Tlačová správa
Tlačová správa
Tlačová správa
Tlačová správa
Andrea Průchová
Andrea Průchová
Janka Kršiaková
Janka Kršiaková
Meryl Streep ako Železná Lady
Ján Gregor
Foto: BBC
Janka Kršiaková
Janka Kršiaková
Foto: Sony Pictures
Natália Ďurníková
Lucia Rakúsová
Foto: Flickr (Andre Bulber, licencia Creative Commons)
Slavomír Olšovský
Svetlana Žuchová
Miro Tížik
Foto: Mark Craemer
Natália Ďurníková
Alice ve městech
Lucia Rakúsová
Ján Gregor
Natália Ďurníková

Ego medzi črepinami

Spodné prúdy slovenskej kultúry čoraz častejšie na povrch hlavného prúdu prinášajú archaické prvky ľudového umenia. Nový slovenský film Mareka Ťapáka Tanec medzi črepinam zostáva na hrane oficiálneho a neškodného súčasného zobrazenia folklóru.

No tak ako zoficializovaný folklór, v rôznych režimoch usadený v hlavnom prúde kultúry potláča archaickú nespútanosť, dravosť a vášnivosť, tak aj mainstreamová prezentácia archaickosti môže byť jej popretím. Nový slovenský film Mareka Ťapáka Tanec medzi črepinam zostáva na hrane oficiálneho a neškodného súčasného zobrazenia folklóru a jeho výbušnej podstaty, ktorú zatiaľ nepotlačil žiaden politický režim a ani ekonomické záujmy kultúrneho priemyslu.

Silné ego herca

Po filme zostane pravdepodobne každý divák unesený skvelou hudbou a pôsobivými scénami z filmu bez príbehu a deja. No zostane v ňom aj pocit istej účelovosti, s akou sú do rôznych scén a častí zakomponované prvky orientálnej a balkánskej hudby, čo má asi zabezpečiť aj medzinárodnú komerčnú úspešnosť projektu. Na zážitku to však nič nezmení, keďže ide o prienik archaických prvkov iných kultúr, ktoré živia rovnako aj tradičnú slovenskú kultúru a tak umožňujú prekračovať nacionalizujúce tendencie folklóru, ktoré často opantajú politických demagógov. Skôr môže zážitku uškodiť, ak si prečítate ambície režiséra a autora námetu a scenára v jednej osobe Mareka Ťapáka, ktorý svoj film prezentuje ako pocitové črepiny spomienok na detstvo a mladosť (ktorých časť asi prežil v Stredomorí, keďže dal toľko priestoru práve tejto kultúrnej tradícii, čím troška využil osvedčený trik s piesňou Horehronie.

Pocitovosť je práve tou najsilnejšou stránkou filmu, no nemôže byť zakalená premýšľaním nad komentármi samotného autora, ktorými kazí to najlepšie, čo film ponúka. Marek Ťapák prezentuje svoj film ako niečo výrazne subjektívne, ako jeho osobnú spoveď, zatiaľ čo na filme je najsilnejším a najpôsobivejším všetko to, kde je vidieť prácu množstva iných ľudí, ktorí sa neriadili svojimi pocitmi, ale profesionálne zvládli svoju prácu (kamera, scénografia, tanečníci, hudba) a usmernili ego tvorcu filmu do podoby, že z neho asi málokto bude odchádzať sklamaný. Marek Ťapák je zjavne dobrý tanečník a všetkým ukazuje, že stále dokáže predvádzať zložité tanečné kreácie spolu so svojimi oveľa mladšími kolegami. Ale na rozdiel od nich je a stále zostáva najmä hercom (politikom a podnikateľom). Herec netancuje, aby predviedol tanec, ale aby dobre zahral svoju rolu. V tanečnom filme sa však bije herectvo s tanečníctvom a tak je vidieť dva svety. Výborných tanečníkov, u ktorých nie je dôležité, kto sú, ale ako spolu zatancujú svoju figúru v celkovom obraze. Predvádzajú najskôr tanec a ich mená sú nepodstatné. Herec sústreďuje pozornosť diváka na ego hlavnej postavy a núti ho premýšľať nad jeho psychológiou, motívmi a prežívaním. Tanečníci sa predvádzajú navzájom a ich cieľom je vzájomná spolupráca, herec sa sústreďuje na diváka a do popredia vystupuje jeho ego. No v Ťapákovom filme divák nemá možnosť hlavnú postavu pochopiť, vcítiť sa do nej, jediné, čo vidí je, že práve hlavná postava je hlavná postava a všetkými výrazovými prostriedkami to dáva najavo. V tanečnom filme, najmä adorujúcom ľudovú kultúru je silné ego priveľmi škrípajúcim prvkom. Herec sa v tomto hudobno-tanečnom filme berie ako herec až priveľmi vážne.

Bez žien a v teniskách

Silné ego autora nepustilo do filmu žiadnu silnú konkurenciu. V podstate je v celom filme prítomná len hlavná postava a trojica anonymných tanečníkov, ktorí sa v rôznych scénach vynárajú ako kulisa zasneného Mareka Ťapáka, ktorý ide za svojou nastávajúcou (teda ak je toto pointou filmu). Aj keď je v súčasnosti veľmi populárne vo folklórnych súboroch vnášať do vizuálneho prejavu civilnosť a nestrojenosť a tancovať v nenápadnejšom všednom oblečení, v Ťapákovom filme, ktorý si dáva ambíciu byť spomienkový, pôsobí folklór zbavený krojov priveľmi nápadne a násilne. Asi každý si vo viacerých scénach všimol ako tanečníci a tanečníčky tancovali v teniskách a to aj vtedy, keď mali na sebe rôzne folklórne doplnky. Tenisky až priveľmi okato upozorňujú, že to čo divák vidí nie je skutočný folklór. A tým ako priveľmi odkazuje na obyčajnosť a všednosť, robí tento prvok neobyčajným a v kontexte filmu rušivým prvkom. Násilným a priveľmi podriadeným súčasnému trendu scivilňovať folklór, trendu, ktorý sa svojou kánonickosťou podobá trendu 50. rokov, ktorý disciplinoval folklór svojim veľkolepým inscenovaním. Zároveň je to neprimeraný pokus vnášať postmoderné avantgardné filmárske postupy do nepríbehových filmov.

Azda s jedinou výnimkou tanečnej scény, ktorá je aj základom videoklipu hudobnej skupiny Banda nemá divák možnosť vidieť pôsobivosť krojov a najmä toto, ako sú rovnako dôležitou súčasťou tancov ako ich samotná technika. Pochopiť príťažlivosť folklóru bez jeho vizuálnej pôsobivosti a dekorativizmu je asi rovnako náročné, ako si obľúbiť majstrovstvo ľudových muzikantov bez ocenenia ich originálnych grifov a hudobných ornamentov, ktoré do svojich interpretácii vnášajú. Vypustiť zo vzťahov mužov a žien práve dôležitosť parádenia sa a predvádzania sa v peknom oblečení znamená potlačiť samotnú podstatu erotiky. A aj o zachytenie sily sexuality sa Marek Ťapák snaží, no jeho snahu zachraňujú v podstate len tí druhí. Jeho ego je priveľmi profesionálne herecké na to, aby mohlo byť erotické. Možno aj preto vo filme výrazne chýbajú ženy. V každej z mála scén, kde sa objavia, sa výrazne stavajú do centra pozornosti a priťahujú oveľa výraznejšie pozornosť, či už krojmi alebo svojím tancom, ako často skôr gymnastické výkony dominujúcich mužov.

V spodnom prúde dejín

Tanec medzi črepinami je pôsobivý film a pravdepodobne nenechá nikoho chladným. Výborné scény, väčšinou dobrá kamera, príťažlivé exteriéry slovenských hôr, kvalitná scénografia a výborní tanečníci, toto všetko prekryje trocha vypočítavý, aj keď vo svojích dôsledkoch dosť chaotický scenár a prisilné ego hlavného tvorcu filmu. Najmä výber hudby, ktorá diváka sprevádza, vleje do žil divákovi energiu a rozprúdi krv. Najlepšie, čo však môže divák urobiť je, že sa vyhne rôznym prezentáciám filmu a celej kampani, ktorá ho sprevádza. Zažiť popovú interpretáciu niektorých hudobných motívov z filmu (prevzatých od skupiny Banda) môže filmu a celej ľudovej tradícii uškodiť rovnako ako Eurovízia a muzikály z Novej scény škodia skutočne kvalitnej hudbe. Kto má chuť zažiť tú najlepšiu atmosféru z filmu a najkoncentrovanejší zážitok z filmu, lepšie ako pozerať oficiálne materiály a propagačné snímky k filmu, je vrátiť sa k vyššie uvedenému videoklipu skupiny Banda, ktorá je vo filme síce neviditeľná a ich originálny vizuálny prínos je z filmu vystrihnutý. No práve ich hudba dala filmu dušu autentického kontaktu s tými najhlbšími prúdmi našej a európskej kultúrnej tradície.

Vyšlo na jetotak.sk

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť