Leila Slimani
Isabelle Autissier
Andrei Makine
new yorker
Danielle McLaughlin
Jenny Erpenbeck
Hannah Arendtová
Roberto Bolaño
Saphia Azzeddine
Zygmunt Miłoszewski
Lena Andersson
Foto: Sergio Larrain
Roberto Bolaño
Jørn Lier Horst
Frank Tallis
Caitlin Moranová
Ingar Johnsrud
Jenny Offill
Petra Soukupová
Petra Soukupová
Katja Petrowskaja
Steven D. Levitt & Stephen J. Dubner
Olga Tokarczuk
Irvin D. Yalom
Tessa Hadley
Alexander Solženicyn
Shelly Kingová
Bye Bye Blondie
Virginie Despentesová
Amanda Prowseová
Frank Tallis
Jørn Lier Horst
Adam Phillips
Christiane F.
Oliver Sacks
David Lagercrantz
Ned Beauman

Život so psom nie je pod psa

Vo svojej knihe ponúka zoológ a nositeľ Nobelovej ceny Konrad Lorenz dojemné, zábavné a poučné epizódy zo svojho života, v ktorom hrali zvieratá a obzvlášť psy vždy veľmi dôležitú úlohu.

Psy a deti

Ja som, žiaľ, prežil detstvo bez psov. Vyrastal som totiž v období, keď práve objavili baktérie, a väčšina detí z dobre situovaných rodín mala sklon ku krivici, lebo sa odporúčalo sterilizovať všetky bacily ešte aj z mlieka – a s nimi, samozrejme, odstránili aj vitamíny. Až keď som vyrástol natoľko, že uverili môjmu slávnostnému chlapskému sľubu, že sa nikdy nedám oblízať psom, zviera mi povolili. Žiaľ, dostal som úplného idiota, jazvečíka Krokiho, o ktorom som vám už rozprával. Nečudo, že tento bezcharakterný tvor na istý čas stlmil moju túžbu po psovi.

Moje deti naopak vyrastali obklopené psami. Ešte stále vidím pred sebou drobných človiečikov, ktorí sa po štyroch plazia popod bruchá veľkých vlčiakov – mali sme ich vtedy päť – a desili tým moju úbohú mamu na smrť. Keď sa učil syn chodiť, rád sa pridržiaval Ti­tinho dlhého chvosta, keď chcel prejsť z pohonu zo štyroch na dve kolesá. Tito síce trpezlivo držala, ale keď sa chlápätko postavilo na dve a pustilo jej ťažko skúšaný chvost, s takou úľavou ním pokývala, že huňa­tý chvost malého muža okamžite buchol do chrbátika alebo brucha a on sa zrútil ako zasiahnutý bleskom.

Útlocitné mierne psy sa správajú k deťom svojho pána veľmi pozorne, lebo presne vedia, ako veľmi mu na deťoch záleží. Je smiešne, ak sa niekto bojí, že pes dieťaťu ublíži, naopak však treba zvážiť, či neexistuje dôvod k opačnej obave: a to, či si pes nedá páčiť od detí priveľa a či ich tak nevychováva k bezohľadnosti. Najmä, ak chováte veľké a dobrosrdečné psov, ako ber­nardíny či novofunlanďany, musíte byť v tomto smere veľmi opatrní. Vo všeobecnosti však tomu psy veľmi dobre rozumejú a vedia úspešne uniknúť, keď ich deti príliš obťažujú či trápia – a práve v tom spočíva ich veľká pedagogická hodnota: normálne vychované deti majú rady spoločnosť psov a sú smutné, keď zvieratá pred nimi utekajú, a tak sa malý človek sám naučí, ako sa správať, aby ho psy vnímali ako želateľného spo­ločníka. Deti, ktoré sú takpovediac prirodzene taktné, sa naučia už v najútlejšom veku ohľaduplnosti – čo je veru cenná vlastnosť. Keď som u niekoho na návšteve a vidím, ako pes neuteká pred päť či šesťročným synče­kom, ale sa k nemu priateľsky a bez náznaku plachosti priblíži, hneď v mojich očiach podstatne stúpne nielen chlapča, ale i celá rodina.

Žiaľ, musím povedať, že sedliacki chlapci mojej do­moviny (v užšom slova zmysle), zaobchádzajú so psa­mi vyslovene drsne. Nikdy som si nevšimol na ulici skupinu chlapcov, ktorých by sprevádzal pes. Síce po­znám niekoľko sedliackych chlapcov, ktorí sa správajú k svojmu psovi milo, ale vo väčšej skupine chlapcov sa zdanlivo pravidelne nájde niekoľko surovcov, ktorí – a to je to najhoršie – celej skupine velia. Priemerný dolnorakúsky dedinský pes uteká, čo mu nohy stačia, hneď ako zbadá priemerného dolnorakúskeho sedliac­keho chlapca. Nemuselo by to tak byť a stojí za povšim­nutie, že to tak nie je všade. Napríklad v Bielorusku vidno často v dedinách „zmiešané chlapčensko-psie bandy“. Po cestách sa túlajú malí, väčšinou plavovlasí päť až sedemroční chlapci a s nimi množstvo orechov! Psy sa chlapcov neboja, ba dokonca im veria. Z tejto dôvery sa dajú vyvodiť ďalekosiahle závery o dušev­ných danostiach týchto chlapcov! Láskavosť ruských sedliackych detí, ktorú prejavujú psom, by sa dala azda vysvetliť hlbokou spätosťou s prírodou, ktorá je týmto ľuďom vlastná.

Najzvláštnejší vzťah medzi psom a dieťaťom, aký som kedy zažil – vtedy som bol sám ešte dieťa – bol vzťah medzi obrovským čiernym novofunlanďanom a mojím budúcim švagrom Petrom. Peter bol synom rodiny, ktorá bývala na zámku Altenberg, pes patril jeho rodičom. Lord – tak sa zviera volalo, bol odvážny tvor, ba až opovážlivý, verný, dobromyseľný a charak­terný, Peter bol jeden z najnebezpečnejších lapajov na okolí. A práve jedenásťročného Petra si obrovský pes vybral za svojho pána, hoci zviera už bolo dospelé, keď si ho zobrali na zámok. Dodnes nechápem, čo k tomu psa viedlo, keďže podobné psy si predchádza­jú predovšetkým mužov – pokiaľ je to možné, otca rodiny. Azda šlo o rytierske motívy, možno si vybral Petra práve preto, že bol najmladší a najslabší, nielen spomedzi svojich štyroch bratov, ale vôbec spomedzi celej divej skupinky chlapcov a dievčat, ktoré vtedy ohrozovali každého, kto sa ocitol v altenbergerských lesoch, svojimi hrami na Indiánov – používali pri nich totiž veľmi skutočne vybuchujúci pušný prach. Petra často zbili, čo sa napokon stávalo každému, Peter však dostával výprask oveľa častejšie – a aspoň podľa mňa zaslúžene. Lordovi sa to však nezdalo byť v poriadku a rázne tomu zabraňoval. Pri obrane svojho malého pána nikdy nikoho z chlapcov ani len nepoškriabal, a to už ani nehovorím o nejakom vážnejšom uhryz­nutí. Ale skúste udrieť chlapca, keď vám vyskočí na chrbát pes veľký ako lev a čierny ako noc, cerí na vás obrovské snehobiele zuby a pritom hlboko vrčí! Peter psovi túto starostlivosť oplácal vrúcnou láskou, tí dvaja boli nerozluční. To značne sťažovalo Petrovu výchovu, lebo dokonca ani pán Niedermaier, veľmi energický domáci učiteľ rodiny, sa neodvážil čo i len zvýšiť naňho hlas. Okamžite sa z akéhosi kúta ozvalo hlboké vrčanie a čierny lev sa majestátne priblížil k previnilcovi, načo pán Niedermaier mykol plecom a odvrátil sa: zoči-voči tomuto zvieraťu bol bezmocný!

Mám predsudky voči ľuďom, aj voči malým deťom, ktoré sa boja psov. Tento predsudok je iste neopráv­nený, lebo je absolútne normálne, ak sa malý človek správa pri pohľade na takú veľkú šelmu ostražito a bo­jazlivo. Ale platí to aj opačne, mám rád deti, ktoré sa psov neboja a zaobchádzajú s nimi šikovne – čo je iste oprávnené, lebo styk so zvieratami vyžaduje vrúcnu spätosť s prírodou. Moje deti boli dávno pred zavŕ­šením prvého roka navyknuté na psy a ani jednému nikdy nenapadlo nejakému zvieraťu ublížiť. Práve pre­to ma tak veľmi vydesila moja dcéra Agnes, keď mala sotva šesť rokov.

Agnes bola so svojím o poldruha starším bratom v lužnom lese – poveril som ich, aby mi priniesli živú potravu pre ryby. Keď sa deti vrátili domov, priviedli so sebou obrovského, veľmi pekného nemeckého ov­čiaka, ktorý sa k nimi po ceste pripojil. Pes – odhadol som, že má asi šesť alebo sedem rokov, a ako sa neskôr ukázalo, mal som pravdu – na mňa pôsobil trochu stiesnene a bojazlivo. Len neochotne sa odo mňa dal pohladkať, na deťoch však visel s takmer kŕčovitou od­danosťou. Zdalo sa mi to čudné, navyše, zviera sa mi videlo mierne duševne narušené. Okrem toho: prečo psovi napadlo, že sa k deťom pripojí? Neskôr som na to prišiel. Bol z obce Langelebarn, asi desať kilometrov po prúde rieky, a utiekol odtiaľ, lebo ho vydesili vý­strely z diel pri príležitosti hodov. Napodiv nedokázal nájsť cestu domov k svojmu majiteľovi. Ten mal dve deti, asi vo veku mojich detí – podobali sa na ne aj čo do výzoru. To preto sa k nim pes v lese pripojil, keď na ne narazil. Avšak to som vtedy ešte nevedel. Deti prosíkali, aby si ho mohli nechať, ak sa k nemu nikto neprihlási.

Ďalšou komplikáciou bolo, že náš vtedajší pes Wolf I. tiež visel na deťoch, hoci sa k nim správal uvoľnene a neúslužne, ako zvyknú samce psov s vlčou krvou. Oprávnene ho strašne urazilo a rozhnevalo, keď ho ten podliezavý otrok, prekliaty votrelec oberal o pria­zeň jeho malých pánov. K boju sprvu nedošlo, obom psom som sa dôrazne povyhrážal, pričom mi do karát nahrávala neveľmi výbojná nátura prišelca. No necí­til som sa s týmto novým prírastkom dobre vo svojej koži. A veľkolepé finále malo ešte len nastať. Práve som sedel v najmenšej miestnôstke v dome, keď ma náhle vydesili zvuky psej bitky a príšerné jačanie a volanie o pomoc malej Agnes. Ani som sa poriadne nestihol obliecť, vytrielil som dole schodmi pred dom, kde som zazrel oba psy zahryznuté do seba a spod nich vytŕčali dcérine nožičky! Oboch som zdrapol za šiju, s nadľudskou námahou som ich od seba odtrhol a usiloval som sa vyslobodiť Agnes. Ležala na chrbte a aj ona zvierala v rukách srsť oboch psov. Neskôr mi vysvetlila, že se­dela na zemi a oboch naraz hladkala, lebo chcela, aby sa udobrili. Samozrejme, to malo opačný účinok, lebo obaja psy si náhle skočili po krkoch ponad jej hlavu. Agnes sa pokúšala bojujúcich psov odtrhnúť a nepus­tila ich ani vtedy, keď ju zhodili na zem a stúpali po nej. Ani len na zlomok sekundy jej nenapadlo, že by jej mohol jeden z nich ublížiť!

Konrad Lorenz: Život so psom nie je pod psa, vychádza vo vydavateľstve Premedia

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia