Peter Birčák
Tlačová správa
Foto: Flickr.com (Christine Rose, licencia Creative Commons)
Vera Cosculluela
Alphaville
Aňa Ostrihoňová
Madame Bovary (Claude Chabrol)
Aňa Ostrihoňová

Slovo ako ideologický nástroj

Regulácia je dnes v móde, a tak sa nevyhla ani jazyku. Česka Rada pre rozhlasové a televízne vysielanie má dokonca zoznam vulgarizmov, ktorý zasiela redakciám, na ktoré sa sťažujú diváci alebo poslucháči.

Dokument je to skutočne bizarný, a to nielen preto, že obsahuje tak naozaj skutočné vulgarizmy, ako aj slová, ktoré sa dajú označiť prinajhoršom za ironické expresíva, ale najmä preto, že nie je výsledkom žiadnej systematickej práce, ale podľa predsedníčky rady Kateřiny Kalistovej je okopírovaný z „najautoritatívnejšieho“ dostupného zdroja – Wikipedie.

Aj samotné redakcie berú doručenie tohto zoznamu s humorom. Istý šéfredaktor povedal, že ho radšej ani nedal distribuovať po redakcii, lebo mal tušenie, že vtipkári by ho okamžite doplnili o chýbajúce klenoty.

Je zaujímavé, že výrazy zo slovníka bývalého slovenského generálneho prokurátora sa na čiernu listinu nedostali. Zrejme aj preto, že slovo trtošiť v češtine neexistuje a pregrciavaniu sa Wikipedia akosi nevenuje. Zato invektíva poslanca Matoviča na margo exministra Kaliňáka je tam na poprednom mieste.

Český príklad však ani zďaleka nie je ojedinelý. Regulácia jazyka je takmer celosvetovým fenoménom. Často však vedie aj k nesprávnej interpretácii a nárekom nad tým, že politická korektnosť už zašla priďaleko. Pôvodným zámerom politickej korektnosti bolo očistiť jazyk od diskriminačných, ponižujúcich a urážlivých slovných spojení. Jednoducho zaručiť, že nazývať verejne černocha negrom alebo homosexuála teplošom či buzerantom bude neprijateľné.

V niektorých prípadoch však politická korektnosť skutočne prekročila hranice zdravého rozumu a New York Times už pred dvoma desaťročiami varoval, že sa stala smrtonosnou zbraňou na umlčanie každého, koho názory sa vám nepáčia.

Klasickým príkladom je opatrnosť niektorých Američanov alebo Britov pri označovaní Vianoc. V snahe neuraziť príslušníkov iných ako kresťanských náboženstiev si začali vymýšľať neutrálne slovné spojenia ako Happy Holidays alebo Seasons Greetings a deti prestali v školách spievať koledy. To, že židom, moslimom alebo hinduistom Vianoce nijako neprekážali, nikto neriešil.

Podobne podľa prieskumov nemalo 70 percent amerických černochov problém s tým, aby ich nazývali blacks. Napriek tomu sa postupne presadili pojmy Afro-Americans a African Americans. V Británii zase niekdajšie pomenovanie karibských černochov (West Indians) zaváňalo kolonializmom, a tak z nich spravili Afro-Carribeans alebo African Carribeans. Pozoruhodné je, že pre černochov z Afriky neexistuje žiadne zvláštne označenie.

Treba však uznať, že existuje značné množstvo okruhov, kde použitie toho ktorého slova napovedá, na ktorej strane bariéry autor výroku stojí. Stačí si spomenúť na nedávne udalosti v Egypte a rôzne pohľady na to, či tam išlo o nepokoje, revolúciu alebo prevrat. Mimoriadne expresívnou sa stala diskusia o zmenách klímy, ktorú niektorí označujú za globálne otepľovanie a iní za ľavicovú konšpiráciu, prípadne „najmohutnejší súbor pavedeckých povier všetkých čias“ alebo klimatickú skazu“.

Tragikomické je aj to, ako sa jednotlivé tábory označujú. Tí, ktorí tvrdia, že k žiadnemu globálnemu otepľovaniu nedochádza, prípadne dochádza, ale ľudstvo je v tom nevinne, sami seba nazývajú klimatickými realistami, skeptikmi, disidentami alebo opozičníkmi. Pre druhú stranu sú však popieračmi, dezinformátormi, pavedcami a v radikálnejšom prevedení dokonca pomätencami.

Lenže aj oni sami si o sebe môžu prečítať, že sú ekofašistami, alarmistami, ideologickými križiakmi alebo pohrobkami Lenina. Nevyčerpateľným zdrojom všakovakých pomenovaní je zúrivý blog českého fyzika Luboša Motla. V takomto krčmovom diskurze potom samotný obsah úplne zaniká.

Presným opakom týchto expresívnych výrazov, ktorých hlavným cieľom je dehonestovať oponenta, sú eufemizmy, čiže slová, ktoré zmierňujú nepríjemnú alebo krutú skutočnosť. Výsledný efekt je však v podstate rovnaký – zahmlieva sa podstata veci.

Pravdepodobne najkrutejším eufemizmom v dejinách je nemecké slovo Endlösung, čiže konečné riešenie, čo pôsobí veľmi nevinne v porovnaní s tým, čo naozaj označovalo, čiže snahu o úplné vyvraždenie židov. Podobne počas balkánskych vojen v deväťdesiatych rokoch sa v snahe vyhnúť sa slovu genocída používalo slovné spojenie etnická čistka. Keď niečo čistíte, tak to ani zďaleka neznie tak hrozne ako keď poviete, že idete všetkých vyvraždiť.

Nuž a bratská pomoc na odvrátenie kontrarevolúcie má tiež úplne iný nádych ako brutálna invázia pol milióna vojakov. O to viac, keď po nej nasleduje normalizácia, ktorú pre istotu strážia dočasne rozmiestnené sovietske jednotky.

Priekopnícke činy v oblasti demagógie nám priniesla aj finančná a hospodárska kríza. Aby sa s ňou firmy vyrovnali, tak začali optimalizovať výrobné kapacity, čiže vyhadzovať ľudí po stovkách. Pre nich to až také optimálne riešenie nebolo a útechou im nebolo ani to, že za to nemohla kríza, ale nepriaznivá situácia na trhu.

Aj škrtanie v rozpočte znie menej bolestivo, keď z neho spravíme konsolidáciu verejných financií. Osobne však za najväčší zločin proti jazyku považujem frázu policajných hovorcov o zraneniach nezlúčiteľných so životom. Vždy, keď ju počujem, tak mám chuť im ich spôsobiť.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia