Elena Ferrante
Hamid Ismailov
Christine Angot
Leila Slimani
Isabelle Autissier
Andrei Makine
new yorker
Danielle McLaughlin
Jenny Erpenbeck
Hannah Arendtová
Roberto Bolaño
Saphia Azzeddine
Zygmunt Miłoszewski
Lena Andersson
Foto: Sergio Larrain
Roberto Bolaño
Jørn Lier Horst
Frank Tallis
Caitlin Moranová
Ingar Johnsrud
Jenny Offill
Petra Soukupová
Petra Soukupová
Katja Petrowskaja
Steven D. Levitt & Stephen J. Dubner
Olga Tokarczuk
Irvin D. Yalom
Tessa Hadley
Alexander Solženicyn
Shelly Kingová
Bye Bye Blondie
Virginie Despentesová
Amanda Prowseová
Frank Tallis
Jørn Lier Horst
Adam Phillips
Christiane F.

Teleportová nehoda

Los Angeles nie je mesto na prechádzky. To zistí aj Egon Loeser - bohém a milovník mestskej dopravy, keď sa tam v rámci hľadania Adele Hitlerovej vyberie. Ukážka je z románu Teleportová nehoda bristkého spisovateľa Neda Beaumana.

4

Los Angeles 1935

Chateau Marmont

Slnečný lúč odrážajúci sa od kvapky vody, čo sa vo vánku chveje na tenkých modrých nylonových plavkách presne tam, kde najtesnejšie obopínajú vrchol Venušinho pahorku rusovlásky v slnečných okuliaroch z korytnačiny, ktorá poležiačky fajčí na rozkladacom ležadle pri oválnom bazéne hotela Chateau Marmont na Sunset Boulevard: presne to bol Loeser stojaci v trenkách pri okne svojej hotelovej izby v to ráno, keď prišiel do Los Angeles. Aj on visel v tej kvapke vody, všetky premenné jeho žiadostivosti zakódované v súčiniteľoch jej povrchového napätia, pripravený, že keď vyschne na pokožke, vyhriatej na slnku na dvojnásobnú teplotu, vyschne spolu s ňou. Rusovláska si ho všimla a on odskočil od okna tak rýchlo, že si skoro vyvrtol členok.

Mal vôbec niekedy sex? Asi áno, ale spomienky naň sa mu tak zahmlili, až mu napadlo, či mu ho len niekto neopísal a on si ten

Ned Beauman Teleportová nehoda 

prel. Aňa Ostrihoňová, Inaque: 2015

opis postupne privlastnil a nesprávne ho zaradil medzi spomienky, ako sa to občas stáva s príbehmi z detstva. V tejto chvíli nevedel svoju sexuálnu frustráciu kvantifikovať, rovnako ako si nedokázal odvážiť mozog. Možno už riadila všetko, čo hovoril a robil. Nemal si to ako overiť. Stala sa jeho absolútnou súčasťou. Na rozdiel od penisu, ktorý teraz považoval za nevďačného stopára, zbytočný prívesok.

Sadol si na posteľ. K oknu sa vrátiť nemohol, tak sa rozhodol prestaviť hodiny na Polnoc v škole pre zdravotné sestry. Hoci v Paríži neplánoval zostať dlho, nechcel sa odlúčiť od svojho albumu fotografií ani na deň, a tak si ho z Berlína zobral so sebou a teraz sa s ním ocitol v Amerike. Včera večer sa ubytoval tak neskoro, že sa ani nevybalil, takže album by mal byť niekde v kufri, čo ležal roztvorený na dlážke pri posteli ako spiaci opilec s rozďavenými ústami, ukrytý niekde medzi jeho druhou a treťou najobľúbenejšou bielou košeľou.

Lenže vzápätí zistil, že nie je.

V záchvate paniky, aká ho pochytila aj vtedy v bývalej fabrike na korzety, keď prišiel o Adele Hitlerovú, vyhadzoval jeden kus oblečenia za druhým, až bol kufor prázdny a potom začal splašene prehmatávať všetky rohy. Album bol preč. On však s istotou vedel, že ho v posledný večer v kajute parníka balil. A tiež vedel, že odvtedy ho nevyberal. Batožinu spustil z očí len raz, keď prechádzal cez colnicu v newyorskom prístave potom, ako v dotazníku potvrdil, že nie je šialený, nemá lepru, syfilis, neživí sa prostitúciou a nemá v úmysle spáchať atentát na prezidenta Spojených štátov.

Ukradli mu ho. Colníci sa mu prehrabávali v kufri ako priekupníci orgánov v brušnej dutine, veď na to mali oprávnenie, našli knihu a namiesto toho, aby ju nahlásili ako kontraband, strčili ju do skrinky, aby si ju zobrali domov alebo predali. Mal niekoho podplatiť. A teraz už bolo neskoro.

Loeser vlastnil Polnoc v škole pre zdravotné sestry takmer sedem rokov. S rozkošnou protagonistkou knihy mal oveľa dlhší vzťah ako s akoukoľvek reálnou ženou. Všetky jej vábivé výrazy, všetky lákavé pózy poznal naspamäť ako básničku. Často mal pocit, že len vďaka nej sa ešte nezbláznil. Bola to preňho nepredstaviteľná strata, ktorej rozmery sa na stupnici strát nachádzali niekde medzi stratou svadobnej obrúčky a prvorodeného dieťaťa. Rozhodne by bol schopný kvôli nej spáchať atentát na prezidenta Spojených štátov. Alebo ho aspoň naschvál nakaziť syfilisom.

Snažil sa zachovať pokoj, vyfajčil cigaretu, obliekol sa a vyšiel z hotela. Na Sunset Boulevard stál v strede cesty bungalov. Loeser najskôr nechápal, čo tam robí, ale potom si všimol, že dom stojí na oceľovom ráme, pripevnenom k nákladnému autu. Auto zabočilo, roh béžovej škridlovej strechy sa zachytil o stĺp telefónneho vedenia a teraz pri ňom stáli dvaja muži v modrých montérkach, hádali sa, čo robiť, a za nimi sa tvorila kolóna áut. Loeser dumal, aká je asi pokuta za šoférovanie rodinného domu v opitosti.

Ešte aj v tejto časti Hollywoodu, kde sa palmy halili do výfukových plynov, voňalo Los Angeles neprirodzene dobre. Loeser tomu nerozumel. Celé mesto pôsobilo ako byt na predaj, ktorý realitný agent pred prehliadkou navoňavkoval. Aj slnko sa správalo zvláštne. Akoby s ním hralo kto z koho, čakal, kto prvý žmurkne, no vždy prehral. Všade vôkol videl neskutočne veľa značiek a reklám na budovách a nesmierne veľa chodcov, čo sa rozprávali sami so sebou, akoby tento národ nevydržal ani chvíľu v pokoji.

Lacné knihy

Obchod sa svojou ponurosťou a zlým vzduchom búril proti miestu, kde stál, a bol taký zaprataný knihami, že konkuroval Picquartovmu bytu v Paríži. Krátkovlnné rádio si jazzovo pohmkávalo, akoby zabudlo melódiu. Pri dverách bol stojan s časopismi: Broadwayské okamihy, Udiarenský mesačník, Policajný magazín, Prvotriedny kapitán Billy, Umelci a modelky, Pikantné romance, Ľahučká ľahkosť, Hot dog, Parížske noci. Loeser z jednej kopy náhodne vytiahol brožovanú knihu: Encyklopédia telesných vzťahov medzi ľudskými bytosťami a zvieratami od Gastona Dubois­‑Desaullea. Vybral ďalšiu: Zamilované ženy od D. H. Lawrencea.

„Hľadáte niečo konkrétne?“

Loeser zdvihol zrak. Muž za pultom mal výraznú čeľusť ako herec, ale aj spleť jaziev po akné na oboch lícach. Mal okuliare s hrubým čiernym rámom a vlnenú kravatu. „Áno. Knihu s názvom Polnoc v škole pre zdravotné sestry.“

„Kto ju vydal?“

„Nespomínam si,“ povedal Loeser a uvedomil si, že je to, ako keď niekoho poznáte celé roky a nikdy sa neopýtate, kde vyrástol. „Je to francúzska kniha. V pevnej väzbe. S dvadsiatimi ôsmimi fotkami.“

„Nikdy som o nej nepočul.“

„Kde by som ju podľa vás mohol nájsť? Som ochotný zaplatiť.“

Muž si odchlipol kávu z prasknutého hrnčeka. „To môže byť problém. Takéto obchody nesmú predávať knihy istého charakteru. Nič, čo možno označiť za ,hanebné‘; asi sa budete musieť spoľahnúť na medzinárodnú poštu. Možno je pár kusov v súkromných zbierkach, ale to je asi všetko.“

„Súkromných zbierkach?“

„Áno. Nájdete ich tu plno. Ale ľudia sa o nich veľmi nešíria. Niektoré sú známe, napríklad taká Gorgeova knižnica, ale tie sú zvyčajne nepoužiteľné.“ Chlapík mal taký neľúbozvučný americký prízvuk, aký Loeser ešte nepočul; nikto s takýmto akcentom to nemôže v živote ďaleko dotiahnuť.

„Čo je Gorgeova knižnica?“ opýtal sa Loeser.

„Wilbur Gorge, podniká v autolakoch. Má najväčšiu knižnicu v krajine, možno aj na svete. Má ju vo svojej vile v Pasadene. Hoci osobne nepoznám nikoho, kto by ju videl. Asi je to blbosť. Ale ak niekto má knihu, čo hľadáte, tak on.“

„Chápem. Ďakujem za pomoc.“ Loeser už chcel odísť, keď si všimol výtlačok Zaduseného výkriku pri pokladni. „Máte knihy Stenta Muttona?“

„Naši zákazníci ich žerú.“

„Ako sa volá najnovšia?“

Muž vytiahol knihu s názvom Montážna linka.

„A knihy od Ruperta Rackenhama?“

„Nie, od toho nič.“

„To rád počujem.“ Ešte nebolo poludnie, ale Loeser neraňajkoval, a tak sa opýtal: „Okrem toho by som rád vyskúšal americký hamburger. Ktorý je najlepší?“

„Najlepší v Hollywoode alebo v Los Angeles?“

Loeserov mozog tieto dva pojmy ešte nerozlišoval, ale mal dojem, že ten druhý je všeobecnejší. „Najlepší v Los Angeles.“ Alebo mal povedať v Kalifornii?

„Podľa mňa majú najlepší u Nickela na Pacific Palisades.“ Vytiahol z vrecka vizitku, ceruzkou napísal na zadnú stranu číslo a podal ju Loeserovi.

„12203 Sunset Boulevard,“ prečítal Loeser. „Sme na Sunset Boulevard. Takže len ďalej na západ?“

„Áno, je to príjemná jazda.“

Jazda! Loeser už počul o bizarnej americkej averzii voči chodeniu peši. Ani sa nezamyslia a sadnú do auta, aj keď sa chcú dostať iba na druhý koniec ulice. „Prejdem sa peši,“ povedal.

„To by som nerobil. Je to dosť ďaleko.“

„Žiadny strach, som zo starého sveta. Na prechádzky som zvyknutý.“ Keď s pískaním vychádzal z obchodu, majiteľ za ním niečo kričal, ale Loeser ho ignoroval. Vizitku mal stále v ruke, tak ju otočil a čítal: Wallace Blimk – Kníhkupec. Pred obedom sa prejde, aby mu lepšie chutilo. O štyri hodiny na to sa zrútil pri krajnici.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia