Tlačová správa
Tlačová správa
Tlačová správa
Tlačová správa
Andrea Průchová
Andrea Průchová
Janka Kršiaková
Janka Kršiaková
Meryl Streep ako Železná Lady
Ján Gregor
Foto: BBC
Janka Kršiaková
Janka Kršiaková
Foto: Sony Pictures
Natália Ďurníková
Lucia Rakúsová
Foto: Flickr (Andre Bulber, licencia Creative Commons)
Slavomír Olšovský
Svetlana Žuchová
Miro Tížik
Foto: Mark Craemer
Natália Ďurníková
Alice ve městech
Lucia Rakúsová
Ján Gregor
Natália Ďurníková

Doktor? Doktor Kto?

Foto: BBC

Ako sú v čomsi svojrázne seriály latinskoamerické alebo ázijské, rakúsko-nemecké či ruské, tak sú špecifické aj tie britské. Ich poetika sa dá len ťažko popísať a vystihnúť. Obyčajne sa ale používajú výrazy ako inakosť, zvláštnosť či elektrizujúce čaro osobitosti.

Nestačí o seriáli povedať, že je britský, aby bolo aj bez jasných definícií a vymedzení jasné, s čím sa človek chystá mať dočinenia? Pri pomyslení na tituly ako Black Books, Červený trpaslík, Lietajúci cirkus Montyho Pythona, IT Crowd, Spaced – pokračovať by sa bez väčších problémov dalo aj ďalej – mám tendenciu odpovedať: rozhodne.

Britský – nielen pôvodom, ale aj poetikou – je i Doctor Who, seriál, ktorý je tak trochu raritou. Je totiž jedným z najdlhšie natáčaných seriálov na svete (v Guinnessovej knihe rekordov je zapísaný ako vôbec najdlhšie natáčaný sci-fi seriál), veď s prestávkami sa vyrába už úctyhodných päťdesiat rokov.

Cestovanie v čase a priestore

Existenciu seriálu možno z globálneho hľadiska rozdeliť na dve časti. Na takzvané klasické série, ktoré sa natáčali od roku 1963 do roku 1989, pričom jednotlivé epizódy netrvali dlhšie ako dvadsaťpäť minút, a na nové, „reštartové“ (alebo rebootové) série, ktorých výroba začala v roku 2005 – v jednom konkrétnom pevnom bode v čase (sám Doktor sa o takýchto bodoch občas zmieňuje ako o takých temporálnych prvkoch, ktoré sú nemenné a určujúce). A práve v tom bode začíname.

Doctor Who (český názov Pán času je síce vecne v poriadku, ale inak je tak nejako nudný, suchý a obyčajný) je seriálom o cestovaní v čase a priestore. V prvom rade. V druhom rade je o zachraňovaní sveta (najčastejšie nášho) a v treťom o viere, že ľudstvo je ešte len na začiatku a má pred sebou mnoho úžasných objavov a pokrokov.

Na inej úrovni možno Doctora Who charakterizovať ako dramatický sci-fi seriál, ktorý má výrazné presahy k dobrodružnosti a fantastike (zaradenie fantastický cestopis sa ponúka na zváženie), niekedy aj k hororovosti. Rovnako dôležité je aj to, že seriál je nielen britským „rodinným striebrom“ a súčasťou tamojšieho zlatého fondu, ale ako taký je exemplárnym globálnym popkultúrnym artefaktom. Doctor Who je teda britský (pôvodom i poetikou) a zároveň svetový (popularitou i kvalitou).

Ako väčšina ostatných seriálov, i tento má svoje základné náležitosti, podľa ktorých azda pri nejakom tom množstve znalostí a troche šťastia aj na prvý pohľad spoznáte, že sa dívate práve naň. Hlavnou postavou je Doktor (ušatý týpek oblečený v čiernej koženej bunde a čiernych nohaviciach, chlapík so strapatým účesom v hnedom alebo modrom obleku a v converskách či mladík v obtiahnutých čiernych nohaviciach, saku a košeli s motýlikom – v závislosti od sledovanej série), modrá policajná búdka a nejaká (nie nevyhnutne mladá) dáma objavujúca sa po jeho boku.

Tri inkarnácie Doktora

V doterajších siedmich „nových“ sériách mal divák možnosť spoznať troch Doktorov – inkarnáciu číslo deväť, desať a jedenásť. Ale poďme pekne po poriadku.

Doktor pochádza z planéty Gallifrey, ktorá je, resp. bola, domovom Pánov času, starobylej a mocnej rasy. Tá sa napriek prostriedkom a možnostiam zaprisahala, že nebude zasahovať do dejín a meniť, čo už je raz dané a bude sa len prizerať (podobne ako do istého okamihu Pozorovatelia v seriáli Fringe). Doktor, istým spôsobom rebel, však chcel spoznávať vesmír, jeho krásy a záhady. Preto si „zapožičal“ stroj času a vydal sa za dobrodružstvami.

Páni času na prvý pohľad vyzerajú ako ľudia, sú však mierne odlišní. Okrem toho, že majú dve srdcia („má dve srdcia, necíti toho viac?“), majú i taký malý trik, ako oklamať smrť, keď už ich raz dostihne – regeneráciu. Menia sa zovňajškovo, ale v určitom meradle i povahovo. Stávajú sa z nich akoby nové verzie jednej a tej istej osoby. Práve tento motív regenerácie prideľuje seriálu pečať unikátnosti a zároveň mu umožnil existovať tak dlho. Keď príde čas, kedy ho treba nejako oživiť, dať mu nový impulz, stačí vymeniť Doktora, prípadne jeho spoločníčku.

Deviaty Doktor v podaní Christophera Ecclestona má v sebe istú vážnosť. Seriál sa príbehovo začal krátko po skončení Časovej vojny – vojny medzi Pánmi času a Dalekmi, z ktorej sa ako jediný zachránil Doktor, čo z neho robí posledného svojho druhu. V hlavnej postave preto badať pochmúrnosť a zatvrdnutosť voči okoliu. Postava Doktora sa v Ecclestonovom stvárnení stala rezervovaná a do istej miery akoby odtiahnutá od sveta. Cítiť z neho veľký smútok, ktorý sa snaží skryť za nasadený energický – až klaunovský – úsmev.

Smútok je typický pre všetkých troch doktorov, ale najviac vlastný je asi tomu desiatemu, ktorého stvárnil David Tennant. Doktor v jeho podaní je štýlovejší, akčnejší, azda i ľudskejší a citlivejší. Uvedomuje si, že je posledným Pánom času, niekoľkokrát to spomenie, vie, že bude žiť dlhšie ako ostatní okolo neho a to ho trápi. Vyžaruje z neho melanchólia, ktorú neprebijú ani jeho komediálne vsuvky.

Nateraz posledným, jedenástym Doktorom je Matt Smith, ktorý je zase o niečo živelnejší, energickejší, sarkastickejší, voči okoliu citovo chladnejší a – z iného uhla – trochu primladý na to, že už má tisíc rokov.

V seriáli Doctor Who je niekoľko signifikantných prvkov, bez ktorých by nebol tým, čím je. Tak trochu to zrejme súvisí aj s tým, že Briti neoplývajú (alebo v začiatkoch neoplývali) toľkým bohatstvom ako americké televízie a museli si vystačiť s nízkym rozpočtom. Našťastie, núdzu povýšili na cnosť a tak vytvorili nezameniteľnú a jedinečnú poetiku fantastického rozprávania.

Celá zbierka pomôcok

Najpríznačnejším prvkom seriálu je TARDIS (Time And Relative Dimension In Space), tá spomínaná modrá policajná búdka, ktorá je časostrojom s jednou funkciou navyše – cestuje aj priestorom. Vyznačuje sa tým, že je podstatne väčšia zvnútra ako zvonka (umožňuje to technológia, ktorú vymysleli Páni času) a vo svojich útrobách ukrýva, na čo si len človek pomyslí, napríklad knižnicu vedľa bazéna, niekoľkoposchodový šatník a podobné „drobnosti“.

TARDIS je v podstate živá, rozhodne závideniahodná loď, bez ktorej by bol Pán času stratený. Ako správnu loď by ju malo riadiť niekoľko osôb, ale keďže je Doktor posledný preživší, musí si poradiť sám. Riadiace centrum lode je na prvý pohľad (a vlastne aj na ten druhý) uspôsobené mierne netradične. Nachádza sa tam napríklad spätné zrkadlo z auta, kladivo, keby bolo niečo treba „primať k rozumu“, písací stroj, počítačová klávesnica či rôzne tlačidlá, pri ktorých nikto nevie (často ani sám protagonista), na čo presne sa používajú. TARDIS pri pristávaní vydáva zvláštny a medzičasom už ikonický zvuk, spôsobený vraj tým, že má zatiahnuté brzdy. Prísľubom do budúcna seriálu je, že možnosti TARDIS sú také rozsiahle, že ich všetky ešte neobjavil ani sám Doktor, nieto ešte diváci.

Ďalším atribútom Doktora – hrdinu je jeho sonický skrutkovač. Tento mimoriadne užitočný nástroj sa nedá popísať inak, ako že je to skrutkovač a že je sonický. Dá sa použiť na rôzne „kúzelné veci“ ako otváranie zamknutých dverí (problém nastáva iba vtedy, ak sú drevené a majú starú zámku), rozbitie skla alebo vyradenie elektrického zariadenia. Bohužiaľ, na rozdiel od niektorých iných Doktorových pomôcok nedokáže uvariť vajíčko.

Dobrým pomocníkom je i psychopapier (alebo telepatický papier), fungujúci na princípe nejakej bližšie nešpecifikovanej mimozemskej technológie, ktorý ukazuje ľuďom to, čo chcú vidieť, resp. to, čo chce jeho majiteľ, aby videli. Pomáha Doktorovi i jeho spoločníčke dostať sa bez zbytočných otázok a problémov tam, kam sa v línii rozprávania dostať musia.

Cherchez les femmes

Doktor potrebuje vo svojom dobrodružnom, kočovnícko-pustovníckom živote nejaký stabilný prvok, niekoho, kto ho bude usmerňovať, dohliadať na neho a nedovolí mu vydať sa nesprávnym smerom. Takouto osobou je spoločníčka. Doktor má rád ľudí, uvedomuje si ich potenciál, ich možnosti, schopnosť a túžbu rozvíjať sa. I to je dôvod, prečo pravidelne zachraňuje „našu“ planétu, hoci ľudia na nej o tom často nemajú ani tušenie, a prečo sa na Zem neustále vracia.

Spoločníčky, ktorých sa doposiaľ vystriedalo päť, sú opozitom (alebo možno lepšie doplnkom) k Doktorovi, svojou ľudskosťou akoby rozvíjajú jeho dobré stránky. Počlovečujú, poľudšťujú ho a dávajú mu perspektívu lepšieho zajtrajška. Sú jeho sidekickom (pomocníkom a parťákom) a jeho spojivom so svetom. Už niekoľkokrát sa ukázalo, že Doktor bez spoločníčky nie je ako Doktor s ňou.

Svoju osamelosť prekonáva práve obklopovaním sa ľuďmi s entuziazmom, ktorí ho vždy dokážu rozveseliť, nachádzajúc v nich vždy, aj v tých najhorších situáciách, zdroj onej iskierky nádeje. Doktor a jeho spoločníčka (Rose, Martha, Donna, Amy a Clara) sú tímom, dvojicou, ktorá sa dokonale dopĺňa: neobyčajný mimozemšťan (posledný svojho druhu) a tuctový človek (človek-miliarda), nesmrteľná bytosť s dlhovekou múdrosťou a „živý“ um v krehkej schránke.

Rôznorodosť podľa zopár vzorcov

Doctor Who je epizodickým seriálom, čomu napovedá aj pomerne stabilná štruktúra jednotlivých častí. TARDIS, planéta (Zem alebo nejaká iná), poprípade nejaká vesmírna loď, boj s nejakým nepriateľom, jeho úspešné zdolanie a relatívne šťastný koniec. Možno sa to zdá málo na to, aby seriál už mal za sebou niekoľko sezón a stále v dobrom zdraví pokračoval ďalej, ale faktom je, že hoci sa vzorce neustále opakujú, ich podanie je vždy nové, raz vtipné, raz vážne, ale vždy v istom zmysle zaujímavé a rozhodne najčastejšie hyperbolizované. Práve zveličovanie, preháňanie, preexponovávanie je tomuto seriálu najvlastnejšie, udržuje si však mieru – nepreháňa tam, kde to netreba.

Doctor Who je seriálom bez násilia. Pacifistický protagonista sa snaží všetko riešiť najprv rozumom alebo rozhovorom („nekváka“ sa tam síce toľko, ako v Ženách z rodu Gilmorovcov, konverzačnosť je ale seriálu rozhodne vlastná), až potom použitím sily. Explicitného zobrazovania krvi či agresie, ktoré sa v určitých fázach „klasických“ sérií k slovu dostávali, sa divák určite nedočká. Predsa len, Doctor Who je nielen populárnym seriálom, on je mainstreamom, možno – v kontexte Británie – dokonca funguje ako štandardný rodinný seriál.

To, že je Doctor Who „nekrvavý“ ale neznamená, že v ňom absentuje akcia alebo akékoľvek dianie. Práve naopak. Akcie (nielen, takpovediac, fyzickej) je neúrekom. Dialogické prestrelky, ktorým často dominujú ustálené hlášky protagonistov, sa striedajú so scénami, kde v hlavnej úlohe excelujú predovšetkým nohy na pleciach či s najrôznejšími a najbizarnejšími (pravdaže, zväčša neúspešnými) pokusmi o atentát na centrum ľudského sveta – na Veľkú Britániu.

Ak niečo seriál Doctor Who definuje najväčšmi, tak to, že ide o seriál, ktorého pohľad na cestovanie v čase a priestore je založený na prirodzenej túžbe človeka spoznávať nepoznané. Preto je jeho kľúčovou kategóriou prinášanie zážitku v zmysle okrídleného slovného spojenia „sense of wonder“.

Byť, hoci aj len v seriáli, svedkom zániku Zeme alebo konca vesmíru je fascinujúce. A fantastické. Kto Doctorovi Who dovolí, aby sa mu dostal pod kožu, nebude ľutovať, ak pre nič iné, tak preto, že spolu s hlavnými hrdinami sa presvedčí o tom, aké neuveriteľné možnosti svet (ako kozmos) ponúka.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť