Peter Birčák
Tlačová správa
Foto: Flickr.com (Christine Rose, licencia Creative Commons)
Vera Cosculluela
Alphaville
Aňa Ostrihoňová
Madame Bovary (Claude Chabrol)
Aňa Ostrihoňová

Prekladatelia nevedia písať... A ako prekladajú spisovatelia?

Vladimir Nabokov so svojou naslávnejšou postavou

Na poli prekladovej literatúry údajne silnie trend spisovateľov-prekladateľov. Hneď na úvod je potrebné poznamenať, že nejde o žiadny prevratný objav. Spisovatelia, najmä na Slovensku a v Českej republike, bývajú často absolventmi katedier slovakistiky, bohemistiky, prípadne cudzích jazykov.

V časoch, keď im bolo zakázané publikovať, respektíve si potrebovali privyrobiť, prekladali. Vydavateľstvo Academia vlani vydalo podnetnú knihu rozhovorov s dlhoročnými prekladateľmi s názvom Slovo za slovem, kde sa čitateľ dozvie mnohé zo života prekladateľov a známych aj menej známych prekladov do češtiny, ktoré vznikli za uplynulých takmer sto rokov.

Mnohí známi spisovatelia prekladajú alebo prekladali – Julio Cortázar preložil do španielčiny poviedky E. A. Poa, Cesare Pavese talianskym čitateľom priniesol Williama Faulknera, Hermana Melvilla, Jamesa Joycea a mnohých iných po anglicky píšucich autorov a nakoniec Haruki Murakami ako prekladateľ začínal a do japončiny pretlmočil diela autorov jazzového veku. Tohtoročná nositeľka ceny International Man Booker Prize Lydia Davisová stojí za najnovším prekladom Pani Bovaryovej do angličtiny, ako aj niekoľkými časťami Hľadania strateného času.

Skrátka zoznam prekladajúcich spisovateľov je veľmi dlhý.

Text nie je absolútnou kategóriou, a preto sa domnievam, že nie je dobré zovšeobecňovať. Rovnako ako vydanie jednej-dvoch knižných publikácií ešte z nikoho spisovateľa neurobilo, nezaručuje to ani to, že tento človek dokáže prekladať. Preklad umeleckých textov si vyžaduje nielen dokonalú znalosť cudzieho jazyka a jeho kultúry, znalosť jazyka materinského, ale aj istú dávku veľmi špecifického talentu. Podobne ako pri preklade odborných textov musí prekladateľ disponovať tzv. sekundárnou kompetenciou, znalosťami z daného odboru, o ktorom sa učí z rôznych iných zdrojov ako z textu, ktorý prekladá, tak aj prekladateľ prozaického textu nemôže zostať len pri čítaní poviedky, novely či románu, ktorý práve prekladá.

Autor nie je mŕtvy

Definovať sekundárnu kompetenciu prekladateľa umeleckých textov nie je veľmi jednoduché. Rozhodne by mal byť čitateľom, človekom, pre ktorého je literatúra druhou prirodzenosťou. Právne alebo medicínske termíny sa možno naučiť a používať mechanicky, cit pre jazyk a text je práve tým zvláštnym druhom talentu, ktorý musí človek venujúci sa prekladu prózy či poézie rozvíjať. Terminológiou takéhoto prekladateľa je neustále sa meniaca kultúra, sociálny a politický život, ako aj literárna scéna, v rámci ktorej bol text napísaný. Román totiž neexistuje v izolácii, nie zväzkom potlačených listov papiera, ktorý sa ocitol na stole prekladateľa. Vznikol a funguje v istom sociálnom, politickom a kultúrnom prostredí – reaguje na život a na iné texty.

Napriek tomu, že pre literárnu kritiku je autor mŕtvy, pre prekladateľa nie. Na rozdiel od literárneho vedca, ktorý sa zaoberá štrukturalistickou analýzou textu ako takého, prekladateľ potrebuje informácie o spisovateľovi či básnikovi, jeho živote, verejne deklarovaných postojoch, kontexte, v ktorom dielo vzniklo, v prípade starších textov by mal poznať aj reakcie dobovej kritiky. Niektorí vydavatelia sa ešte stále držia tradície doslovov, v ktorých má prekladateľ možno prvú a poslednú šancu uviesť čitateľa do kontextu, ozrejmiť mu zvláštnosti štýlu autora, ako aj svoj prístup k prekladu a spôsobom, akým sa často úplne neznáme kultúrne kategórie snažil priblížiť čitateľovi jeho cieľového textu.

Neviditeľní podivíni

Samotný preklad teda nie je prepisovaním všetkých slov z cudzieho jazyka do slovenčiny, ako sa často domnievajú niektorí ľudia a bohužiaľ niekedy aj prekladatelia. Mal by byť pochopením, interpretáciou a čo najvernejším sprostredkovaním štýlu, atmosféry, samotnej podstaty textu, ktorá často so svojím slovným vyjadrením nemá nič spoločné. Možno to spôsobil internet, možno celková povrchnosť, ktorá visí vo svete umenia a literatúry už dlhšiu dobu, ale prekladatelia do slovenčiny, akoby zahadzovali tieto dôležité pravidlá a vracali sa k stredovekým praktikám doslovných prekladov Biblie. Texty, ktoré kopírujú vetnú skladbu cudzieho jazyka a nedávajú zmysel, nie sú príkladmi „verného“ prekladu, sú obyčajným nezmyslom, ktorý rovnako „dobre“ preloží aj počítač.

Preklad je v prvom rade tvorivou činnosťou, maľovaním podľa modelu, hraním z nôt. Hľadaním miery, neustálou pochybnosťou, riadením strát, ktoré prekladateľ John Rutherford označil za „podivné činnosti, ktorým sa každý súdny človek nepochybne radšej vyhne.“ Kto by mal potom prekladať? Aká je tá správna zmes prirodzených daností a skúseností?

Prekladateľ by v prvom rade mal prijať za svoju neviditeľnú úlohu, ktorú v celom literárnom procese zohráva. A nemalo by ho frustrovať, že vo výslednom texte nenaplní žiadne zo svojich literárnych či literárnovedných ambícií. Americké vydanie prekladu Eugena Onegina od Vladimira Nabokova, ktoré je prózou vo forme veršov, doplnené dvomi zväzkami poznámok je fyzickým dôkazom nemožnosti prekladu v mysli perfekcionistického génia. Vladimir Nabokov je výnimočným spisovateľom, ale pri preklade svoje vlastné ja nedokázal potlačiť, nenechal sa viesť Puškinovým štýlom, potreboval ho dovysvetľovať, spoznámkovať, prispôsobiť vlastnému vnímaniu.

Netvrdím, že spisovatelia nie sú dobrí prekladatelia. Práve naopak. Len v prípade autorov s výrazným štýlom a postojom k svetu sa z originálu môže ľahko stať osnova, niekoľko podstatných faktov, ktoré treba zachovať a zvyšok je otvoreným priestorom na vlastné umelecké prejavy. K výrazným štylistom a osobnostiam patril aj Josef Škvorecký. Jeho preklad Dámy v jezeře od Raymonda Chandlera je vynikajúci, ale Chandler to nie je. Aj v prípade už spomínaných spisovateľov-prekladateľov je výber diel, ktoré prekladali veľmi špecifický. Cesare Pavese úprimne obdivoval Ernesta Hemingwaya, ale nikdy jeho romány do taliančiny neprekladal. Vedel, že niekto, kto sa dokáže na Hemingwayove novely pozrieť objektívnejšie – bez prehnanej úcty, bude schopný pretlmočiť ich lepšie. Prekladateľ by k originálu nemal mať veľmi vrúcny vzťah, pretože vtedy sa začne správať iracionálne a aby „neublížil“ majstrovskému dielu, skĺzne k absurdnej doslovnosti a čitateľa pripraví o potešenie a zážitok zo stretnutia s nepochybne dobrou literatúrou.

Medzi obdivom a pohŕdaním

Preklad je hľadaním tej správnej miery, a tak ako mu nesvedčí obdiv k originálu, nie je prijateľným ani „pohŕdanie“ pôvodným textom. O oddychovej či žánrovej literatúre sa môže hovoriť ako o brakovej a nehodnotnej. Ale to si opäť môžu dovoliť literárni kritici, nie prekladatelia. Romány žánru fantasy a detektívky sú najobľúbenejším typom beletrie a ich čitatelia si zaslúžia kvalitný preklad. Napriek tomu, že za preklad takýchto kníh sa neudeľuje cena Jána Hollého či francúzsky Rád rytiera literatúry a umenia, nemali by sme ich zveriť do rúk internetovým prekladačom.

Na preklad sú často náročnejšie ako lyrická próza. Aj dobrá detektívka stráca v preklade svoje čaro, keď autor slovenského textu nepochopí, „nepočuje“, ktorá časť vety je dôležitá, na ktorom slove je dôraz a kde vo vete sa dané slovo musí nachádzať, aby vytvoril potrebné napätie. Čitatelia žánrovej literatúry si nezaslúžia podceňovanie. Fantastika a science fiction stoja a padajú na predstavivosti, detailných opisoch úplne nového sveta, ktorý autor zo slov vytvoril. Ak si ho prekladateľ nedokáže „nakresliť“ v hlave rovnako, ak nehľadí na výber jednotlivých slov a prívlastky prekladá prvým slovníkovým ekvivalentom, mal by radšej takúto prácu odmietnuť. Množstvu prekladateľských metód a postupov sa totiž dá naučiť, ale pri preklade príbehov z imaginárnych svetov, humoristických poviedok či textov vyskladaných z kultúrnych reálií a odkazov, je nevyhnutný talent, kreativita a odvaha vzdialiť sa originálu, prestať prepisovať slová a začať prekladať význam, pocit, zážitok.

Vety ako „premenil sa na papuče“ namiesto „prezul sa do papúč“, doslovné preklady frazeologizmov a celej štruktúry cudzieho jazyka, dialógy, ktoré nedávajú žiadny zmysel sú len niekoľkými príkladmi z diel renomovaných autorov preložených do slovenčiny za uplynulé dva roky. Netuším, kde sa stratila kvalita, profesionalita a láska k literatúre, o ktorej hovoria prekladatelia z knihy Slovo za slovem. Sme naozaj generáciou rýchlokvasených prekladateľov a redaktorov, ktorí si nevšimnú, že text, ktorý posielajú do tlačiarne nedáva zmysel? Napriek tomu, že máme kvalitné prekladateľské školy a študentov, ktorí sa už cudzie jazyky nemusia učiť v laboratórnych podmienkach, sme sa vrátili na začiatok deväťdesiatych rokov, keď prekladal naozaj ktokoľvek.

Približovanie

Práve to je problémom prekladateľskej profesie ako takej. Na jednej strane ide o tvorivú činnosť, ktorú nemožno a nie je nutné nijakým spôsobom inštitucionalizovať, keďže prekladatelia umeleckej literatúry majú podobne ako spisovatelia iné zamestnania, ktorými sa živia. Na strane druhej potrebujú isté zázemie v podobe redaktorov, ktorým dôverujú, vydavateľov, ktorí sú schopní reálne odhadnúť svoje možnosti. A mám pocit, že práve toto zázemie tu absentuje. Ani päť rokov tých najzaujímavejších prednášok a seminárov nenahradí prácu na jednej-dvoch knihách so skúseným a trpezlivým redaktorom.

Trend spisovateľov-prekladateľov, o ktorom som hovorila na začiatku, je zrejme len pokus zrýchliť výchovu prekladateľov, využiť skúsenosti autorov s prácou s textom a jazykom, ktoré získali pri príprave vydania vlastných kníh. Ale v umení a tvorbe, ako som už naznačila, zjednodušenia a zrýchlenia neexistujú. Keď to zveličím, môžem povedať, že je to akoby hudobného skladateľa pozvali, aby prišiel zahrať koncert Chopina, pretože má hudobný sluch, vie čítať noty a obstojne hrať na klavíri. Predpoklady môžu byť rovnaké, konečný výsledok katastrofálny. Človek, ktorý je zvyknutý prezentovať sám seba, vytvárať vlastné príbehy vo vlastnom jazykovom kóde sa originálu často vzpiera, neprijíma úlohu „neviditeľného podivína“, ktorý na svoje vlastné ja musí na celé mesiace a možno aj roky zabudnúť.

Preklad je nevyrovnaným vzťahom, ktorý sa neustále mení pod ťarchou kompromisov a strát, je blúdením krajinou nikoho, ktorej najväčším nešťastím je neobmedzenosť možností, pred ktoré svojho návštevníka stavia. A to len preto, aby ani na chvíľu nezabudol na to, že hľadá tú správnu mieru vecí a že nikdy nebude mať všetko.

("Prekladatelia nevedia písať." napísal Ján Rozner vo svojej próze Sedem dní do pohrebu. Sám je tou výnimkou, ktorá potvrdzuje pravidlo).

Text vyšiel v denníku Pravda.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia