Tlačová správa
Tlačová správa
Tlačová správa
Tlačová správa
Andrea Průchová
Andrea Průchová
Janka Kršiaková
Janka Kršiaková
Meryl Streep ako Železná Lady
Ján Gregor
Foto: BBC
Janka Kršiaková
Janka Kršiaková
Foto: Sony Pictures
Natália Ďurníková
Lucia Rakúsová
Foto: Flickr (Andre Bulber, licencia Creative Commons)
Slavomír Olšovský
Svetlana Žuchová
Miro Tížik
Foto: Mark Craemer
Natália Ďurníková
Alice ve městech
Lucia Rakúsová
Ján Gregor
Natália Ďurníková

Hoří, má Zuzanko!

Foto: Flickr (Andre Bulber, licencia Creative Commons)

Ak neviete, kto je Zuzana Piussi, asi ste posledný mesiac nesledovali veľmi správy zo Slovenska, alebo ste sa poriadne začítali do príbehov z Farmy na Topkách. Táto útla slovenská filmárka s veľkou kamerou je podľa mňa žena v tej „verejnej službe“, ktorú často spomína Rado Procházka.

Je tam takmer sama, a to bez toho, aby čo i len páchla do budovy Telerozhlasu na Asmolovovej (naschvál to staré meno, naschvál!). Za to je popoťahovaná policajnými a najmä všakovakými inými „orgánmi“.

O tom, ako je to možné, o tom, kde to žijeme, je jej ostatný film nazvaný (trošku nevhodne, ale o tom ďalej) Od Fica do Fica. Pre nezainteresovaného pozorovateľa je nádherným, až marketingovo žiaducim, kontextom odmietnutie premietania tohto filmu v bratislavských multiplexoch, následné šírenie cez špecificky slovenské Piano a jeho neskoršie ukradnutie a pirátske sprístupnenie na internete. Skrátka čokoľvek, čo v tom filme je a čo sa s tým filmom deje, to sme my. Je to o nás a pre nás, rovnako ako Brandenburská brána pre Nemcov. Až by sa žiadalo, aby aj na tomto filme bolo napísané „dem Slowakischen Volke“.

Ako samotný názov filmu napovedá, kamera zaznamenáva výsek diania na Slovensku od volieb predposledných (2010) do obdobia po voľbách 2012. Kamera Zuzany Piussi neašpiruje na objektivitu a ani ju neprináša: je to prísne osobný, „citeľne autorský“ pohľad – s jej videním veci (vecí okolo nás) sa stotožnia bezpochyby bratislavskí intelektuáli, pričom pohľad mimo tohto špecifického prostredia (na film aj na realitu) môže byť zásadne odlišný. Mne osobne zdôraznenie tohto momentu vo filme veľmi chýbalo, menej prísny pozorovateľ by však mohol povedať, že čakám od subjektívneho autorského počinu čosi, čo z definície nemôže priniesť. Neviem, posúďte sami.

No a ako to teda vidí Piussi? Slovensko je jej očami krajina, kde vo všeobecnom marazme svitla po voľbách 2010 nádej na slušnejší zajtrajšok, ale rozpad vlády o euroval (v skutočnosti, ako je dnes čoraz zrejmejšie, o osobu generálneho prokurátora) túto šancu zmaril a my sme spadli znova sami do seba – povstali sme hrdinsky proti spisu Gorila, tak dlho sme chodili na námestia, až tam napokon nechodil skoro nik okrem tzv. marginálov.

Potom sa na uliciach proti demonštrantom použili tvrdšie policajné zásahy, Fico povedal na mítingu vtip, Bugár čosi po maďarsky, Fico zase vyhral, mal kolu v ruke a na záver pesnička od Živých kvetov (mimochodom nechcený dôkaz, že rodina je u nás vysoko nad rámec zdravého úsudku). Kde to žijeme, recituje v záverečnej piesni Zuzkina sestra Lucia Piussi, a po premietaní filmu známy novinár Štefan Hríb hovorí, že má z neho strach, že sme ešte nedorástli na štát.

Nuž, nie je to také zlé, aspoň tak sa mi to po pozretí tohto filmu javí zvonka, z mojej vysťahovaleckej ulity. Predovšetkým už doma máme malé, ale nebojácne ženy, ktoré s kamerou chcú povedať pravdu. No a keď sa raz rozhodnú, že budú hovoriť nielen tú svoju, ale pravdu celú, potom bude na Slovensku možno lepšie. Nateraz sa musíme uspokojiť s tým, že k tomuto cieľu robíme, síce systémom dva kroky vpred a jeden vzad, mierny pokrok (v medziach zákona, dodal by Jaroslav Hašek). Povedané inak, dorastáme na svoj štát, Štefan.

Zuzana Piussi by svoj čoraz zásadnejší príspevok do našej kultúry ešte zvýšila, keby napríklad ukázala Slovensko aj mimo Bratislavy: celé mestá bez práce, dediny bez ľudí a neľudské osady. Keby názov neznel menom opakovaného premiéra, pretože to trošku degraduje náš posun vpred. Keby nám (troška pohodlne) nepodsúvala svoju vieru, že Róbert Fico je najväčšia Gorila.

Keby jasnejšie povedala, že gorilí systém sme si nechali postaviť pred nosom my sami svojou ľahostajnosťou k veciam verejným. Keby nám ukazovala menej „podivínov“ z radov organizátorov antigorilích protestov a viac to, že to boli naše intelektuálne elity, ktoré svojou dlhoročnou akcieneschopnosťou postavili do centra protestného pohybu práve týchto zatiaľ nepripravených divných hrdinov našich čias. No a napokon keby povedala, že hľadajúci nájdu, a preto stále máme nádej.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť