Zadie Smith

Swing Time

V Inaque vychádza najnovší román Zadie Smithovej. Ako sa stávame tým, kým sme? Naozaj dokážeme utiecť pred svojím pôvodom? Musíme tancovať na hudbu našich čias? Román Swing Timesa odohráva v Londýne, New Yorku a západnej Afrike a je príbehom dvoch dievčat, ktoré snívajú o tom, že sa stanú tanečníčkami, ale len jedna, Tracey, má talent. Druhá premýšľa: o rytme, o černošských telách a hudbe, o tom, čo tvorí komunitu a kedy je človek skutočne slobodný.

PROLÓG

Bol prvý deň môjho poníženia. Posadili ma na lietadlo, poslali späť domov do Anglicka, do dočasne prenajatého bytu v londýnskej štvrti St. John’s Wood. Byt bol na siedmom poschodí s výhľadom na kriketové ihrisko. Predpokladám, že ho vybrali kvôli vrátnikovi, ktorý poslal všetkých reportérov preč. Zostala som vnútri. Telefón v kuchyni vyzváňal a vyzváňal, ale varovali ma, aby som ho nedvíhala a vypla si aj mobil. Sledovala som kriket, ktorému nerozumiem, nijako ma nerozptyľoval, ale stále to bola lepšia možnosť, ako skúmanie interiéru bytu, luxusného apartmánu, v ktorom bolo všetko navrhnuté k dokonalej neutrálnosti s rohmi zaoblenými ako na iPhone. Keď sa kriket skončil, dívala som sa na elegantný kávovar zabudovaný do steny, na dve fotografie Budhu – jedného z mosadze, druhého z dreva – a na fotku slona kľačiaceho pri malom Indovi tiež na kolenách. Izby boli vkusné a sivé, spájala ich čistučká chodba so žltohnedým kobercom. Zadívala som sa na jeho vlákna.

Takto prešli dva dni. Na tretí deň vrátnik zavolal a povedal, že recepcia je prázdna. Pozrela som sa na svoj telefón, ležal na linke v letovom režime. Bola som offline viac ako sedemdesiatdva hodín a pomyslela som si, že takýto výkon by sa mal zarátať medzi veľké príklady osobného stoicizmu a morálnej sily našich čias. Obliekla som si bundu a zišla som dole. Na recepcii som sa stretla s vrátnikom. Využil možnosť trpko sa posťažovať („Neviete si predstaviť, aké to tu bolo posledných pár dní – pokašlaný cirkus Humberto!“), hoci bolo zrejmé, že je tiež rozorvaný, dokonca trošku sklamaný: hanbil sa, že celý ten cirkus prestal – štyridsaťosem

Swing Time 

Autorka: Zadie Smith

Preklad: Aňa Ostrihoňová

Edícia: Pandora

Rozmer: 135 x 207 mm

Počet strán: 400

Cena: 14,99 EUR

Cena e-book: 9,90 EUR

Dátum vydania: 15. máj 2018

Kníhkupectvá: Martinus, Artforum, Panta Rhei, Gorila

ISBN: 978-80-89737-82-6

ISBN e-book: 978-80-89737-83-3

hodín sa cítil veľmi dôležito. Hrdo vyhlásil, že niekoľkým ľuďom povedal, „aby sa dali vypchať“, tomu a tomu oznámil, že ak si myslí, že cez neho prejde, „tak to netuší, do koho sa púšťa“. Oprela som sa o jeho pult a počúvala ho. Mimo Anglicka som strávila dosť času na to, aby mi jednoduché hovorové britské výrazy zneli exoticky, takmer nezmyselne. Opýtala som sa ho, či si myslí, že večer ešte nejakí ľudia prídu, a povedal, že asi nie, od včera večera sa nikto neukázal. Chcela som zistiť, či je bezpečné, aby u mňa niekto prespal. „Žiadny problém,“ vyhlásil tónom, z ktorého som mala pocit, že som položila trápnu otázku. „Stále je tu zadný východ.“ Povzdychol si a v tej chvíli sa pristavila pri nás žena a požiadala ho, nech jej na recepcii odloží oblečenie z čistiarne, ktoré donesie kuriér, pretože odchádza. Správala sa hrubo, netrpezlivo a radšej ako naňho sa dívala na kalendár na stole, sivú kocku s digitálnou obrazovkou, ktorá návštevníkov informovala o na stotinu sekundy presnom čase. Bolo dvadsiateho piateho októbra roku dvetisícosem, dvanásť tridsaťšesť a dvadsaťtri sekúnd. Otočila som sa na odchod; vrátnik sa vybavil so ženou a ponáhľal sa spoza pultu, aby mi otvoril dvere. Opýtal sa, kam mám namierené; povedala som, že neviem. Kráčala som smerom do mesta. Bolo dokonalé jesenné londýnske popoludnie, chladné, ale jasné počasie, pod niektorými stromami sa hromadili zlatisté listy. Prešla som okolo kriketového ihriska a mešity, popri múzeu Madame Tussauds, hore po Goodge Street a dole po Tottenham Court Road, cez Trafalgarské námestie, až som sa ocitla v Embankment a nakoniec prešla cez most. Spomenula som si – ako často, keď cez ten most prechádzam – na dvoch mladých mužov, študentov, ktorí tadiaľ šli veľmi neskoro v noci, okradli ich a cez zábradlie prehodili do Temže. Jeden z nich prežil, druhý zomrel. Nikdy som nepochopila, ako sa tomu prvému podarilo zvládnuť to v tme, strašnej zime a šoku a v topánkach. Mysliac naňho sa držím na pravej strane mosta, pri koľajach a radšej sa nedívam na vodu. Keď prejdem na South Bank, ako prvý mi udrie do očí plagát s reklamou na popoludňajšie podujatie, „diskusiu“ s rakúskym filmovým režisérom, ktoré sa začína o dvadsať minút v Royal Festival Hall. Z náhleho rozmaru si kúpim lístok. Dostala som miesto na balkóne, v úplne poslednom rade. Veľa som neočakávala, chcela som sa len na chvíľu odpútať od vlastných problémov, sedieť v tme a počúvať diskusiu o filmoch, ktoré nikdy neuvidím, ale uprostred programu režisér moderátora požiadal, aby pustil ukážku z filmu Swing Time, ktorý poznám veľmi dobre, ako dieťa som ho pozerala stále dookola. Napriamila som sa. Na obrovskej obrazovke predo mnou tancoval Fred Astaire s tromi siluetami v pozadí. Nestíhajú s ním, strácajú rytmus. Nakoniec sa vzdajú, tromi ľavými rukami spravia veľmi americké gesto „ach, pfff“ a odídu z javiska. Astaire ďalej tancoval sám. Pochopila som, že aj zvyšné tri tiene patrili jemu. Vedela som to, keď som bola malá? Nikto iný tak nehladí vzduch, žiadny iný tanečník tak neohýba kolená. Režisér vysvetľoval svoju teóriu o „čistej kinematografii“, ktorú definoval ako „hru svetla a tmy vyjadrenú istým rytmom“, ale takéto myslenie som považovala za nudné a komplikované. Za ním sa z nejasných dôvodov znovu spustila tá istá ukážka a moje nohy v súcite s hudbou začali klepkať o sedadlo predo mnou. V tele som pocítila úžasnú ľahkosť, smiešne šťastie, ktoré sa zjavilo z ničoho nič. Prišla som o prácu, istú verziu svojho života, súkromie, a predsa to všetko pôsobilo zanedbateľne a malicherne vedľa tohto radostného pocitu z pohľadu na tanec a zo sledovania jeho presného rytmu vo svojom tele. Cítila som, ako strácam pojem o fyzickom priestore naokolo, vykĺznem zo svojho tela, na svoj život sa pozerám z diaľky, vznášam sa nad ním. Pripomenulo mi to zážitky ľudí na halucinogénnych drogách. Zrazu som videla všetky svoje prežité roky, ktoré však neboli naukladané jeden na druhom, skúsenosť na skúsenosti, vytvárajúc tak niečo hmotné – bolo to presne naopak. Odhalila sa mi pravda o tom, že ma vždy lákalo svetlo iných ľudí, že som nikdy svoje vlastné nemala. Samu seba som vnímala ako akýsi tieň.

Keď sa podujatie skončilo, vrátila som sa cez mesto späť do bytu, zavolala som Laminovi, ktorý čakal v blízkej kaviarni, a povedala som mu, že vzduch je čistý. Tiež ho vyhodili, ale namiesto toho, aby šiel domov do Senegalu, som ho priviedla sem, do Londýna. Prišiel okolo jedenástej v mikine s kapucňou pre prípad, že by ho niekto odfotil. Vstupná hala bola prázdna. V kapucni vyzeral ešte mladší a krajší a mne sa zdalo škandalózne, že som k nemu nedokázala prechovávať žiadne skutočné city. Potom sme ležali vedľa seba v posteli, každý s vlastným laptopom, a aby som odolala pokušeniu pozrieť sa do emailovej schránky, gúglila som najskôr bezcieľne a potom s jasným zámerom, hľadala som klip z filmu Swing Time. Chcela som ho ukázať Laminovi, bola som zvedavá, čo naň povie ako tanečník, ale vyhlásil, že Astaira nikdy nevidel ani o ňom nepočul, a keď som mu to prehrávala, posadil sa na posteli a zvraštil obočie. Veľmi som nerozumela tomu, na čo sa dívame: na Freda Astaira so začiernenou tvárou. V Royal Festival Hall som sedela na balkóne, bez okuliarov a scéna sa začína širokým záberom na Astaira. Nič z toho však nevysvetľovalo, ako sa mi podarilo z pamäti vytesniť obraz z detstva: prevracanie očami, biele rukavice, Bojanglesov úškrn. Cítila som sa veľmi hlúpo, zatvorila som laptop a šla spať. Ráno som sa zobudila skoro, Lamina som nechala v posteli, prešla som do kuchyne a zapla si telefón. Čakala som stovky správ, tisícky. Prišlo ich asi tridsať. Kedysi mi Aimee posielala stovky správ denne a teraz mi konečne došlo, že Aimee mi už žiadnu správu nepošle. Neviem, prečo mi trvalo tak dlho pochopiť niečo také zjavné. Prechádzala som tým skľučujúcim zoznamom: vzdialená príbuzná, pár priateľov, niekoľko novinárov. Zahliadla som slovo v predmete jednej z nich: KURVA. Správa bola odoslaná z nezmyselnej adresy skombinovanej z číslic a písmen a v prílohe bolo video, ktoré sa mi nedalo otvoriť. Text tvorila jedna veta: Teraz všetci vedia, kto naozaj si. Odkaz, aký mohlo poslať zákerné sedemročné dievča s jasnou predstavou o spravodlivosti. Tú správu, samozrejme, ak dokážeme zabudnúť na plynutie času, skutočne napísalo dieťa.

PRVÁ ČASŤ

Skoré dni

Jeden

Ak by všetky soboty roku 1982 splynuli do jedného dňa, Tracey som stretla v takú sobotu o desiatej ráno, kráčajúc po jemnom štrku farskej záhrady. Každá sme držali za ruku svoju matku. Bolo tam veľa iných dievčat, ale zo zjavných dôvodov sme si vo svojej dievčenskej prirodzenosti všimli jedna druhú, podobnosť a rozdiely. Naša pokožka mala rovnaký odtieň hnedej, akoby nás vyrobili z rovnakého kusa namoreného materiálu, a pehy sa nám hromadili na rovnakých miestach, boli sme rovnako vysoké. Moja tvár však bola zádumčivá a melancholická s dlhým, vážnym nosom a zamračenými očami a perami. Tracey mala energickú a okrúhlu tvár, vyzerala ako tmavšia Shirley Templeová len s tým mne hneď zjavným rozdielom, že mala rovnako problematický nos ako ja, smiešny noštek jej stúpal nahor ako malému prasiatku. Vyzeralo to milo, ale aj obscénne: nosné dierky vystavovala neustále na obdiv. Pokiaľ šlo o nosy, boli sme si rovné. Ale v prípade vlasov vyhrávala na plnej čiare. Jej špirálovité kučierky siahali do polovice chrbta, zapletené do dvoch vrkočov, lesklé od nejakého oleja, na konci zviazané žltou saténovou mašľou. Žlté saténové mašle boli pre moju matku neznámym javom. Husté malé kadere mi stiahla dozadu a zviazala čiernou gumičkou. Moja matka bola feministka. Sama nosila dvojcentimetrové afro, mala dokonale tvarovanú lebku, nikdy sa nemaľovala a obliekala sa čo najjednoduchšie. Vlasy nie sú podstatné, keď vyzeráte ako Nefertiti. Nepotrebovala mejkap ani kozmetiku a ani šperky či drahé oblečenie a takto sa jej finančná situácia, politické presvedčenie a estetika dokonale – príhodne – dopĺňali. Doplnky jej štýl len narúšali, ako aj ja, sedemročné dievča s konskou tvárou po jej boku (aspoň taký som mala vtedy pocit). Dívajúc sa na Tracey oproti, som diagnostikovala opačný problém: jej matka bola obézna beloška trpiaca akné. Riedke svetlé vlasy mala zviazané vzadu veľmi pevne v účese, ktorý moja matka nazývala „kilburnský facelift“. Ale Traceyino osobné čaro bolo riešením: bola najúžasnejším doplnkom svojej matky. Ich vzhľad som považovala za úchvatný, hoci matke to nebolo po vôli: logá, plechové náramky a náušnice, všetko flitrové, drahé tenisky, ktoré moja matka odmietala uznať za skutočné: „To nie sú topánky.“ Napriek vonkajšiemu zjavu sa však naše rodiny na seba veľmi podobali. Obe žili v sociálnych bytovkách, ani jedna nedostávala dávky. (Pre moju matku to bolo vecou hrdosti, pre Traceyinu urážkou: viackrát sa totiž pokúsila – a neuspela – „dostať sa na invalidný“.) Podľa matky práve tieto povrchné podobnosti zdôrazňovali význam vkusu. Obliekala sa pre budúcnosť, ktorá ešte neprišla, ale ktorú očakávala. Na to boli jej obyčajné biele ľanové nohavice, modro­‑biele prúžkované tričko, rozstrapkané espadrilky, na to mala prísnu a prekrásnu africkú hlavu a všetko to bolo také obyčajné, také nenápadné, úplne mimo ducha času a priestoru. Jedného dňa „odtiaľto vypadneme“, dokončí školu, stane sa skutočne radikálne šik, dokonca ju možno budú jedným dychom spomínať s Angelou Davisovou a Gloriou Steinemovou… Topánky s tkanou podrážkou boli súčasťou tejto odvážnej vízie, nenápadne odkazovali na vyššie koncepty. Bola som doplnkom len v tom zmysle, že vo svojej obyčajnosti som predstavovala obdivuhodnú materinskú zdržanlivosť, keďže v kruhoch, do ktorých sa túžila matka dostať, sa považovalo obliekať vlastnú dcéru ako malú štetku za prejav nevkusu. Tracey však bola nehanebným stelesnením ašpirácií svojej matky, jej jediným potešením, v tých vzrušujúcich žltých mašliach, v nariasenej volánovej sukni a odstrihnutom tope odhaľujúcom orieškovo hnedé detské bruško, a keď sme sa k nim pritlačili v lieviku matiek a dcér vstupujúcich do kostola, so záujmom som pozorovala, ako Traceyina matka svoju dcéru tlačí pred sebou – a pred nami všetkými, pričom vlastné telo používa ako zábranu, koža na ramenách sa jej natriasa, keď nás odtláča, až kým nevojde do tanečnej triedy slečny Isabel s výrazom veľkej hrdosti a úzkosti na tvári, pripravená zveriť svoj náklad do dočasnej starostlivosti iných ľudí. Postoj mojej matky naopak vyjadroval unavenú, poloironickú úslužnosť, tanečnú považovala za trápne rozptýlenie, mala na práci niečo lepšie a po niekoľkých ďalších sobotách strávených prikrčená na plastovej stoličke, ktorých rad lemoval stenu naľavo, len ťažko ovládajúca svoj odpor k celému projektu, ma na tanečnú začal vodiť otec. Čakala som, že raz začne aj s Tracey chodiť otec, ale nikdy sa tak nestalo. Ukázalo sa – ako to odhadovala aj moja matka –, že žiadny „Traceyin otec“ neexistoval, aspoň nie v konvenčnom, manželskom význame. Aj toto bol prejav nevkusu.

[...]

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia