Elena Ferrante
Hamid Ismailov
Christine Angot
Leila Slimani
Isabelle Autissier
Andrei Makine
new yorker
Danielle McLaughlin
Jenny Erpenbeck
Hannah Arendtová
Roberto Bolaño
Saphia Azzeddine
Zygmunt Miłoszewski
Lena Andersson
Foto: Sergio Larrain
Roberto Bolaño
Jørn Lier Horst
Frank Tallis
Caitlin Moranová
Ingar Johnsrud
Jenny Offill
Petra Soukupová
Petra Soukupová
Katja Petrowskaja
Steven D. Levitt & Stephen J. Dubner
Olga Tokarczuk
Irvin D. Yalom
Tessa Hadley
Alexander Solženicyn
Shelly Kingová
Bye Bye Blondie
Virginie Despentesová
Amanda Prowseová
Frank Tallis
Jørn Lier Horst
Adam Phillips
Christiane F.

Viedenská krv

Vo vydavateľstve Inaque práve vyšla klasická detektívka Franka Tallisa odohrávajúca sa vo Viedni na začiatku 20. storočia. Druhý prípad mladého psychoanalytika Maxa Liebermanna je oveľa temnejší ako prípad vraždy, ktorý riešil v prvej knihe s názvom Smrť vo Viedni.

[30] Profesora Freuda takmer úplne zahaľoval hustý cigarový dym. Obsiahlo rozprával o psychologických rozdieloch medzi vedomými a nevedomými procesmi. Ako výklad postupoval, Liebermanna rozptýlila zvláštna predstava. Odohrávala sa, ako grécka dráma, v polotieňovom vonkajšom okruhu jeho mysle. V tejto fantázii bol on – alebo niekto skoro ako on – novicom v starovekej sekte, ktorý sa zhováral s vešteckým duchom, zjavujúcim sa v polopriehľadných krútiacich sa závojoch, ktoré sa vznášali zo zlatého kadidla.

„Všetko vedomé podlieha procesu vyprchávania, kým nevedomé je relatívne nemenné. Pozrite sa na tieto starožitnosti…“ Freud prešiel rukami ponad figuríny položené na jeho stole. Liebermann medzi nimi zbadal okrídlenú sfingu, trpaslíka s malou lebkou a božstvo s hlavou sokola. Jeho fantastická predstava ustúpila.

„V skutočnosti sú to,“ pokračoval profesor Freud, „predmety, ktoré boli ukryté v egyptských hrobkách. Najstarší má takmer tritisíc rokov. A predsa sa zachovali vďaka tomu, že boli pochované. Tak je to aj s nevedomou pamäťou – je chránená pod povrchným nánosom psyché. Zamyslite sa nad Pompejami! Boli naozaj zničené výbuchom Vezuvu v roku 79? Vôbec nie. Zničenie Pompejí je len začiatkom toho, čo sme teraz objavili a vykopali.“

Freud si odrezal ďalšiu cigaru a ponúkol ju svojmu spoločníkovi, ale Liebermann ju odmietol. Ak by sa pokúsil držať krok so starým pánom, obidvaja by sa v hustnúcej neodbytnej hmle stali neviditeľní.

Frank Tallis 

Viedenská krv, preklad Tomáš Mrva, Inaque: 2016

Smrť vo Viedni, preklad Lena Tomaskovicsová, Inaque: 2015

Freudovo improvizované rozprávanie bolo detailné a rozsiahle. Liebermannovi pripomínalo profesorove sobotňajšie prednášky: Freud mal vo zvyku prednášať bez poznámok, a predsa boli jeho prednesy vždy zoširoka vyargumentované a dokonale štruktúrované. Keď si uvedomil, že veľký psychoanalytik môže opäť začať rozprávať a pokračovať prinajmenšom ďalšiu polhodinu, Liebermann si pomyslel, že by bolo múdre využiť prestávku. Starý pán škrtol zápalkou a zapálil si cigaru.

„Profesor?“ Freudove prenikavé oči vykukli zo žltozeleného kúdolu dymu. „Veľa ste písali o zjavovaní sa symbolov v snoch a uvažoval som, či by ste boli ochotný preskúmať istý emblém, na ktorý som natrafil počas svojej… svojej práce.“

„Samozrejme,“ povedal Freud. „Aj keď v interpretácii snov, ako viete, sa symboly neobjavujú s nemenným významom ako značky v tesnopise.“

„Tento symbol sa neobjavil vo sne,“ povedal Liebermann nevšímavo. Freudov pohľad zostal rovnaký – jeho oči boli dva body stabilnej koncentrácie. „Mám podozrenie,“ pokračoval Liebermann, „že je to nejaký posvätný znak – ideogram. Vzhľadom na vaše rozsiahle vedomosti o starovekom svete a jeho kultúrach som dúfal, že by ste ho dokázali identifikovať.“

Profesor zaujal viditeľne predstieraný výraz skromnosti a zamrmlal: „Nuž, možno…“

Liebermann sa postavil a prišiel k stolu.

„Smiem?“ Ukázal na plniace pero.

Freud prikývol a vybral z vrchnej zásuvky hárok hlavičkového papiera. Liebermann nakreslil jednoduchý kríž a pridal na každom konci v deväťdesiatstupňovom uhle „ramená“. Keď kresbu dokončil, posunul ju smerom k profesorovi, ktorý sa na tvar chvíľu pozeral a zvolal: „Áno, som ho videl. Objavuje sa na istých egyptských artefaktoch, ale myslím, že bežne sa spája s indickým subkontinentom.“

„A čo presne to je?“

„Neviem. Ale vlastním veľmi poučný zväzok o indoeurópskom písme, ktorý nám to pravdepodobne povie.“ Freud sa postavil a prešiel k svojej knižnici. Ukazovákom zašpineným od tabaku prešiel po niekoľkých tučných zväzkoch o archeológii. „Kde je? Som si istý, že je niekde tu.“ Pohol sa opačným smerom. „Ach! Tu si – zastrčená medzi Evansom a Schliemannom.“ Kniha, ktorú vybral, bola malá, hrubá a trocha otrhaná. Chrbát mala rozlomený a obálka sa roztvárala ako dvojkrídlové dvere.

Celý Freudov výzor sa náhle zmenil. Hlasno si povzdychol a na jeho pleciach sa usadilo neviditeľné jarmo. Zdalo sa, že sa schúlil do seba.

„Profesor?“ spýtal sa Liebermann požadovačne.

Starý pán pohladkal ošarpanú väzbu a pokrútil hlavou.

„Táto kniha – patrila drahému priateľovi.“ Freud ukázal na fotografický portrét na stene: bol to pekný mladý muž s tmavými vlasmi a láskavými, tmavými očami. „Fleischl-Marxow.“

Liebermann často premýšľal, kto je ten mladý muž, a usudzoval – nesprávne –, že to musí byť vzdialený príbuzný.

„Pracovali sme spolu v Brückeho laboratóriu na Fyziologickom ústave. Mal prvotriednu myseľ – naozaj brilantnú. Bavili sme sa o filozofii, umení, vede a literatúre! Diskutovali sme o všetkom. A bol taký štedrý… keď sa mi minuli peniaze, čo sa mi vtedy stávalo často, Fleischl ma vždy zachránil. Pri laboratórnej práci dostal infekciu, ktorá si vyžadovala amputáciu pravého palca. Operácia sa nepodarila. Následne sa mu vytvorili neurómy a bola potrebná ďalšia operácia. Ale nepomohlo to – bolesť sa neustále zhoršovala. Nakoniec bola taká neznesiteľná, že sa stal závislým od morfia.“

„V tom čase som skúmal medicínske vlastnosti kokaínu, alkaloidu, ktorý Niemann izoloval z listov rastliny koka. Narazil som na článok v Detroit Medical Gazette, ktorý naznačoval, že závislosť na morfiu sa dá liečiť menej škodlivou náhradou – kokaínom. Bol som radosťou celý bez seba. Viete si to predstaviť? Aký objav! Nabádal som Fleischla, aby vyskúšal túto novú liečbu. A aj to urobil. Naozaj, môj priateľ sa držal drogy ako topiaci slamky…“

Freud opäť pokrútil hlavou.

„Jednoducho vymenil jednu závislosť za druhú. Za tri mesiace minul 1800 mariek – jeden gram denne! Stonásobne viac, ako je odporúčaná dávka. Začal blúzniť, trpel halucináciami a mal samovražedné sklony. Nevedel spať a počas dlhých a bolestivých hodín sa každú noc zaoberal štúdiom sanskritu. Neviem prečo, ale donútil ma sľúbiť, že nikdy neprezradím jeho tajnú vášeň. Myslím, že to bola len paranoja – ďalší vedľajší účinok mojej úžasnej liečby! Pred smrťou mi navrhol, aby som si zobral túto knižku, aby ostatní nevedeli o jeho aktivitách. Nuž, čo už dnes na tom záleží? Som si istý, že by mi prepáčil túto malú zradu jeho dôvery.“

Profesor mal sklonenú hlavu. Opäť pohladil knihu a pokúšal sa spojiť rozpadnutý chrbát.

„Len ste sa snažili pomôcť svojmu priateľovi,“ povedal Liebermann.

Freud nadvihol hlavu.

„Ale uškodil som mu.“

„Konali ste v dobrej viere. Nie je to v skutočnosti všetko, čo môžeme žiadať od každého lekára?“

Freud sa slabo usmial: „Áno, myslím, že máte pravdu.“ Pokrútil hlavou. „Prepáčte mi, nechcel som…“

Liebermann zodvihol ruku, aby zastavil jeho ospravedlňovanie.

Freud prikývol. Bol to jednoduchý, takmer nepostrehnuteľný pohyb, ktorý však veľa vypovedal. Úctu k mladšiemu kolegovi, prijatie jeho dobrej rady a potrebu, aby si všetci ľudia – dokonca aj otec psychoanalýzy – uvedomili jemné nástrahy neviazanej viny.

Profesor otvoril knihu a prelistoval tenkými vyblednutými stranami. Väčšina z nich bola popísaná poznámkami a značkami, ktoré tam urobil jeho priateľ. Občas sa Freud zastavil, aby si prečítal titulok a potom pokračoval v hľadaní. Zdalo sa, že čítanie týchto poznámok mu zlepšilo náladu. Raz alebo dva razy sa dokonca zasmial – možno to bola nejaká pekná spomienka na priateľa.

„Tu je to!“ zvolal Freud. Okamžite podržal knihu tak, aby na ňu Liebermann videl. „Kde je vaša kresba?“ Freud položil knihu vedľa Liebermannovho náčrtu. „Veľmi podobné – ale nie úplne rovnaké. Pozrite sa! Všimnite si, že váš vzor je otočený doprava, kým tento doľava. Je to symbol známy ako…“ Freud sa bližšie pozrel na drobno vytlačený text. „Svastika.“

„Svastika?“ Liebermann zopakoval slovo. Vychutnával si nové, cudzie hlásky.

„Áno,“ pokračoval Freud. „Zo sanskritského su, čo znamená ,dobre‘, a asti, čo znamená ,byť‘. Doslovné preklady sú ,veľa šťastia‘, ,blaho‘ alebo… ,je to dobré‘.“ Preskúmal text. „Symbol sa prvý raz objavil vo védach – posvätnom texte hinduizmu. Myslím, že je to ázijský ekvivalent nášho lekárskeho znaku – hadov a Eskulapovej palice. Tento symbol ste objavili v nejakom starodávnom lekárskom diele?“

„Presne tak. Robím si rešerš na esej o dejinách symbolov spájaných so zdravím a liečením.“

Freud vyzeral mierne prekvapený.

„Naozaj? Nevedel som, že vás obzvlášť zaujímajú takéto veci.“

Liebermann prepočul profesorovu poznámku. Spomínal si na útržky rozhovoru. Na niečo, čo Rheinhardt povedal o neslávne známych vraždách vo Whitechapeli.

Totožnosť vraha sa nikdy nepodarilo odhaliť, ale spomínam si, že niektorí tvrdili, že jeho obete umreli rukou chirurga.

„Musím povedať,“ pokračoval Freud, „prekvapujete ma. Zvyčajne som veľmi vnímavý hodnotiteľ povahy – ale netušil som, že ste nádejný historik.“

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia