Uršuľa Kovalyk
Ivana Dobrakovová
David Epstein
Stefan Zweig
Steven D. Levitt & Stephen J. Dubner
Zygmunt Miłoszewski
Domingo Villar
Koethi Zanová
Henning Mankell
Louise Penny
Alena Mornštajnová
Katharina Hagena
Karin Fossum
Sergio Álvarez
Michel Houellebecq
Lars Kepler
Jan Němec
Erlend Loe
Franck Thilliez
Ernesto Mallo
Timothy Snyder
Robert Musil
Félix J. Palma
Nela Rywiková
Andrew Miller
André Gorz
z filmovej adaptácie románov Asy Larssonovej
Asa Larsson
Katharina Hagena
Robb Wolf
Aleksandar Hemon
Aleksandar Hemon
Aľa Rachmanovová
Carin Bartosch Edströmová
Foto: Flickr.com (Inmobiliaria Lares, Cangas, licencia Creative Commons)
Maroš Krajňak
Lidmila Kábrtová
Erlend Loe
Zuzana Cigánová
Egon Schiele
Florian Illies
Dina Rubina

Skutky z lásky (2.)

V pondelok vyšiel vo vydavateľstve Inaque.sk román britského prozaika Jamesa Meeka s názvom Skutky z lásky. Odohráva sa v roku 1919, keď sa Rusko zmietalo v občianskej vojne. Dejiskom je odľahlé sibírske mestečko Jazyk, kde sa po svojej dlhej ceste z Rakúsko-Uhorskej monarchie dostali aj československí vojaci.

Matula

Správca jazyckej volosti Viktor Timofijevič Skačkov raňajkoval osamote v jedálni, keď hlas jeho ženy z poschodia trikrát zakričal meno Božie, vždy hlasnejšie než predtým a potom zakvílil, prechádzajúc z najvyššej po basovú tóninu až nakoniec zakloktal ako smejúce sa batoľa. Zvuky sa ozývali celým domom. Jemne a rýchlo správca špičkou jazyka zlizol z vidličky zvyšky mletého mäsa fašírky. Keď Jelizaveta Timurovna zmĺkla, zavládol v svetlej jedálni s oknami po obidvoch stranách pokoj. Prach sa víril v lúčoch slnka, hodiny na stene tikali a slúžkina sukňa šušťala, keď jej majiteľka Pelageja Fedotovna Filipenková nalievala čaj.

„Hanba,“ zašepkala.

Správca pri pití horúcej vody ani nechlípal, ani neotváral ústa, keď žul, dokonca ani neklepkal príborom o porcelánový tanier. Sedel pred oltárom ticha.

„Dobré ráno, Viktor Timofijevič,“ pozdravil sa Mutz z dverí. „Dobré ráno, Pelageja Fedotovna. Kapitán Matula nás požiadal, aby sme sa s ním naraňajkovali.“

Správca sa pozeral na nejaký bod niekde na dlhom stole a jedol ďalej, akoby nepočul.

„Nuž, tak sa posaďte,“ povedala Pelageja Fedotovna.

Mutz sa jej poďakoval a vošiel do miestnosti spolu s ďalšími dvomi českými poručíkmi Klimentom a Dezortom.

„Mohli by ste pre nás opražiť zemiaky, trochu slaniny a údeného syra?“ opýtal sa Kliment Pelageji Fedotovny a pohodlne sa oprel na stoličke.

„Aká drzosť!“ odpovedala. „Máte tu fašírky a kašu, chlieb a čaj. Tu nie ste v Karlsbade!“

„Ako rád by som vás tam zobral,“ povedal Kliment, odlomil si kúsok chleba a vložil si ho do úst. „Kúpil by som vám modré šaty, vyzerali by ste nádherne.“

„Prečo modré?“ opýtala sa Pelageja Fedotovna a ďalej prestierala pre poručíkov.

„A diamanty,“ pokračoval Kliment.

„Čo by som robila v Karlsbade, v tej vašej šialenej Európe, to skutočne neviem.“

„V modrých šatách s diamantovým náhrdelníkom by ste schádzali po veľkých schodoch hotela Bristol a všetci svetácki páni a dámy by sa pýtali: ,Kto je táto fascinujúca ruská kráska? Určite princezná zo starého rodu alebo vari Ďagilevova nová protegée?‘“

„Nezmysel,“ odsekla. „Číre bláznovstvo. A teraz mi povedzte, prečo modré? A nie žlté, napríklad?“

Kliment a Dezort sa smiali, Pelageja Fedotovna celá očervenela a hovorila, aby prestali, že je to neslušné, drzé, neskutočne drzé a neodpustiteľné správanie.

„Bol som v Karlsbade,“ ozval sa správca.

Každý už aj zabudol, že nie je kusom nábytku a že jeho pohyby a konzumácia jedla nie sú mechanickými ako tikanie hodín.

„Spomínam si,“ začal rozprávať, „že v jednom kabarete mali černošku oblečenú v bielom, ktorá tvrdila, že hovorí so satanom, ale bol to taký lacný trik, nikto mu neveril. Snažila sa rozprávať dvoma hlasmi, jedným vysokým a druhým nízkym ako medveď. Chcela nás vystrašiť, ale my sme sa nedali napriek tomu, že ako všetci Afričania bola samozrejme Nepriateľovou známou, a ja som mal ruku stále na pištoli vo vrecku, keby náhodou. Pamätám si, že jedlo bolo strašné. Ten ich pstruh bol bez chuti, nie ako ryby, čo žijú tu. Červené ryby veľké ako tento stôl a chutné ako divina.“

„Vaša Excelencia,“ povedal Mutz, „ryby sú tu naozaj vynikajúce.“ Poručíci sa dívali do tanierov, zatiaľ čo Pelageja Fedotovna do nich nakladala sivé jedlo. Dezort si odkašlal. Kliment si začal potichu niečo pohmkávať a uprene sa díval na Pelageju Fedotovnu vždy, keď sa nad ním sklonila. Žmurkol, ústa stiahol do kyslého výrazu a pohľadom prešiel od jej očí k poprsiu.

Správca začal znovu bez toho, aby zdvihol hlavu a pozrel sa na svojich spolustolovníkov, pomaly a monotónne rozprávať.

„Zašli sme do kasína a hrali ruletu dovtedy, kým som neprehral všetky peniaze, čo som si doniesol. Stavil som svoje dva zlaté manžetové gombíky na červenú a vyhral som. Krupiér sa natiahol po škatuľku, z ktorej vybral ďalšie dva, a tak som mal štyri. Mali tvar žaluďov. Krupiér povedal, že tú škatuľku vyčlenil pre Rusov. Svojej žene som vysvetlil, aby svoj prsteň stavila na číslo, keby vyšla tridsaťšestka, vyhrala by tridsaťšesť prsteňov. Ale nehrala. Nechala si svoj prsteň, ktorý som jej kúpil na Nevskom prospekte za päťsto rubľov, s piatimi diamantmi osadenými okolo smaragdu. Nechala si prsteň. A ja som potom prišiel o gombíky.“

„Veľmi zábavné, vaša Excelencia,“ povedal Mutz.

Uznanlivé „he, he“ vyšlo aj z hrdla Klimenta a Dezorta. Správca sa ani neusmial, ani nezasmial a dokonca sa na nich ani nepozrel. Bolo to vôbec vtipné? Mutz a Dezort upriamili svoju pozornosť na taniere. Kliment sa natiahol na stoličke a lakťom sa podoprel o operadlo. Vidličkou, ktorú držal v druhej ruke, jemne prehrabával kašu.

„Potrebujem k tomu horčicu,“ povedal nakoniec.

„Žiadnu nemáme. Žiadnu sme nemali už ani pred pôstom,“ odvrkla Pelageja Fedotovna.

„Videl som nejakú v kuchyni,“ povedal poručík Kliment. „Videl som veľký pohár s nápisom Horčica a žltými fľakmi.“

„Nezmysel.“

„Veľký pohár horčice. Voňala veľmi dobre a ostro. Museli ste si ho všimnúť. Nie? Tá ostrá chuť na jazyku sa vám páči, nie? Viem, že áno. Poďte, ukážem vám ho.“

„Zbláznili ste sa?“ osopila sa Pelageja Fedotovna. „Nehanbíte sa? Správate sa ako prasatá.“ Oblizla si pery, uhladila zásterku a pozrela sa na Klimenta. Vstal, natiahol sa a prešiel popri nej k dverám, niečo si popiskujúc. Zastavil sa a uklonil sa správcovi. Vyšiel z jedálne, za ním aj Pelageja Fedotovna a dvere na kuchyni sa zavreli.

Dezort si odhryzol z fašírky, položil vidličku na tanier, zložil si ruky na stole a nahol sa k Mutzovi, ktorý sedel oproti nemu. Rozprával potichu a z ruštiny prešiel do češtiny.

„Myslíte, že Kliment ju v tej kuchyni dostane?“ opýtal sa.

„Neviem,“ odpovedal Mutz. „Myslíte, že donesie horčicu?“

„Musíte byť modrý strachom z toho, čo vám Matula povie, keď zistí, že šaman umrel.“

Ukážka z tretej kapitoly.

Preklad Aňa Ostrihoňová

Predaj: Gorila a Martinus

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť