Záber z divadelného spracovania románu
Michel Houellebecq
Oliver Sacks
Elena Ferrante
Elena Ferrante
Hamid Ismailov
Christine Angot
Leila Slimani
Isabelle Autissier
Andrei Makine
new yorker
Danielle McLaughlin
Jenny Erpenbeck
Hannah Arendtová
Roberto Bolaño
Saphia Azzeddine
Zygmunt Miłoszewski
Lena Andersson
Foto: Sergio Larrain
Roberto Bolaño
Jørn Lier Horst
Frank Tallis
Caitlin Moranová
Ingar Johnsrud
Jenny Offill
Petra Soukupová
Petra Soukupová
Katja Petrowskaja
Steven D. Levitt & Stephen J. Dubner
Olga Tokarczuk
Irvin D. Yalom
Tessa Hadley
Alexander Solženicyn
Shelly Kingová
Bye Bye Blondie
Virginie Despentesová
Amanda Prowseová
Frank Tallis
Jørn Lier Horst

Smrť vo Viedni

Viedeň je v roku 1902 hlavným mestom monarchie, ktoré žije umením, filozofiou, hudbou a vedou. Na zlaté mesto secesie však vrhá tieň podozrivá vražda. Ako môže znalosť psychológie a hypnózy pomôcť pri riešení záhady vraždy krásnej mladej ženy?

[2] Rheinhardt zatlačil plecom do zamknutých dvier. Ani sa nepohli.

Vietor otriasal okennými tabuľami a komíny vydávali desivé zvuky. Okenica narážala do rámu ako netrpezlivý duch, dožadujúci sa vstupu a všade naokolo nekompromisne hučal dážď ako neúnavné delostrelectvo nepriateľa. Lial sa, predieral sa do zeme v prudkých prívaloch. Bubnovanie na streche, špliechanie z chrličov a klokotanie v potrubí. Záplava nakoniec prišla.

Frank Tallis: Smrť vo Viedni 

preklad Lena Tomaskovicsová, Inaque.sk:2015, 332 strán

Rheinhardt si povzdychol, obrátil sa a pozrel sa priamo na mladú ženu, ktorá sedela v špinavej chodbe. Bola štíhla, na jednoduchých šatách mala zásteru a bola veľmi nervózna. Pohrávala sa s prstami zloženými na kolenách - tik, ktorý mu pripomenul jeho dcéru Mitzi. Keď Rheinhardt prichádzal, mladá žena sa postavila.

„Prosím,“ povedal Rheinhardt, „zostaňte sedieť.“

Pokrútila hlavou. „Ďakujem veľmi pekne, pane, ale radšej budem stáť.“ Hlas sa jej trochu triasol.

„Rád by som sa vás na niečo povypytoval, ak môžem.“

Perami naznačila slová: „Áno, pane.“ Ale nevyšiel z nich žiadny zvuk.

Keď zistil, že dievča sa volá Rosa Sucherová, opýtal sa jej: „O koľkej ste dnes prišli?“

„Ako zvyčajne, pane. O deviatej.“

„A zvykne byť Fräulein Löwensteinová o takom čase už hore?“

„Zvyčajne, ale nie vždy. Ako vidíte, dvere do spálne sú otvorené.“ Rheinhardt slušne odpovedal tak, že sa pozrel na koniec chodby. Bolo odtiaľ vidieť roh čela postele. „Posteľ bola ustlaná takže…“ Zlomil sa jej hlas a v tvári očervenela zahanbením.

„Prirodzene ste sa domnievali, že vaša pani nestrávila noc doma.“

„Áno, pane.“

„Čo ste robili potom?“

„No, pane, to čo zvyčajne… ale zistila som, že sa nemôžem dostať do salóna. Dvere boli zamknuté a ja som nevedela, čo mám robiť. A tak som upratovala, myslela som si, že moja pani sa vráti… ale nevrátila sa. A dnes je štvrtok. Vo štvrtok ma moja pani vždy posiela do obchodu, aby som nakúpila pre jej hostí čokoládu, kvetiny…“

„Hostí?“

„Áno, pane. Slečna Löwensteinová je slávne médium.“ Mladá žena to povedala s istou hrdosťou. „Každý štvrtok o ôsmej sa tu konajú seansy.“

Rheinhardt považoval za povinnosť tváriť sa ohúrene.

„Slávna, hovoríte?“

„Áno. Veľmi slávna. Raz sa tu za ňou zastavil ruský princ, ktorý docestoval až z Petrohradu.“

Dážď zosilnel a voľná okenica búchala ešte hlasnejšie. Rosa Sucherová sa dívala na dvere do salóna.

„Pokračujte, prosím,“ povedal Rheinhardt.

„Čakala som až do popoludnia a moja pani stále nechodila. Začala som si robiť starosti… a nakoniec som zašla do Café Zilbergelt.“

„Na Haidgasse?“

„Áno. Poznám Herr Zilbergelta, minulé leto som uňho pracovala. Povedala som mu, že moja pani sa nevrátila a on sa ma opýtal, či sa to už niekedy predtým stalo. Povedala som mu, že nie a on mi poradil, aby som to ohlásila na polícii. A tak som bežala na policajnú stanicu na Grosse Sperlgasse.“

Mladá žena si z rukáva vytiahla vreckovku a vyfúkala si nos. Bolo zrejmé, že sa každú chvíľu rozplače.

„Ďakujem, Rosa,“ povedal Rheinhardt. „Veľmi ste nám pomohli.“

Dievča sa uklonilo a posadilo, pridŕžalo sa pritom malého stolíka z ružového dreva.

Rheinhardt prešiel cez chodbu a nahliadol do rôznych izieb. Nebol to veľmi veľký byt: spálňa, salón, kúpeľňa a kuchyňa, v ktorej bola aj špajza. Slúžka ho pozorovala: veľkého muža v tmavomodrom plášti, ktorý bol zamyslený. Zastavil sa a vytočil si pravú špičku fúzov. Vrátil sa k zamknutým dverám, čupol si a pozrel sa cez kľúčovú dierku.

Nič nevidel. Bolo zamknuté zvnútra, čo naznačovalo, že v izbe stále niekto je. Ten človek sa však nepohol, ani neprehovoril od rána, keď prišla Rosa Sucherová.

Rheinhardt počul svojho asistenta Haussmanna a konstábla z policajnej stanice na Grosse Sperlgasse bežať po schodoch. O pár sekúnd sa objavili na konci chodby.

„No?“ opýtal sa Rheinhardt a pomaly sa vystieral. Bol územčistý a dlaňami sa musel podoprieť na stehnách, aby sa celkom postavil.

Dvaja muži k nemu kráčali, zanechávajúc za sebou mokré šľapaje.

„Všetky okenice sú zavreté,“ povedal Haussmann, „až na jednu. V daždi nevidno okno… ale myslím, že je zatvorené. Do salónu sa zvonku vôbec nedá dostať.“

„Ani s rebríkom?“

„No, možno s veľmi dlhým rebríkom.“

Dvaja mladí muži sa pred Rheinhardtom náhle zastavili. Napriek tomu, že boli celkom premočení, výrazy na ich tvárach naznačovali psiu radosť – vzrušenie retrívera, keď vie, že mu hodia paličku. Za nimi si zronená Rosa Sucherová hrýzla nechty.

„Konstábel,“ povedal Rheinhardt, „odprevadili by ste slečnu Sucherovú k dverám?“

„Vchodovým, pane?“

„Áno, do predsiene. Prídem o chvíľu.“

„Dobre, pane,“ povedal konstábel a svižne sa otočil na opätku.

Rheinhardt zastavil dôstojníka tak, že mu položil ruku na plece. „Jemne,“ pošepol mu Rheinhardt do ucha. „Tá mladá žena je veľmi rozrušená.“

Rheinhardt zložil ruku, aby konstábel mohol prejsť k Rose Sucherovej. Urobil to s prehnanou pomalosťou pohrebáka. Rheinhardt prevrátil oči a obrátil sa k Haussmannovi.

„Myslím, že by sme nemali strácať čas. Sú to síce staré silné dvere, ale malo by sa nám to podariť.“ Haussmann si zložil čiapku a vyžmýkal ju. Dažďová voda kvapkala na podlahu a medzi jeho topánkami vytvorila malú mláčku. Potom si čiapku nasadil znovu na hlavu.

„Môžete prechladnúť,“ povedal Rheinhardt. Haussmann sa pozrel na svojho nadriadeného a nevedel, ako zareagovať. „Prečo si ju nedáte dole?“

Haussmann si poslušne zložil čiapku a napchal ju do vrecka na plášti. Prešli na druhú stranu chodby.

„Pripravený?“ opýtal sa Rheinhardt.

„Áno, pane.“

Rozbehli sa k dverám a narazili do nich plecami. Ozvalo sa duté prasknutie a ich prudké výdychy. Haussmann poodstúpil, tvár sa mu zvraštila bolesťou a pošúchal si rameno: „To bolí.“

„Prežijete to,“ povedal Rheinhardt. Na konci chodby konstábel otváral vchodové dvere Rose Sucherovej. Na chvíľu sa otočila, a potom rýchlo zmizla za policajtom.

„Tak, skúsime to znovu,“ povedal Rheinhardt.

Zaujali pôvodný postoj a celé to zopakovali. Teraz však pod nárazom ich ramien rám dverí povolil a ony sa s rachotom otvorili. Muži len s ťažkosťou udržiavali rovnováhu, keď padali do miestnosti, ktorá bola za nimi.

Rheinhardtovým očiam chvíľu trvalo, kým si privykol na šero, lebo závesy boli zatiahnuté. Napriek tomu však nepríjemný zápach stačil na to, aby potvrdil jeho najhoršie obavy.

„Bože na nebi…“ Tón v Haussmannovom hlase naznačoval zmes úcty a hrôzy.

Miestnosť bola veľká s vysokým stropom s basreliéfom kvetín a cherubínov; ale Rheinhardtovu pozornosť upútal masívny okrúhly stôl, okolo ktorého stálo desať ťažkých stoličiek. Uprostred stola bol nevkusný strieborný svietnik. Sviečky zhoreli a z vyčačkaných ramien viseli dlhé voskové cencúle.

Postupne z temnoty začali vystupovať ďalšie tvary, najmä čalúnená pohovka na druhej strane salóna. Nebola prázdna, ležala na ňom ženská postava.

„Haussmann,“ povedal Rheinhardt. „Závesy, prosím vás.“

Jeho asistent nezareagoval, len tam stál a díval sa.

Rheinhardt zvýšil hlas: „Haussmann?“

„Pane?“

„Závesy, prosím vás,“ zopakoval.

„Áno, pane.“

Haussmann prešiel okolo stola a oči nespustil z tela. Odtiahol jeden záves a miestnosť sa naplnila slabým svetlom. Keď sa naťahoval za druhým, Rheinhardt vykríkol: „Nie, to stačí!“ Zdalo sa mu nevhodné, či nedôstojné, aby telo odhaľoval viac.

Rheinhardt prechádzal k nemu opatrne našľapujúc na ošúchaný perzský koberec a pri kresle zastal.

Žena mala tak tridsať rokov a bola veľmi pekná. Dlhé plavé pramene jej v krúžkoch padali na štíhle ramená. Mala na sebe šaty z modrého hodvábu s výstrihom, ktorý bol na hranici slušnosti a dvojitým perlovým náhrdelníkom na alabastrovom dekolte. Vyzerala by, že len spí, keby nad prsníkom nemala čiernu škvrnu so zaschnutou krvou okolo diery nad jej srdcom.

Na spôsobe, akým ležala, bolo niečo zvláštne, takmer milé, pôsobila ako maliarova modelka. Jednu ruku mala na bruchu a druhú za hlavou.

„Pane?“

Haussmann na niečo ukazoval.

Na stole bol list papiera. Rheinhardt k nemu prešiel a prečítal si odkaz. Bol napísaný zdobeným písmom: Bože, odpusť mi, čo som spravila. Existuje zakázané poznanie. Zoberie ma do pekla – a na spásu nie je nádej.

Zdalo sa, že jeho pisateľka po dopísaní posledného slova spadla. Za slovom sa ťahala atramentová škvrna až na spodný okraj papiera. Pri bližšom skúmaní si Rheinhardt tiež všimol, že pisateľka v poslednej vete urobila chybu. Rozhodla sa vyškrtnúť jedno slovo pred ma vo vete Zoberie ma do pekla.

„Samovražda,“ povedal Haussmann.

Rheinhardt neodpovedal. Haussmann mykol plecom a prešiel okolo stola ku kreslu. „Je veľmi krásna.“

„Neskutočne,“ povedal Rheinhardt, „až zarážajúco.“

„Slečna Löwensteinová?“

„Pravdepodobne. Myslím, že by sme mali zavolať Rosu Sucherovú, aby telo identifikovala. Hoci bola veľmi znepokojená, takžeto asi nie je najlepší nápad.“

„Mohlo by nám to ušetriť papierovanie, pane.“

„To je pravda, ale byť dobrým policajtom neznamená len šetriť, Haussmann.“ Jeho asistent vyzeral dotknuto, čo Rheinhardta prinútilo zmierniť svoju výčitku úsmevom. „Okrem toho,“ dodal Rheinhardt, „slečna Löwensteinová dnes večer čakala hostí – možno medzi nimi bude nejaký pán, ktorý nám bude ochotný pomôcť.“

Napriek tomu, že sa im miestnosť na prvý pohľad zdala veľkolepá, po chvíľkovom skúmaní zistili, že to bola ilúzia. Farba zo stien opadávala, drevo na podlahe bolo zosušené a hnedá škvrna pod oknom naznačovala, že tu zateká. Na jednom konci salóna stál strohý mramorový kozub, nad ktorým viselo zrkadlo s ornamentálnym rámom v benátskom štýle. Rheinhardt tušil, že šlo o kópiu. Na poličkách pri kozube boli rôzne predmety: lacná porcelánová figurína pastierky, prázdna misa, dve vázy a keramická ruka, v dlani ktorej boli nakreslené čiary. Na druhej strane salóna bol obrovský vyšívaný paraván. Celkový dojem sa pohyboval niekde medzi slovami depresívny, prežraný moľami a ošumelý.

„Do spisu budeme potrebovať plán poschodia. Mohli by ste ho zabezpečiť, Haussmann?“

„Áno, pane.“

„A inventár vecí.“

„Áno, pane.“

Rheinhardt si prezeral miestnosť.

Dážď narážal do okien a v potôčikoch stekal do odkvapu. Okenica stále narážala do rámu. Rheinhardt odomkol okno, otvoril ho a nazrel von. Do tváre mu vrazil príval chladného vzduchu a závesy sa vyduli dovnútra. Z cesty sa stala prívalová rieka – prinášajúca záplavu. Inšpektor sa naklonil nad parapet a pozrel sa dolu. Bola to úplná povodeň.

Rheinhardt opravil uvoľnenú okenicu a zatvoril okno. Z tváre si zotrel dážď vreckovkou a pozrel sa na seba v odraze, pričom si mierne upravil fúzy. Jeho uspokojený výdych zahmlil sklo.

„Pane?“

Hlas mladého muža bol trochu roztrasený, neistý. Miestnosť sa chvela spolu s pokračujúcou nebeskou kanonádou.

„Áno?“

„Mali by ste sa pozrieť na toto.“

Za paravánom bola veľká lakovaná skrinka s motívmi japonských postáv. Rheinhardt sa pokúsil otvoriť ju, ale zistil, že je zamknutá.

„Máme rozlomiť zámku?“

„To nebude nutné. Môžete sa opýtať Rosy Sucherovej, kde jej pani necháva kľúč.“

„Mám to urobiť teraz, pane?“

„Nie. Ešte nie, Haussmann. Trochu sa zamyslime, dobre?“

Haussmann prikývol a zatváril sa tak, aby si inšpektor myslel, že sa zamýšľa.

Rheinhardt sa opäť pozrel na telo. Pomaly prešiel k pohovke a kľakol si, aby preskúmal ranu. Pritom sa náhodou obtrel o ženine jemné, ale nepohnuté prsty. Pod jej zmrznutým dotykom sa striasol. Inštinktívne sa chcel ospravedlniť, ale zarazil sa. Rheinhardt použil vlhkú vreckovku a zakryl si ústa a nos. Zblízka bol pach moču a začiatkov rozkladu veľmi nepríjemný. Dvakrát sa zablyslo a kvapky uschnutej krvi okolo rany zažiarili ako granáty.

„To nie je možné.“ Tie slová vyslovil takmer nevedome.

„Ako prosím, pane?“

Hrom zahučal ako obor v okovách.

Rheinhardt sa postavil a poobzeral sa po miestnosti, znepokojený vlastnými zmyslami.

„Pane?“ Haussmann znel vystrašene.

Rheinhardt prešiel k dverám a pozrel sa, či je kľúč stále v zámke. Bol. Veľký čierny kľúč. Pootočil ním. Haussmann sa na neho pozrel s hlavou naklonenou do strany.

„Čo myslíte, že sa tu stalo?“ opýtal sa Rheinhardt.

Haussmann prehltol: „Fräulein spáchala samovraždu, pane.“

„Veľmi dobre. Zrekonštruujte udalosť – povedzte mi, ako to urobila.“

Haussmann vyzeral zmätený.

„Zastrelila sa, pane.“

„Zrejme –, ale začnite od začiatku.“

„Slečna musela prísť do tejto miestnosti včera večer – teda, to predpokladám podľa jej oblečenia. Zamkla dvere a potom sa posadila k tomu stolu, kde začala písať list na rozlúčku. Zjavne bola veľmi rozrušená a z listu nedokázala napísať viac ako pár riadkov.“

„A čo usudzujete z tých riadkov?“

Haussmann urobil pár krokov k stolu a pozrel sa na odkaz: „Ide o akúsi spoveď. Mala pocit, že urobila niečo zlé, a preto by to mala napraviť tak, že si zoberie život.“

„Pokračujte.“

„Potom, možno na základe ďalších úvah – neviem – sa slečna posadila na čalúnenú pohovku, ľahla si a strelila si do srdca.“

„Chápem,“ povedal Rheinhardt a čakal.

Haussmann zovrel pery a prešiel k pohovke. Pozrel sa na ranu na ženinom hrudníku a potom pohľadom prešiel po jej paži až k ruke. Kľakol si na podlahu, pozrel sa pod pohovku a potom povedal: „Pane…“

„Presne tak,“ povedal Rheinhardt. „Nie je tu žiadna zbraň.“

„Ale však tu musí byť.“

Haussmann sa postavil a otvoril zásuvku na stole.

„Čo robíte?“ opýtal sa Rheinhardt.

„Hľadám zbraň.“

„Haussmann,“ povedal Rheinhardt trpezlivo. „Slečna bola strelená do srdca. Naozaj si myslíte, že potom, čo utrpela takéto zranenie, by mala dostatok času ukryť zbraň a vrátiť sa na pohovku?“

„Možno na ňu spadla.“

Rheinhardt pokrútil hlavou: „Nemyslím.“

„Ale tie dvere,“ povedal Haussmann takmer plačlivo a ukázal na rozbitý rám. „Boli zamknuté zvnútra. Zbraň tu niekde musí byť!“

Rheinhardt odtiahol aj druhý záves.

„Všetky okná boli zamknuté. A aj tak, kto normálny by utekal tadiaľto?“

Cez lejúcu sa vodu videl Rheinhardt rozmazaný obraz osamoteného taxíka, ktorý sa snažil prejsť ulicou s drožkárom učupeným pod plátenou strieškou.

„V takom prípade…“ začal nadšene Haussmann, ale potom sa hlúpo usmial a vetu nedokončil.

„Áno? Čo ste chceli povedať?“

Jeho asistent pokrútil hlavou. „Nič, pane, je to smiešne.“

Rheinhardt sa na svojho mladého spoločníka zamračil.

„Dobre teda, pane,“ povedal Haussmann, „ale je to len myšlienka, chápete?“

„Samozrejme.“

„Slečna Löwensteinová. Jej list…“

„Čo s ním?“

„Zakázané poznanie?“

Rheinhardt pokrútil hlavou: „Haussmann, hovoríte o nejakom nadprirodzenom úkaze?“

Jeho asistent zdvihol dlane: „Povedal som, že mi to len tak napadlo.“

Rheinhardtovi prešiel po chrbte mráz. Zdvihol papier s odkazom slečny Löwensteinovej.

Zoberie ma do pekla – a na spásu nie je nádej.

Napriek tomu, že Rheinhardt stále krútil hlavou, nech sa snažil akokoľvek, nedokázal vymyslieť žiadnu alternatívu k Haussmannovej teórii. Vedel len toľko, že slečna Löwensteinová bola zavraždená niekým – alebo niečím –, čo dokáže chodiť cez steny.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia