Elena Ferrante
Hamid Ismailov
Christine Angot
Leila Slimani
Isabelle Autissier
Andrei Makine
new yorker
Danielle McLaughlin
Jenny Erpenbeck
Hannah Arendtová
Roberto Bolaño
Saphia Azzeddine
Zygmunt Miłoszewski
Lena Andersson
Foto: Sergio Larrain
Roberto Bolaño
Jørn Lier Horst
Frank Tallis
Caitlin Moranová
Ingar Johnsrud
Jenny Offill
Petra Soukupová
Petra Soukupová
Katja Petrowskaja
Steven D. Levitt & Stephen J. Dubner
Olga Tokarczuk
Irvin D. Yalom
Tessa Hadley
Alexander Solženicyn
Shelly Kingová
Bye Bye Blondie
Virginie Despentesová
Amanda Prowseová
Frank Tallis
Jørn Lier Horst
Adam Phillips
Christiane F.

Väzenia, v ktorých sme sa rozhodli žiť

Práve vyšla zbierka piatich esejí od nositeľky Nobelovej ceny za literatúru Doris Lessing s názvom Väzenia, v ktorých sme sa rozhodli žiť. Doris Lessing v nich zdôrazňuje význam slobodného myslenia a voľby, ktorými ako ľudské bytosti disponujeme, a ktoré nás ako jediné dokážu ochrániť pred vlastnou animálnou podstatou.

Skupinové mysle

Ľudia, ktorí žijú na západe, v spoločnostiach, ktoré označujeme ako západné, ako slobodný svet, môžu byť vychovaní rôznym spôsobom, ale v zásade sa k dospelosti dopracujú s približne takouto predstavou o sebe: som občanom v slobodnej spoločnosti, čo znamená, že som jednotlivec, ktorý sa samostatne rozhoduje. Samostatne myslím, mám vlastné názory, ktoré si sám vyberám, som slobodný robiť čokoľvek, čo chcem, a prinajhoršom sa vyrovnávam s ekonomickým tlakom, teda, že som príliš chudobný na to, aby som mohol robiť, čo chcem.

Takto povedané to môže znieť trochu zjednodušene, skôr ako karikatúra, ale nie je tak veľmi vzdialená tomu, ako sa vnímame. K tomuto postoju sme nemuseli prísť vedome, keďže je súčasťou všeobecnej atmosféry či série názorov, ktoré ovplyvňujú predstavy, ktoré o sebe máme.

Ľudia na západe tak môžu prežiť celý život a nikdy sa nezastavia, aby tento lichotivý obrázok preskúmali. Následne sú bezradní, keď čelia rôznym tlakom, ktoré ich tvarujú do konformistickej formy.

V skutočnosti všetci svoj život žijeme v skupine – v rodine, práci, spoločenských, náboženských a politických zoskupeniach. Len

Väzenia, v ktorých sme sa rozhodli žiť 

Edícia: La Pomme

Rozmer: 110 x 169 mm

Počet strán: 112

Väzba: Hardcover

Dátum vydania: 30. jún 2017

Kníhkupectvá: Martinus, Artforum, Panta Rhei, Gorila

ISBN: 978-80-89737-53-6

ISBN E-book: 978-80-89737-63-5

veľmi málo ľudí je naozaj šťastných osamote, pričom okolie ich zvykne považovať za zvláštnych alebo sebeckých, prípadne za niečo horšie. Väčšina ľudí dlho osamote nevydrží. Človek vždy vyhľadáva skupiny, do ktorých by patril, a ak sa jedna skupinka rozpadne, nájde si ďalšiu. Stále sme stádovité zvieratá a nie je na tom nič zlé. Nie je nebezpečné patriť do nejakej skupiny či skupín, ale je riskantné nechápať spoločenské zákony, ktorými sa riadia skupiny a ktoré riadia aj nás.

Keď sme v skupine, máme tendenciu premýšľať ako skupina: dokonca sme sa možno práve k tejto skupine pridali, aby sme našli „podobne zmýšľajúcich“ ľudí. Ale tiež zistíme, že naše myslenie sa mení, pretože patríme do skupiny. Najťažšou vecou na svete je zachovať si individuálny nesúhlasný názor v rámci nejakej skupiny.

Zdá sa mi, že sme to zažili všetci – niečo, čo považujeme za samozrejmosť, možno sme sa nad tým ani nezamysleli. Ale psychológovia a sociológovia v tejto oblasti preskúmali množstvo dát a vyhodnotili veľa experimentov. Keby som tu nejaký z nich opísala, ktokoľvek, kto sa venuje sociológii alebo psychológii, by prevrátil očami – ach, Bože, zase? –, pretože o týchto klasických príkladoch už počul stokrát. Ale myslím si, že ostatní ľudia tieto experimenty nikdy ani nezaregistrovali, nikdy sa týmito myšlienkami nezaoberali. Ak sa teda nemýlim, táto skutočnosť vhodne ilustruje moju hlavnú hypotézu a leitmotív esejí, ktoré čítate, a to, že my (ľudia) máme k dispozícii veľké množstvo faktov a informácií o sebe, ale nevyužívame ich na to, aby sme skvalitnili svoje inštitúcie, a tak aj svoj život.

Typickým testom či experimentom v tejto oblasti je aj tento príklad. Výskumník vysvetlí svoj projekt skupinke ľudí, ale jedného či dvoch do problému nezasvätí. Potom všetkým prezentuje nejakú úlohu, kde je nutné merať a odhadovať, napríklad odhadnúť rozdiel v dĺžke dvoch takmer identických dosiek alebo tvarov, ktoré sú skoro rovnako veľké. Väčšina v skupine – v súlade s inštrukciami – bude zaryto tvrdiť, že dosky alebo tvary sú úplne rovnaké, zatiaľ čo osamelý jedinec alebo dvojica, ktorá inštrukcie nedostala, bude hovoriť, že sa predmety od seba líšia. Ale väčšina bude nástojiť – metaforicky povedané –, že čierna je biela, a po chvíli zúfalstva, podráždenia, dokonca hnevu, istého nepochopenia sa menšina prispôsobí. Nie vždy, ale takmer vždy. Samozrejme, že existujú veľkí individualisti, ktorí si budú tvrdohlavo stáť za pravdou, ktorú vidia, ale väčšina podľahne názoru ostatných, poddá sa vlne.

Keď to podám takto priamo a nelichotivo, stretnem sa s nedôverčivými reakciami: „Určite by som sa nevzdala, hovorím, čo si myslím…“ Ale ste si istá? Ľudia, ktorí boli v mnohých skupinách, ktorí v nich možno pozorovali vlastné správanie, asi budú súhlasiť s tým, že najťažšou vecou na svete je postaviť sa proti vlastnej skupine, skupine svojich druhov. Mnohí súhlasia, že medzi naše najhanebnejšie spomienky patria práve také, keď sme tvrdili, že čierna je biela, pretože to hovorili aj iní ľudia.

Inými slovami, vieme, že toto patrí k ľudskému správaniu, ale ako to vieme? Jedna vec je priznať to dosť nejasne a nepríjemne (pravdepodobne nám zostane nádej, že sa už v takomto testovaní neocitneme), ale je niečo úplne iné urobiť krok smerom k objektivizácii, kde môžeme povedať: „Fajn, ľudské bytosti vrátane mňa sú takéto, takže si to priznajme, preskúmajme a upravme svoje postoje na základe tohto poznania.“

Mechanizmus podriadenia sa skupine sa nevzťahuje len na podriadenie sa či splynutie s malou skupinou či jasne vymedzenou skupinou, akými sú cirkevné spoločenstvá či politické strany. Znamená to tiež podriadenie sa tým veľkým, nejasným, ťažko definovateľným kolektívom ľudí, ktorí si nikdy ani nepomyslia, že uvažujú kolektívne, pretože si uvedomujú, že majú rozdielne názory – hoci sa tieto rozdiely ľuďom zvonka, z inej kultúry, zdajú zanedbateľné. O základných princípoch a pravidlách, ktorými sa skupina riadi, sa nikdy nediskutuje, nikdy sa nespochybňujú, pravdepodobne si ich nikto nikdy ani nevšimne a jedným z najdôležitejších znakov je fakt, že kolektívna myseľ odoláva zmenám a je vybavená posvätnými pravdami, o ktorých sa nesmie pochybovať.

Keďže mojou oblasťou je literatúra, nachádzam práve v nej množstvo príkladov. Žijem v Londýne a tunajšia literárna komunita sa určite nedomnieva, že disponuje kolektívnou mysľou, aby som to jemne povedala, ale ja ju tak vnímam. Stačí opísať pár mechanizmov, ktoré sa v nej vyskytujú. Napríklad takzvané „pravidlo desiatich rokov“: keď spisovateľ či spisovateľka umrie, jej či jeho dielo vyjde z módy alebo sa mu kritici prestanú venovať, po desiatich rokoch znovu zažiari. Jedna vec je matne sa domnievať, že je to pravdepodobné, ale odvolávať sa na toto „pravidlo“ je niečo úplne iné. Naozaj ho treba dodržiavať? Ďalší mechanizmus sa prejavuje tak, že autor či autorka ešte počas svojho života upadne do zabudnutia a potom si ju či jeho zrazu niekto povšimne a vychváli. Takýmto príkladom je Jean Rhysová, ktorá žila dlhé roky na vidieku. Nikde ju nikto nespomínal, mohla byť už pokojne mŕtva, a veľa ľudí si myslelo, že je. Zúfalo túžila po priateľstve a pomoci, ale veľmi dlhý čas bola úplne sama. A potom vďaka úsiliu vynaliezavého vydavateľstva dokončila román Sargasové more a zrazu sa ocitla na výslní. Ide však o to, že čítať, chváliť a recenzovať sa začali aj všetky jej predchádzajúce knihy, ktoré vyšli pred rokmi bez povšimnutia a reakcií. Čo komu bránilo všimnúť si ich predtým? Počas tých dlhých rokov? Jedine fakt, že takto funguje kolektívna myseľ, ktorá nasleduje vodcu, a všetci v tom istom čase hovoria to isté.

Niekto by mohol namietať, že je to len dôkazom toho, že „takto to na svete chodí“. Ale musí to tak byť? A ak musí, tak potom aspoň vieme, že ide o pravidlo, ktoré možno očakávať, pochopiť a nejakým spôsobom poistiť. Možno keby sa vedelo, že ide o pravidlo, recenzenti by začali byť odvážnejší a správali by sa trochu menej ako ovce.

Skutočne sa musia natoľko obávať tlaku svojich kolegov a kolegýň? Naozaj nevidia, ako dookola opakujú to, čo povedali druhí?

Všimnite si niekedy, ako sa objaví myšlienka alebo názor, či len veta a opakuje sa v stovkách recenzií, kritík, rozhovorov – a potom zmizne. Pričom sa každý jeden človek, ktorý statočne tento názor či vetu opakoval, stal obeťou nutkania byť ako všetci ostatní. Ide o proces, ktorý nikto neanalyzoval, sami to ani nezaregistrovali, hoci pre ľudí zvonka je to zrejmé.

Samozrejme, že na kolektívnu myseľ sa spoliehajú novinári pri návšteve nejakej cudzej krajiny. Vedia, že keď sa porozprávajú s malou vzorkou určitého typu ľudí, zo skupiny či spoločenskej vrstvy, títo dvaja či traja obyvatelia reprezentujú všetkých ostatných, pretože v akomkoľvek období budú všetci ľudia z nejakej skupiny, vrstvy, typu hovoriť tie isté veci, rovnakými slovami.

Vhodným príkladom je moja skúsenosť s Jane Somersovou. Bohužiaľ, nemám priestor na to, aby som ho rozpovedala celý. Skrátka, napísala som dve knihy pod pseudonymom Jane Somersová, ktoré som poslala do vydavateľstva ako neznáma autorka. Urobila som to z čírej zvedavosti, ako aj preto, aby som poukázala na niektoré typické vlastnosti vydavateľskej mašinérie. A tiež na pravidlá, ktorými sa riadi recenzovanie kníh. Prvú knihu s názvom Denník dobrej susedky odmietli dve veľké vydavateľstvá. Prijalo ju tretie, ako aj tri ďalšie európske vydavateľstvá. Knihu som zámerne poslala ľuďom, ktorí sa považovali za odborníkov na moje texty a ktorí ma v texte nespoznali. Po vydaní vyšlo pár krátkych a často povýšeneckých recenzií, aké na nové romány vychádzajú, a kniha by zapadla prachom spolu s niekoľkými listami od čitateľov a čitateliek. Jane Somersová dostávala listy od čitateľov z Británie a Spojených štátov a tých pár zasvätených ľudí krútilo hlavami, že jej pravú totožnosť nikto neodhalil. Potom som napísala druhú knihu – Keby starí mohli… a stále to nikomu nedošlo. Teraz mi už priatelia hovorili: „Akože to ešte nikomu nedocvaklo? Ja by som to vedel hneď.“ No, možno. A možno sme všetci o čosi závislejší od značiek a obalov, ako si myslíme. Krátko predtým, ako som sa odhalila, sa ma v jednom rozhovore počas môjho pobytu v Spojených štátoch opýtali, čo si myslím, že sa stane. Povedala som, že britské literárne kruhy sa nahnevajú a vyhlásia, že tie knihy za nič nestoja, ale že ostatní budú nadšení. A presne to sa stalo. Prišlo mi veľmi veľa listov od spisovateľov a čitateľov, ktorí sa na tomto vtipe pobavili – a v tlači vyšli zatrpknuté a hanebné recenzie. Vo Francúzsku a v škandinávskych krajinách však obe knihy vyšli pod mojím menom pod názvom Denníky Jane Somersovej. Zriedka som na knihy, čo mi vyšli vo Francúzsku a v Škandinávii, dostala takú dobrú odozvu ako na knihy Jane Somersovej. Samozrejme, môže z toho vyplynúť, že tamojší kritici nemajú vkus, zatiaľ čo Briti áno!

Bolo to veľmi zábavné, ale po celej príhode mi zostal smutný pocit a za svojich kolegov a kolegyne z literárneho sveta som sa hanbila. To naozaj vždy musí byť všetko také predvídateľné? Musia byť ľudia skutočne také ovce?

Samozrejme, nájdu sa aj originálne mysle, ľudia, ktorí si stoja za svojím, ktorí sa nestanú obeťou potreby hovoriť alebo robiť to, čo všetci ostatní. Ale je ich málo. Veľmi málo. A od nich závisí zdravie, životaschopnosť všetkých našich inštitúcií, nielen literatúry, z ktorej som čerpala príklady. Zistilo sa, že asi desať percent z populácie možno považovať za prirodzených lídrov, ľudí, ktorí sa rozhodujú na základe vlastného úsudku. Nielenže sa to zistilo, túto skutočnosť začlenili do manuálov pre personál väzníc, koncentračných táborov, táborov s vojnovými zajatcami: odstráňte týchto desať percent a vaši väzni budú mäkkí a poddajní.

[...]

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia