Oliver Sacks
Oliver Sacks

Zrak mysle

Tento týždeň vychádza kniha britského neurológa Olivera Sacksa, v ktorej opisuje aj svoje vlastné skúsenosti s videním, zrakom a jeho strácaním. Ukážka je z príbehu spisovateľa, ktorý zabudol čítať.

MAJSTER SLOVA

V januári 2002 som dostal list od kanadského spisovateľa Howarda Engela, známeho vďaka sérii detektívok o Bennym Coopermanovi. Opísal mi v ňom zvláštny problém. Pred niekoľkými mesiacmi sa v jedno ráno zobudil a cítil sa v poriadku. Obliekol sa, pripravil si raňajky a potom išiel na verandu, aby si zobral noviny. Zdalo sa mu však, že noviny, ktoré ležali na prahu, prešli čudnou premenou:

Noviny Globe and Mail z 31. júla 2001 vyzerali tak ako vždy: boli v nich fotografie, rozmanité titulky a menšie popisky fotografií. Jediný rozdiel bol v tom, že už som nevedel prečítať, čo je v nich napísané. Videl som, že mali tých známych dvadsaťšesť písmen, s ktorými som vyrástol. Keď som sa však bližšie prizrel, chvíľu vyzerali ako cyrilika a chvíľu ako kórejské písmo. Bolo to nejaké srbochorvátske vydanie Globe and Mail určené do cudziny…? Stal som sa obeťou kanadského žartíka? Mám priateľov, ktorí by boli niečoho takého schopní… Uvažoval som, čo by som im vyviedol, aby som prekonal tento ich kúsok. Potom som sa zamyslel nad alternatívnou možnosťou. Skontroloval som si vnútorné strany novín, aby som sa uistil, či aj tie sú také zvláštne ako titulka. Pozrel som si riadkovú inzerciu aj komiksy. Ani tie som nedokázal prečítať…

Asi som mal prepadnúť panike, akoby ma ovalili po hlave, ale namiesto toho som zostal racionálne pokojný, akoby sa nič nestalo: „Keďže to nie je ničí žartík…, asi som dostal mŕtvicu.“

Oliver Sacks: Zrak mysle 

Preklad: Tomáš Mrva

Vydavateľstvo: Inaque

Rozmer: 140 x 207 mm

Počet strán: 200

Väzba: Hardcover

Cena: 13,99 EUR

Dátum vydania: 30. november 2017

Kníhkupectvá: Martinus, Artforum, Panta Rhei, Gorila

ISBN: 978-80-89737-69-7

Keď si to uvedomil, spomenul si na prípad farboslepého maliara, o ktorom som písal v knihe Antropologička na Marse. Zaujalo ho najmä to, ako môj pacient pán I. po zranení hlavy zistil, že nedokáže prečítať policajnú správu – videl písmená rôznej veľkosti a viacerých typov, ale vôbec im nerozumel. Hovoril, že vyzerali ako grécke či hebrejské písmo. Spomenul si tiež, že u pána I. trvala alexia, neschopnosť čítať, päť dní a potom zmizla.

Howard naďalej overoval svoje schopnosti. Prevracal stránky, či sa náhle nevráti všetko do normálu. Potom sa presunul do svojej knižnice. „Možno sa knihy budú správať lepšie ako noviny,“ pomyslel si. Izba vyzerala tak ako vždy a poznamenal, že stále dokázal prečítať čas na hodinkách, knihy, niektoré vo francúzštine a nemčine, ale aj v angličtine, však boli nezrozumiteľné, plné rovnakého „orientálneho“ typu písma.

Prebudil svojho syna a taxíkom odišli do nemocnice. Cestou si Howard myslel, že vidí „známe pamätihodnosti na neznámych miestach“ a nedokázal prečítať názvy ulíc, ktorými prechádzali, ani nápis Pohotovosť, keď prišli do nemocnice – aj keď okamžite rozoznal označenie ambulancie na dverách. Podstúpil niekoľko vyšetrení a tie potvrdili jeho podozrenie: naozaj utrpel mŕtvicu. Povedali mu, že postihla malú časť vizuálnej oblasti mozgu na ľavej strane. Neskôr si spomenul, že pri prijímacom pohovore v nemocnici bol trochu zmätený: „Nedokázal som určiť presný príbuzenský vzťah k svojmu synovi… Zabudol som, ako sa volám, koľko mám rokov, kde bývam a kopec ďalších vecí.“

Howard strávil nasledujúci týždeň na neurologickom oddelení torontskej Nemocnice Mount Sinai. Za ten čas začalo byť jasné, že okrem neschopnosti čítať trpí aj ďalšími vizuálnymi problémami: mal veľkú slepú škvrnu v pravej hornej štvrtine zorného poľa a mal ťažkosti s rozoznávaním farieb, tvárí a bežných predmetov. Poznamenal, že tieto problémy sa objavovali a potom zase mizli:

Známe predmety ako jablká či pomaranče zrazu vyzerali zvláštne, cudzo ako nejaké exotické ovocie z Ázie. Ako rambutan. Prekvapil som sám seba, keď som nevedel, či držím v ruke pomaranč alebo grapefruit, rajčinu alebo jablko. Zvyčajne som ich dokázal rozoznať, keď som k nim privoňal alebo ich stlačil.

Často zabúdal aj veci, ktoré kedysi dokonale ovládal. Začal sa vyhýbať konverzácii „pre prípad, že zabudnem meno premiéra alebo kto napísal Hamleta“.

S prekvapením zistil, ako mu to pripomenula sestrička, že stále dokáže písať, aj keď nevie čítať. Lekársky termín pre tento stav je alexia sine agraphia. Howard tomu nemohol uveriť – veď čítanie a písanie sú prepojené. Ako mohol prísť o jednu schopnosť a zachovať si druhú?

Sestrička mu navrhla, aby sa podpísal. Váhal, ale keď začal, zdalo sa, že písanie mu išlo akoby samo od seba. Po tom, ako sa podpísal, pridal ešte dve alebo tri vety. Písanie mu pripadalo úplne normálne. Nevyžadovalo si námahu a bolo automatické ako chôdza či rozprávanie. Sestrička nemala problém prečítať, čo napísal, ale on sám nedokázal prečítať ani slovo. V jeho očiach to bola stále tá istá nerozlúštiteľná „cyrilika“ ako v novinách.

• • •

Čítanie považujeme za plynulú činnosť, keď čítame, zameriavame sa na význam a možno krásu písaného jazyka a neuvedomujeme si to množstvo procesov, ktoré ho umožňujú. Až keď sa človek dostane do takej situácie ako Howard Engel, vtedy si uvedomí, že čítanie v skutočnosti závisí od celej hierarchie alebo kaskády procesov, ktoré sa v ktorejkoľvek chvíli môžu narušiť.

V roku 1890 nemecký neurológ Heinrich Lissauer použil termín „psychická slepota“ na opis toho, ako niektorí jeho pacienti po mŕtvici nedokázali zrakom rozoznať známe predmety. Ľudia s týmto ochorením (zrakovou agnóziou) majú úplne normálnu ostrosť zraku, vnímanie farieb, zrakové polia a podobne, a predsa nedokážu rozoznať alebo identifikovať, čo vidia.

Alexia je špecifická forma vizuálnej agnózie. Je to neschopnosť rozoznať písaný jazyk. Odkedy francúzsky neurológ Paul Broca v roku 1861 identifikoval centrum pre „motorické obrazy“ slov a jeho nemecký kolega Carl Wernicke o niekoľko rokov neskôr identifikoval centrum pre „zvukové obrazy“ slov, zdalo sa neurológom devätnásteho storočia logické usudzovať, že v mozgu existuje aj oblasť pre zrakové obrazy slov – oblasť, ktorej poškodenie by spôsobilo neschopnosť čítať, „slovnú slepotu“.

V roku 1887 požiadal kolega-očný lekár francúzskeho neurológa Josepha-Julesa Déjerina, aby vyšetril mimoriadne inteligentného, kultivovaného muža, ktorý náhle stratil schopnosť čítať. Tento oftalmológ Edmund Landolt napísal krátky, ale živý portrét svojho pacienta. Déjerine do svojho vlastného článku z neho zaradil dlhý výťah.

Opisujú, ako v októbri toho roku obchodník na dôchodku Oscar C. zrazu zistil, že nevie čítať. (V predchádzajúcich dňoch mal niekoľko krátkych záchvatov znecitlivenia pravej nohy, ale nevenoval tomu prílišnú pozornosť.) Aj keď nedokázal čítať, Oscar C. nemal problém spoznať ľudí a predmety okolo seba. Keďže si myslel, že na vine je jeho zrak, obrátil sa na Landolta, ktorý napísal:

Keď som Oscara C. požiadal, aby prečítal písmená na tabuli, nedokázal pomenovať ani jedno. Tvrdí však, že vidí dokonale. Inštinktívne načrtáva tvar písmen rukou, ale aj tak ich nedokáže pomenovať. Keď má na papier napísať, čo vidí, s veľkou námahou dokáže skopírovať písmená, čiarku za čiarkou, akoby vyrábal technický výkres. Starostlivo študuje každý ťah, aby sa uistil, že jeho kresba je presná. Aj napriek tejto snahe stále nevie pomenovať písmená. Písmeno A prirovnávak maliarskemu stojanu, Z k hadovi a P k spone. Jeho neschopnosť vyjadriť sa ho desí. Myslí si, že sa „zbláznil“, pretože si dobre uvedomuje, že znaky, ktoré nevie pomenovať, sú písmená.

Tak ako Howard ani monsieur C. nedokázal prečítať titulky v ranných novinách, aj keď podľa ich formátu rozoznal, že sú to jeho bežné noviny Matin. A tak ako Howard aj on dokázal bez problémov písať:

Aj keď nedokáže čítať… pacient vie písať plynulo a bez chýb akýkoľvek text, ktorý sa mu nadiktuje. Ale ak ho prerušíte uprostred frázy, ktorú práve píše… začne byť popletený a nedokáže pokračovať. Ak urobí chybu, nevie ju nájsť… Nikdy po sebe nedokáže prečítať, čo napísal. Dokonca ani jednotlivé písmená mu nedávajú žiadny zmysel. Dokáže ich rozoznať… iba tak, že prstom prejde po ich obvode. Písmenu teda dáva jeho význam vnímanie pohybu svalov…

Dokáže robiť jednoduché počty, pretože pomerne ľahko rozoznáva číslice. Je však veľmi pomalý. Čísla číta slabo, pretože nevie určiť hodnotu viacciferných čísiel. Keď mu ukážete číslo 112, povie: „Je to jednotka, jednotka a dvojka.“ Až keď číslo napíše, dokáže povedať „stodvanásť“.

[...]

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia