Peter Birčák
Tlačová správa
Foto: Flickr.com (Christine Rose, licencia Creative Commons)
Vera Cosculluela
Alphaville
Aňa Ostrihoňová
Madame Bovary (Claude Chabrol)
Aňa Ostrihoňová

Knižný život cynického snoba

The Black Books

Americký novinár a spisovateľ Joe Queenan je svojou cynickosťou známy čitateľom rôznych amerických plátkov (okrem toho, že je snob, je aj štandardný grafoman). Napriek tomu, že grafomani a knižní recenzenti zvlášť bývajú dosť povrchní, Queenanovi sa nedá uprieť talent provokovať.

Joe Queenan: 

ONE FOR THE BOOKS, Viking: 2012, 256 strán

Najnovšia kniha One for the Books je rozprávaním milovníka kníh a čitateľa, je pokusom o vlastný „knižný“ životopis, cestopis či denník. Ide o akúsi kompiláciu esejí a úvah o živote čitateľa v súčasnej Amerike, ktoré autor publikoval na stránkach denníka The Wall Street Journal, časopisov Time a Rolling Stone a mnohých iných.

Queenan je snob, ale snaží sa to maskovať – niekedy dokonca celkom úspešne, pričom by mu človek aj veril, že pre dobré detektívky má naozaj slabosť. V každom prípade svoju knihu začína siahodlhým zoznamom typov kníh a aj konkrétnych titulov, ktoré čítať odmieta a nikdy nebude. Za škodu papiera označuje knihy o politikoch (a od politikov), celebritách, športovcoch, manuály na šťastný život, odporúčania knižných klubov, knižníc a zamestnancov kníhkupectiev (ktoré sú generované ako horoskopy v novinách – Palahniuk, David Foster Wallace, Gladwell) a tak ďalej.

Keď sa Quennan konečne dostáva k svojim obľúbeným knihám, zisťujeme, že väčšinu z nich nedočítal – a pravdepodobne nikdy nedočíta. Do tejto kategórie patrí napríklad Middlemarch George Eliotovej alebo Muž bez vlastností od Roberta Musila (uznávam, že v tomto prípade má nepriestrelnú argumentáciu – Musil román ani po 1300. strane nedopísal, prečo by ho mal dočítať Joe Queenan z Filadelfie, keď ho nedočítal ani samotný autor?).

V každom prípade kníh, ktoré Queenan prečítal je naozaj dosť a vzhľadom na svoje povolanie knižného recenzenta bolo medzi nimi veľmi veľa zlých či priemerných kusov. Taký je však dospelý život a po skončení univerzity, kde človek naozaj týždeň po týždni objavuje nové perly svetovej literatúry, ho obyčajne čaká už len záľaha kníh, ktoré nepreveril čas ani dobrý redaktor. Považujem preto za charakterné, že Queenan sa snaží vyhýbať „módnym“ knihám – románom „sezóny jar-leto“ a nechá im čas, aby zistil, či si na ne o dva-tri roky niekto spomenie. Čaká tak na neho Život Pi, Junot Díaz či dokonca Hlava 22.

Napriek tomu svojím spôsobom obhajuje zlé knihy, ktoré sú cvičením pre mozog, keďže v tých dobrých za vás autor už všetko premyslel. Slovami Garrisona Keillora: „Dobré noviny nie sú nikdy dosť dobré, ale slabé noviny sú večným potešením.“ Práve v tejto súvislosti je fascinujúce čítať o tom, ako sa autori románov sťažujú na recenzie a kritiky – vždy je samozrejme chyba v recenzentovi, ktorý je nedospelý, nedovzdelaný, zatrpknutý a hlúpy a nebol schopný dešifrovať ich skryté odkazy na Cervantesa. Celkovo ide o paradoxné tvrdenie, najmä keď si uvedomíme, že väčšina recenzií je až príliš zhovievavá k textom, ktoré nikdy nemali opustiť šuflík na nočnom stolíku.

"

Dobré noviny nie sú nikdy dosť dobré, ale slabé noviny sú večným potešením.

Garrison Keillor

"

Ak sa však nemôžeme ako čitatelia riadiť recenziami ľudí, ktorí dostávajú smiešne honoráre za to, že čítajú hlúpe knihy, čím potom? Queenan tvrdí, že úprimné odporúčania nájdeme na Amazone, viacerí vydavatelia však majú skúsesnosti s autormi, ktorí si napíšu aj päť dobrých recenzií na vlastnú knihu, pričom nezabudnú očierniť „konkurenciu“. Osobne preto radšej odporúčam GoodReads a spolu s Queenanom sa radšej vyhýbam knihám, ktoré mi chcú nanútiť príbuzní a známi.

Zaujímavý je Queenanov pokus s odporúčaniami na samotných obálkach – ak sa mu kniha páčila, prečítal si román od človeka, ktorý ju odporúčal a tak ďalej. A fungovalo to – vďaka tejto linke objavil napríklad útly román Papierový dom Carlosa Mariu Domingueza, ktorý na nejakom večierku nikto nikdy nespomenie. Čo je ďalšia z tém, ktorej sa autor venuje – dobrí ľudia čítajú dobré knihy (alebo majú slabosť na Tanitu Tikaram, ale to len tak na okraj). Posadnutosť „kvalitou“ je len vonkajšou charakterovou črtou malomeštiackej kultúry, ktorou sa láska k literatúre nemeria. Tá spočíva v niečom úplne inom – nekvantifikovateľnom – hoci Queenan sa o akýsi prieskum medzi svojimi známymi pokúsil.

Zameral sa v ňom aj na vzťah k autorom, ktorý sa v priebehu života mení. Ako povinné čítanie ste povedzme Hardyho neznášali, ale neskôr ste k nemu našli cestu (osobne takého nikoho nepoznám), alebo presne naopak – Kerouac, Salinger či Kundera sú autormi, ktorí vás musia stretnúť v presne danej chvíli v živote, inak pre vás zostanú stratení. Je to súčasť čitateľského života – sú autori, ktorí nám otvoria dvere a zmiznú. Dlho som bola presvedčená o tom, že aj čítanie slabých kníh môže človeka priviesť k tým lepším, skúsenosti však dokazujú opak, bohužiaľ. Ak „cesta“ Mankell – Simenon – Chandler – Banville funguje, rovnica Stephena Kinga vždy končí, nuž, pri Stephenovi Kingovi.

Queenan sa nakoniec pýta, prečo ľudia čítajú. Neponúka prevratné odpovede založené na kvantách vedecky podložených údajov, ale obyčajné príbehy – svojho otca alkoholika, starej ženy, ktorá žila len preto, aby dočítala knihy, ktoré celý život prečítať chcela a príbehy ľudí z totalitných krajín, ktorí túžia uniknúť z reality.

Prečo je v metre toľko ľudí číta? V New Yorku nevládne diktatúra a priemerný Američan neprečíta viac ako štyri knihy ročne. Ľudia asi neznášajú svoju prácu – vnímajú ju ako väzenie, z ktorého chcú uniknúť pri prvej možnej príležitosti do sveta škandinávskej detektívky, napríklad. A kvôli nedočítanej knihe sú schopní zavolať, že do práce neprídu s výhovorkou, že im nie je dobre – a to sa naozaj stáva, Joe Queenan si to vyskúmal.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia