Tlačová správa
Tlačová správa
Tlačová správa
Tlačová správa
Andrea Průchová
Andrea Průchová
Janka Kršiaková
Janka Kršiaková
Meryl Streep ako Železná Lady
Ján Gregor
Foto: BBC
Janka Kršiaková
Janka Kršiaková
Foto: Sony Pictures
Natália Ďurníková
Lucia Rakúsová
Foto: Flickr (Andre Bulber, licencia Creative Commons)
Slavomír Olšovský
Svetlana Žuchová
Miro Tížik
Foto: Mark Craemer
Natália Ďurníková
Alice ve městech
Lucia Rakúsová
Ján Gregor
Natália Ďurníková

Čierny princ a biely drak

Foto: Sony Pictures

Už názov najnovšieho filmu režiséra a scenáristu Quentina Tarantina Divoký Django prezrádza nadväzovanie na tradíciu tzv. spaghetti westernov. Pôvodný predstaviteľ Djanga v Corbucciho filme Franco Nero sa dokonca v tarantinovke na chvíľu objaví.

Jeho modrooký pohľad tu však striedajú horkočokoládové dúhovky Jamieho Foxxa a stáva sa to, čo by milovník klasickej kovbojky asi veľmi nepredpokladal: hrdinom tohto westernu je černoch. Ale prečo nie?

Práve túto otázku akoby kládol divákom autor scenára, ktorý dej svojho filmu zámerne situoval do obdobia pred americkou občianskou vojnou, keď ani jedna z jeho postáv nemohla tušiť o budúcom osude otroctva.

Už pri filme Nehanební bastardi bolo jasné, že umelecká chémia medzi Quentinom Tarantinom a hercom Christophom Waltzom geniálne funguje. Po role príslušníka SS Hansa Landu, ktorá preňho znamenala výrazný posun v kariére, získal viedenský rodák skvele napísanú úlohu aj v Divokom Djangovi.

Hoci je oficiálne klasifikovaná ako vedľajšia – Waltz už za ňu zaslúžene získal Zlatý Glóbus a je opäť nominovaný na Oscara – jej význam pre dej a kvalitu filmu je dosť podstatný. Bývalý nemecký zubár doktor Schultz sa teraz živí likvidáciou hľadaných zločincov. Na jeho aktuálnom zozname sú bratia Brittleovci, on však netuší, ako vyzerajú. Preto kúpi otroka Djanga, ktorý už má s nimi svoje skúsenosti, a sľúbi mu, že keď mu pomôže dolapiť týchto zlosynov, dostane slobodu.

Hoci si Schultz zarába zabíjaním, je v mnohom jemnocitný, ctí si pravidlá slušného správania a jeho činy možno chápať ako akt spravodlivosti. Myšlienka otroctva mu je cudzia. Ako Európan, Nemec (odkaz na mayovky, zaujímavá hra v súvislosti s Waltzovou predchádzajúcou postavou) nie je zaťažený stereotypmi, ktoré vládnu na otrokárskom Juhu.

Djanga od začiatku berie ako rovnocenného. Zachytí jeho dobrú mušku a navrhne mu, aby sa stal jeho pomocníkom. Zabíjať bielych a ešte aj za to dostávať odmenu, to znie ako sen, ktorý by si otrok nikdy nedovolil snívať.

Djanga však neženie iba túžba po pomste, jeho cieľ je vznešenejší. Túži nájsť a oslobodiť svoju ženu, od ktorej ho násilím odtrhli. Aj pri tejto postave Tarantino prefacká všetky divákove očakávania. Kto by už u krásnej čiernej otrokyne očakával meno Broomhilda a znalosť nemeckého jazyka?

Doktora Schultza však tento ľúbostný príbeh zaujme, pripomenie mu germánsku legendu o Brunhilde, ktorú z rúk draka oslobodil statočný Siegfried. (Tarantino sa tento príbeh rozhodol zapracovať do deja po zhliadnutí jednej z Wagnerových opier cyklu Prsteň Nibelungovcov, na ktorú ho pozval práve Waltz.) Doktor Schultz sa rozhodne, že Djangovi pomôže.

Zistí, že Broomhilda sa nachádza na plantáži odporného Calvina Candieho, ktorého si netradične zahral Leonardo DiCaprio. Sám herec priznal, že postava nechutného plantážnika bola preňho výzvou, nakoľko v nej nenašiel nič, s čím by sa mohol stotožniť.

Christoph Waltz tým pred kamerami získava kvalitného sparingpartnera a napätie, ktoré medzi ich postavami spočiatku iba cítiť, vyvrcholí, keď sa karty odkryjú. Tým, kto však nimi zamieša, nie je Candie, ale postava slizkého Stephena (hrá ho Samuel L. Jackson), černocha otrokárskejšieho než sám otrokár, ktorý pre svoj vlastný prospech zrádza ľudí rovnakej pleti.

Postavy filmu nie sú priveľmi mnohovrstevné, predstavujú skôr typy priam rozprávkového žánru – hrdina, múdry radca a pomocník, zloduch i čakajúca „princezná“. Ako sa vyjadril aj Waltz v súvislosti s Tarantinovou tvorbou, film nekopíruje život, ale je súčasťou jeho umeleckej výpovede. Tú nepodporujú len postavy ako také, ale aj ich interakcia, najmä dialógy.

Formálna zdvorilosť je často iba predohrou krvavej konfrontácie. Zveličenie násilných scén prechádza až do paródie, niektoré však môžu zacieliť na žalúdok citlivejších pováh. Humorne občas pôsobia aj rekvizity, napr. na pružine poskakujúca stolička-zub na povoze bývalého dentistu.

Súčasťou komickej zložky je aj nemilosrdný výsmech. Členovia Ku Klux Klanu (reálne vznikol až po občianskej vojne) nenaháňajú hrôzu, ale pôsobia ako úplní babráci, ktorým treba len trochu pomôcť k tomu, aby sa zničili aj sami. Tarantino si strieľa aj zo súčasnosti a to najmä prostredníctvom jazyka, keď v dialógoch využíva manipulačné formulky akoby priamo vystrihnuté z tréningu komunikácie. Tie občas fungujú a občas žalostne zlyhávajú.

Stopáž filmu (165 minút) je veľmi veľkorysá, spomalené zábery podporujú pátos potrebný na vykreslenie dokonalých hrdinov, ktorým – aspoň do istého času – všetko vychádza a ktorí aj z najnebezpečnejších situácií vždy vyviaznu so zdravou kožou.

Dĺžka filmu okrem toho umožní vychutnať si vizuálne pôsobivé, priam plagátové obrázky dopĺňajúce atmosféru romantického Západu či tradičného Juhu. Kamera je zaujímavá, kvalitný soundtrack čerpá z rôznych žánrov a je tiež prostriedkom alúzií.

Klasickú osnovu populárneho žánru westernu využil Tarantino spôsobom sebe vlastným na to, aby tematizoval problematiku otroctva a rasizmu. V konečnom dôsledku však môže byť film chápaný aj širšie ako výsmech stereotypov, ktoré ovplyvňujú naše vnímanie a ktoré nás spútavajú.

Divoký Django je v slovenských kinách od 17. januára 2013.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť