Peter Birčák
Tlačová správa
Foto: Flickr.com (Christine Rose, licencia Creative Commons)
Vera Cosculluela
Alphaville
Aňa Ostrihoňová
Madame Bovary (Claude Chabrol)
Aňa Ostrihoňová

Hľadanie spoločného jazyka

Foto: SXC.hu

Vyzerá to tak, že vo voľbách do Európskeho parlamentu sa do súboja socialistov, konzervatívcov, liberálov a environmentalistov zapoja aj lingvisti. Nie každý sa však snaží o zjednotenie jazykov. To by samo osebe ešte nemuselo byť až také zlé. Horšie je, že tie skupiny budú dve, hoci každá z nich sa snaží o zjednotenie jazykov.

Esperantisti združení v Europo Demokratio Esperanto si volebný experiment vyskúšali už v roku 2004 a ich najväčším úspechom bolo 0.21 percenta získaných v Paríži. Nič prevratné, ale poznáme aj beznádejnejšie prípady. Pre stranu Oinion, čiže únia, ktorá sa usiluje oživiť európsky dialekt pôvodného indoeurópskeho jazyka, by to mala byť volebná premiéra, ale jej osud je dosť nejasný, lebo má momentálne nefunkčnú internetovú stránku.

Zaujímavejšie ako ich politické ambície sú však snahy jazykovedcov nájsť univerzálny, spoločný jazyk pre celé ľudstvo alebo aspoň pre Európy. Vzdelanci si už dávno uvedomujú, že univerzálnym jazykom nemôže byť žiadny z národných jazykov, ale bude treba vymyslieť umelý jazyk, ktorý bude pre všetkých cudzí. Myšlienkou na jeho vytvorenie sa zaoberali takí velikáni ako Leibniz alebo Komenský.

Relatívny úspech

Spomedzi všetkých doterajších pokusov sa však za najúspešnejší dá považovať vynález Ludwika Lejzara Zamenhofa, očného lekára z Bialystoku v dnešnom Poľsku. Zamenhof najprv vytvoril akési protoesperanto, nazvané lingwe uniwersala. Gramatiku skutočného esperanta uverejnil v roku 1878. O tom, či je esperanto úspechom v snahe hľadať univerzálny jazyk, možno polemizovať.

Aj najoptimistickejšie odhady predpokladajú, že ním plynule hovoria maximálne dva milióny ľudí, čo veľmi svetovo nevyznieva. Zrejme najväčšou prekážkou na jeho triumfálnej ceste k svetovej dominancii je, že neexistuje účinný nenásilný nástroj, ako tento cieľ dosiahnuť.

Jeho hlavnou slabinou je eurocentrizmus. Ak sa má niekedy umelý jazyk presadiť, bude musieť byť rovnako vzdialený od všetkých známych jazykov. Doterajšie pokusy zväčša vychádzajú zo slovnej zásoby a gramatiky existujúcich jazykov. Naozajstný svetový jazyk si zrejme bude vyžadovať absolútnu umelosť, čiže bude znieť zhruba ako klingončina zo seriálu Star Trek.

Napriek tomu nemožno esperanto odpísať ako absolútne fiasko. Vychádzajú v ňom knihy aj časopisy, občas sa objaví vo filmoch, v esperante si môžete dokonca zaspievať. V porovnaní s inými pokusmi o celosvetové jazyky, ktoré sa zasekli kdesi pri stovke užívateľov, je esperanto relatívne úspešné a bezkonkurenčne najznámejšie.

Vtipný lingvista

Skromnejší idealisti sa uspokojujú nádejou aspoň na spoločný európsky jazyk. Jeden z takýchto projektov je v podstate žartom. Na svedomí ho má taliansky tlmočník Diego Marani, ktorý vytvoril europanto ako mimoriadne demokratický jazyk. Ide o skutočnú zlátaninu v podstate ľubovoľných európskych jazykov. Nemá žiadnu presne určenú slovnú zásobu a gramatické pravidlá sú nezáväzné. Jeho najväčšou výhodou je, že sa ho nemusíte vôbec učiť. Ak viete najmenej dva európske jazyky, môžete sa začať zabávať. Treba však priznať, že všetky dostupné texty obsahujú slová len zo západoeurópskych jazykov, takže aj ku kontinentálnej jednote má ešte dosť ďaleko.

Maraniho žart sa však pomerne uchytil a dokonca v europante písal články pre belgické a švajčiarske noviny. Na jeho vlastné prekvapenie mu čitatelia v europante aj odpovedali. Je to pomerne príznačné, pretože obe krajiny sú viacjazyčné. Ako to už býva, Maraniho žart niektorí nepochopili a začali ho napádať rôznymi nezmyslami siahajúcimi od zneuctenia esperanta až po podkopávanie európskej jazykovej politiky.

Tí, ktorí na Maraniho hru pristúpili, si za odmenu môžu prečítať prvý román v europante Las adventures des Inspector Cabillot, humoristický príbeh policajta, ktorý bojuje proti zlu, aby uchránil Európu bez hraníc. Do istej miery je škoda, že Marani postupne prestal svoj „vynález“ propagovať a už niekoľko rokov v ňom verejne nič nenapísal. Žartovný jazyk sa však možno predsa len ako-tak uchytí. V Rakúsku ho používajú ako pomôcku pri výučbe cudzích jazykov. Vďaka europantu majú deti možnosť porovnávať slová z jednotlivých jazykov a hľadať spoločné a odlišné znaky nielen medzi jazykmi, ale aj kultúrami.

Návrat ku koreňom

O niečo vážnejším, aj keď zrejme na neúspech odsúdeným pokusom, je snaha oživiť európsky dialekt pôvodného indoeurópskeho jazyka. Europaio, ako ho jeho tvorcovia nazvali, by podľa ich predstáv malo byť spoločným neutrálnym jazykom Európy. Opierajú sa najmä o fakt, že indoeurópskymi jazykmi hovorí veľká väčšina Európanov. Zároveň sa spoliehajú na rovnaký efekt, aký malo oživenie hebrejčiny v Izraeli, kde sa stala zjednocujúcim prvkom pre židov hovoriacich rôznymi jazykmi. Európska únia s viac ako dvoma desiatkami jazykov si podľa nich vyžaduje podobné riešenie – a mal by ním byť práve jazyk, z ktorého sa väčšina oficiálnych jazykov EÚ vyvinula.

Na rozdiel od europanta, ktorého štruktúra je vyslovene anarchická, najnovšia gramatika europaia má viac než 400 strán a samotní zástancovia europaia priznávajú, že zatiaľ je to jazyk skôr pre odborníkov, prípadne nadšencov, ale z praktického hľadiska pomerne bezvýznamný. Ich cieľom je, aby sa o štyridsať rokov stal oficiálnym jazykom Európskej únie. Ak sa tak nestane, tak budú považovať svoju misiu za neúspech.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia