do ktorých vpisuje rôzne ľahšie či zložitejšie vetné konštrukcie vo viacerých jazykoch a čaká, čo z nich po troch či štyroch kolách vypadne. Na to, aby sme pochopili, že preklad je príliš komplikovaný a dôležitý na to, aby sme ho prenechali strojom, si stačí napríklad nechať preložiť do angličtiny či francúzštiny túto stránku (s jazykom sa nemenia len texty, ale aj mená jednotlivých autorov či emailová adresa redakcie).

Čo však čitateľ od prekladu očakáva? A čo čaká od prekladateľa?

Dokonalú zhodu s originálom, kde ho bude vyrušovať množstvo komentárov a poznámok pod čiarou? Príkladom takéhoto najvernejšieho z verných prekladov je anglická verzia Eugena Onegina od Vladimira Nabokova – próza vo forme veršov doplnená dvomi zväzkami poznámok. Alebo ľahko čitateľný text, zbavený akýchkoľvek zvláštne znejúcich cudzích výrazov a reálii? Preklady ruskej klasiky do angličtiny od Constance Garnettovej dokonca znejú ako Dickens či Austenová. Navyše Garnettová bola mimoriadne produktívna a netajila sa tým, že keď sa jej niektoré pasáže zdali pre Britov nezrozumiteľné, zjednodušila ich, prípadne úplne vyhodila. Napriek tomu, či práve preto, sú jej preklady dodnes vydávané a čítané. Anglicky hovoriaci čitatelia na nich oceňujú najmä to, že k nim hovorí dobovým jazykom (prekladala ich krátko po ich vydaní v origináli).

Pre Garnettovú bol Čechov súčasníkom, a preto mala prekladanie ľahšie. Rovnako ako dnes, keď prekladatelia môžu autorom napísať mejl či opýtať sa ich priamo. Niekoľko zábavných pasáží o japonskom prekladateľovi, ktorý otázkami zavaľuje britského spisovateľa je aj v románe Davida Lodgea – Svet je malý. Množstvu emajlov sa neubránil ani Jonathan Franzen, ktorého niektoré opisy a dialógy v románe Freedom sú nielenže nepreložiteľné, ale pre človeka, ktorý v USA nežil, doslova nezrozumiteľné. Thomas Pynchon možno aj z tohto dôvodu radšej „neexistuje“. Ale tak je to lepšie.

Keby sa totiž autor zastavil pri každej pasáži, s ktorou by mohol mať povedzme jeho fínsky prekladateľ problémy a zjednodušil by ju, prípadne veľkoryso dovysvetlil, poprel by vlastnú umeleckú licenciu. Literatúra by tak veľmi skoro dospela k postupu uplatňovanému v hollywoodskych filmových štúdiách, kde sa dialógy čistia od akýchkoľvek kultúrnych odkazov (cultural bleaching), aby bol ich preklad (a hlavne prijatie) v zahraničí čo najbezbolestnejší.

Kto by mal byť však tým ideálnym prekladateľom? Mali by ženské autorky prekladať ženy? Alebo treba rozlišovať podľa pohlavia rozprávača či hlavného hrdinu románu? Tak ako poéziu by mali prekladať len básnici, mali by aj prózu prekladať len spisovatelia? A ak áno, tak akí? Julio Cortazár prekladal poviedky Edgara Allana Poa po tom, ako napísal vlastné. Cesare Pavese nepísal ako Hemingway, ale jeho vplyvu sa neubránil, a hoci prekladal rôznych angloamerických autorov, na Ernestove texty si nikdy netrúfol. A nakoniec Haruki Murakami začal písať po tom, ako preložil amerických klasikov džezového veku (a treba podotknúť, že preklad mu všetko vrátil, keďže práve americkí čitatelia a preklady do angličtiny z neho spravili bestselleristu, zatiaľ čo rodné Japonsko ho označuje za hanbu svojej národnej literatúry).

V každom prípade preklad vyžaduje akýsi druh predstavivosti, ktorý je vlastný nielen dobrým spisovateľom. Každý, koho možnosti, ktoré mu jazyk ponúka, fascinujú (a to bez ohľadu na to, čím sa živí) dokáže na chvíľu (či na dlhé roky) zabudnúť na spôsob, akým sám píše, a vžiť sa do štylistiky niekoho iného. Čo môže byť aktivita rovnako zábavná ako šialená.

Preklad si tak okrem toho vyžaduje akési zvláštne lingvistické sebaovládanie a nedôveru – zdanlivo jednoduché vety môžu byť plné nástrah, najmä ak tieto jednoduché vety napísal Gustave Flaubert. Práve jeho Pani Bovaryová (v slovenčine v preklade Sone Hollej) sa vlani dočkala svojho približne sedemnásteho prekladu do angličtiny. Americká spisovateľka Lydia Davis nad ním strávila tri roky. Davisovej štýl napriek tomu, že prekladá Hľadanie strateného času a obdivom k tomuto textu sa netají, sa vôbec na ten Proustov nepodobá (takých, ktorí si obdiv k tomuto Francúzovi zamieňajú s imitáciou, by sa v súčasnej americkej literatúre našlo viac). Práve naopak, v jej poviedkach – ktoré obyčajne nezaberajú viac ako jednu stranu, sa slovami neplytvá a každé je presne tam, kde patrí. Čo by nepochybne ocenil práve Flaubert.

Julian Barnes vo svojej kritike tohto prekladu síce uvádza niekoľko „chýb“, ktorých sa Davisová dopustila, ale celkovo ho označuje za dobrý (porovnáva ho s piatimi predchádzajúcimi), a to dobrý natoľko, že ho na pokračovanie vydával časopis Playboy pod nálepkou „najškandalóznejší román všetkých čias“, čo Barnes komentuje slovami, že ide o trošku väčšiu iróniu, aká by sa Flaubertovi pozdávala. Navyše americké vydanie Emmu označuje za „predlohu zúfalej manželky“, čo zas v danej krajine a v kultúrnom kontexte neprekvapuje mňa.

Barnes však vo svojej kritike píše o stratenom preklade Pani Bovaryovej, ktorý by bolo možné označiť za „dokonalé dielo ideálnej prekladateľky“ (keby sa teda niekomu niekedy dostalo do rúk). Bola to žena, ktorá obdivovala rovnako text ako autora (Davisová sa svojím vlažným postojom k Flaubertovej štylistike netají), ktorá súcitila s hrdinkou a poznala pomery danej doby, ktorej francúzština bola vynikajúca a angličtina ešte lepšia. Žila vo Flaubertovom dome, rozprávala sa s ním, učila ho po anglicky a niekedy sa ráno zobudila v jeho posteli. Volala sa Juliet Herbertová a Pani Bovaryovú preložila tak, ako bola napísaná – dobovým jazykom, bez nánosu interpretácií a znalosti následkov, ktoré vydanie tohto románu prinieslo.

V prípade klasickej literatúry sa totiž prekladatelia stretávajú s rovnakým problémom ako autori historických románov, ktorí si musia dávať veľký pozor na to, aby nezachádzali do extrémov, ktoré prišli až s neskoršími interpretáciami dejín pokrútenými rôznymi ideologickými vplyvmi. Takémuto procesu sa totiž prirodzene nevyhol ani jazyk.

Napriek tomu, že preklad je akýmsi „riadením strát“, neustálym pristupovaním na kompromisy a zmierovaním sa so skutočnosťou, že niektoré z riešení idú na úkor iných, je zvláštne smutnou tvorivou činnosťou. Pravdepodobne až natoľko, že prekladateľ John Rutherford ho označil za „podivnú činnosť, ktorej sa každý rozumný človek nepochybne radšej vyhne.“

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia