Naomi Alderman
George Platt Lynes
Mariateresa Di Lascia
Juli Zeh
Leila Slimani
Elena Ferrante
Maeve Brennan
Zadie Smith
Foto: Anka Zhuravleva
Donatella Di Pietrantonio
Elena Ferrante
Tessa Hadley
Katie Kitamura
Záber z divadelného spracovania románu
Michel Houellebecq
Oliver Sacks
Elena Ferrante
Elena Ferrante
Hamid Ismailov
Christine Angot
Leila Slimani
Isabelle Autissier
Andrei Makine
new yorker
Danielle McLaughlin
Jenny Erpenbeck
Hannah Arendtová
Roberto Bolaño
Saphia Azzeddine
Zygmunt Miłoszewski
Lena Andersson
Foto: Sergio Larrain
Roberto Bolaño
Jørn Lier Horst
Frank Tallis
Caitlin Moranová
Ingar Johnsrud
Jenny Offill
Petra Soukupová
Petra Soukupová
Katja Petrowskaja

Sila

Ženy na celom svete zisťujú, že majú silu. Stačí roztvoriť dlaň, pohnúť prstom a dokážu spôsobiť ukrutnú bolesť či dokonca smrť. Prišiel Deň dievčat, ale ako a kde sa skončí? Budúci týždeň vychádza román Naomi Aldermanovej Sila. Prečítajte si ukážku.

MARGOT

„Musí to byť podvrh.“

„Na Fox News vravia, že nie.“

„Na Fox News povedia čokoľvek, len aby ich ľudia pozerali.“

„Dobre, ale aj tak.“

„Čo jej to vychádza z rúk?“

„Elektrina.“

„Ale však to je… teda…“

„Áno.“

„Odkiaľ je to video?“

„Myslím, že z Nigérie. Zverejnené včera.“

„Tam žije veľa bláznov, Daniel. Podvodníkov. Šarlatánov.“

„Je tam viac videí. Po uverejnení tohto pribudli ďalšie… štyri či päť.“

„Je to podvrh. Ľudia sú z toho celí mimo. Ako tomu hovoria? Mém? Počul si o Slender Manovi? Nejaké dievčatá sa pokúsili zabiť kamarátku, aby mu – tomu – vzdali obetu. Strašné.“

„Margot, ale pribúda štyri či päť videí každú hodinu.“

„Do riti.“

„Tak.“

„Dobre, čo mám robiť?“

„Zatvor školy.“

„Vieš si vôbec predstaviť, čo by sa tým na nás od rodičov zosypalo? Vieš si predstaviť milióny rodičov­‑voličov a to, čo spravia, ak ich deti dnes pošlem domov?“

„Vieš si predstaviť, čo sa na teba zosype od učiteľských odborov, ak im jedného z členov zrania? Zmrzačia? Zabijú? Predstav si tú zodpovednosť.“

Zabijú?

„Nemôžeš si byť istá.“

Naomi Alderman: Sila 

Titul v origináli: Power

Preklad: Kamila Laudová

Vydavateľstvo:Inaque

Edícia: Pandora

Rozmer: 134 x 207 mm

Počet strán: 352

Cena: 14,99 EUR

Cena e-book: 9,90 EUR

Dátum vydania: 27.november 2018

Kníhkupectvá: Martinus, Artforum, Panta Rhei

ISBN: 978-80-8207-006-7

ISBN e-book: 978-80-8207-007-4

Margot sa díva na svoje ruky, ktorými zviera roh stola. Ak im na to sadne, bude vyzerať ako hlupaňa. Určite je to nejaká scénka do televíznej šou. Bude za najväčšiu kravu, ktorá má v hlave vymetené, za starostku, ktorá zatvorila školy vo veľkom mestskom regióne pre posratý kanadský žartík. Ale ak ich nezatvorí a niečo sa stane… Daniel ako guvernér tohto veľkého štátu varoval starostku, snažil sa ju presvedčiť, aby niečo spravila, ale bezvýsledne. Už vidí, ako mu po lícach tečú slzy, keď poskytuje rozhovor v živom prenose zo sídla guvernéra. Do riti.

Daniel sa pozrie na telefón. „Oznámili, že v štátoch Iowa a Delaware uzatvárajú školy,“ povie.

„Fajn.“

„Fajn ako čo?“

„Fajn ako fajn. Urob to. Dobre. Zatvor ich.“

Ďalšie štyri alebo päť dní takmer nechodí domov. Nespomína si, že by odišla z kancelárie alebo šoférovala domov, či si ľahla do postele, hoci predpokladá, že to musela urobiť. Telefón sa nezastaví. Počas spánku ho zviera v ruke a ráno sa s ním budí. Dievčatá sú u Bobbyho, takže sa o ne nemusí starať a, nech jej Boh odpustí, vôbec na ne nemyslí.

Na celom svete niečo prepuklo a nikto nevie, o čo, kokos, ide.

Na začiatku sa v televízii ukazovali sebavedomé tváre hovorcov a hovorkýň Centra pre kontrolu chorôb, ktoré tvrdili, že ide o vírus, nie veľmi vážny, väčšina ľudí sa z toho spamätá a len to vyzerá tak, akoby mladé ženy útočili elektrickým prúdom, ktorý im vychádza z rúk. Všetci vieme, že je to nemožné, však je to šialené – a moderátorky správ sa smiali tak veľmi, až si zničili mejkap. Len pre zábavu zavolali dvojicu morských biológov, aby divákom porozprávali o elektrických úhoroch a ich stavbe tela. Chlapík s bradou, baba v okuliaroch s akváriom v pozadí zaručia vysokú rannú sledovanosť. Vedeli ste, že človek, ktorý vymyslel batériu, sa inšpiroval telom elektrických úhorov? Nie, to som nevedela, Tom, je to fascinujúce. Počula som, že dokážu zabiť aj koňa. Žartujete, to si neviem ani predstaviť. Nejaké laboratórium v Japonsku napojilo vianočné osvetlenie na kaď plnú elektrických úhorov. To asi s týmito dievčatami nemôžeme spraviť, či áno? Nemyslím si, Kristen, určite nie. Hoci, nezdá sa vám, že tie Vianoce sú každý rok o čosi skôr? A teraz sa pozrieme na predpoveď počasia.

Margot a kancelária starostky zobrali správy vážne oveľa skôr, ako novinári pochopia, že je to skutočné. Ako prví dostali správy o bitkách na ihriskách. O zvláštnom novom type boja, po ktorom sa chlapci – najmä chlapci, niekedy aj dievčatá – skrúcajú na zemi, lapajúc po dychu, s jazvami, ktoré sa im ako žilky listov vinú po rukách, nohách či na páse. Keď vylúčia chorobu, napadne im nová zbraň, niečo, čo si deti nosia do školy, ale po týždni už vedia, že zbraň to nie je.

Chytia sa akejkoľvek bláznivej teórie, netušia, ako rozoznať možné od absurdného. Margot si neskoro večer číta správu od tímu v Dillí, ktorý ako prvý objavil pás priečne pruhovaného svalstva na dievčenských kľúčnych kostiach a pomenoval ho elektrický orgán či cievka pre jeho navinuté vlákna. Vedci predpokladajú, že na okraji kľúčnej kosti sú elektro­‑receptory, ktoré umožňujú istú formu elektrickej echolokácie. Urobili magnetickú rezonanciu cievky na kľúčnych kostiach novorodených dievčat. Margot si správu skopíruje a emailom ju pošle na každú školu v štáte; za celé dni je to jediná vedecká štúdia, ktorú sa jej podarilo vyloviť spomedzi rôznych pokrútených interpretácií. Dokonca aj Daniel je jej na chvíľu vďačný, kým si nespomenie, že ju nenávidí.

Izraelský antropológ naznačuje, že vývin tohto orgánu u ľudí dokazuje hypotézu o vodnej opici; nemáme ochlpenie, pretože sme nevzišli z džungle, ale z hlbín oceánu, kde sme kedysi boli hrozbou ako elektrický úhor, elektrická raja. Správ sa chytia kazatelia a televanjelisti, žmýkajú ich a v ich lepkavých útrobách nachádzajú nespochybniteľné znamenia blížiaceho sa konca sveta. V populárnej diskusnej relácii sa rozpúta bitka medzi vedcom, ktorý žiada, aby Elektrické dievčatá chirurgicky preskúmali, a Božím mužom, ktorý verí, že sú zvestovateľkami apokalypsy a ľudská ruka sa ich nesmie dotknúť. Už sa dokonca diskutuje aj o tom, či ide o latentnú súčasť ľudského genómu, ktorá sa prebudila, alebo o mutáciu, strašnú deformáciu.

Krátko pred spaním si Margot spomenie na lietajúce mravce a na to, že každé leto sa v dome pri jazere vyroja len na jeden deň, pokryjú podlahu, drevenú konštrukciu, kmene stromov, vzduch sa naplní mravcami, až máte pocit, že ich vdýchnete. Celý rok žijú úplne samy pod zemou. Vyliahnu sa z vajíčok, kŕmia sa… čím – zemou a semiačkami alebo niečím iným – a čakajú a čakajú. A jedného dňa, keď je správna teplota, správny počet dní a keď je príhodná aj vlhkosť… zrazu všetky naraz vyletia. Aby sa našli. Margot sa s touto myšlienkou s nikým nemôže podeliť. Pomysleli by si, že sa zo stresu zbláznila, a Boh vie, že aj bez toho si na jej miesto brúsi zuby dosť ľudí. Napriek tomu leží v posteli, celý deň riešila správy o popálených deťoch a deťoch so záchvatmi a o dievčenských gangoch, ktoré zatvorili pre ich vlastnú bezpečnosť. A napadne jej: prečo teraz? Prečo práve teraz? A stále sa jej na myseľ vracajú tie mravce, vyčkávajúce na vhodný okamih, čakajúce na jar.

O tri týždne jej zavolá Bobby, že Jocelyn prichytili pri tom, ako sa bije.

Na piaty deň oddelili chlapcov od dievčat; zdalo sa to logické, keďže prišli na to, že to spôsobujú dievčatá. Rodičia už hovoria svojim synom, aby nechodili sami von, nezatúlali sa priďaleko. „Keď to raz uvidíte, tak…“ hovorí žena so sinavou tvárou v televízii. „Videla som, ako to dievča bezdôvodne urobilo chlapcovi v parku, tiekla mu krv z očí. Z očí. Keď to raz uvidíte, tak už žiadna matka nepustí syna von.“

Všetky zariadenia nemožno zavrieť navždy; treba zmeniť organizáciu. Chlapčenské autobusy bezpečne prevážali chlapcov do chlapčenských škôl. Ľahko si na to zvykli. Stačilo pár videí na internete a strach každému zovrel hrdlo.

Ale dievčatá to také ľahké nemali. Nemôžete ich od seba oddeliť. Niektoré sú nahnevané, iné zákerné, a teraz chcú súperiť, aby ukázali svoju silu a schopnosti. Došlo k úrazom a nehodám; jedno dievča oslepilo druhé. Učitelia sa boja. Televízni vedátori hovoria: „Všetky ich zatvorte do ciel s maximálnou ochranou.“ Vyzerá to tak, že vždy ide o približne pätnásťročné dievčatá. Vôbec medzi nimi nerozlišujú. Nemôžu ich všetky zatvoriť, to nedáva zmysel. Napriek tomu to ľudia žiadajú.

A teraz pri bitke prichytili Jocelyn. Novinári majú informáciu skôr, ako Margot stihne prísť za dcérou domov. Na prednom dvore sa už rozkladajú televízne štáby. Pani starostka, poskytli by ste nám vyjadrenie k informáciám, že vaša dcéra údajne zranila chlapca?

Nie, neposkytla.

Bobby je v obývačke s Maddy. Sedí mu na kolenách na gauči, pije mlieko a pozerá Neporaziteľné sestry. Zdvihne hlavu, keď vojde jej matka, ale ani sa nepohne, znova sa vráti k sledovaniu seriálu. V desiatich ako pätnásťročná. Dobre. Margot pobozká Maddy na hlavu, aj keď sa Maddy posunie, aby videla na obrazovku. Bobby stisne Margot ruku.

„Kde je Jos?“

„Hore.“

„A?“

„Je rovnako vydesená ako všetci.“

„Hej.“

Margot potichu zatvorí dvere na izbe.

Jocelyn sedí na posteli s natiahnutými nohami. V rukách drží plyšového medveďa. Je to dieťa, len dieťa.

„Mala som ti zavolať, hneď ako sa to začalo. Prepáč,“ povie Margot.

Jocelyn má slzy na krajíčku. Margot sa opatrne posadí na posteľ, akoby ju nechcela vystrašiť. „Otec hovorí, že si nikomu neublížila, nie veľmi.“

Nastane ticho, ale Jos nepovie ani slovo, a tak Margot pokračuje. „Boli tam… tri ďalšie dievčatá? Viem, že s tým začali. Ten chlapec nemal byť pri vás. Chlapca odviezli do nemocnice. Len sa vyľakal.“

„Viem.“

Dobre. Verbálna komunikácia je začiatok.

„Spravila si to prvýkrát?“

Jocelyn prevráti očami. Jednou rukou schytí vankúš.

„Je to pre nás obe nová vec, dobre? Ako dlho to robíš?“

Šepká tak potichu, že Margot ju takmer nepočuje: „Šesť mesiacov.“

„Šesť mesiacov?“

Chyba. Nikdy neprejavovať prekvapenie, nikdy znepokojenie. Jocelyn si pritiahne kolená k brade.

„Prepáč,“ šepne Margot. „Je to… prekvapenie, vieš.“

Jos sa zachmúri. „Veľa dievčat s tým začalo oveľa skôr ako ja. Bolo to… bolo to celkom zábavné… keď sa to začalo, bolo to ako statická elektrina.“

Statická elektrina. Ako keď ste si učesali vlasy a k hrebeňu prilepili balón? Zábavka pre znudené šesťročné dievčatá na oslavách narodenín.

„Baby robili niečo zábavné a šialené. Na internete boli tajné videá. Ako s tým robiť rôzne triky.“

Áno, presne v tejto chvíli sa stáva akékoľvek tajomstvo pred rodičmi vzácnosťou. Čokoľvek, čo viete, o čom oni nik­dy nepočuli.

„Ako si sa… ako si sa to naučila robiť?“

„Neviem. Mala som len pocit, že to viem, dobre. Je to také… niečo sa vnútri skrúti.“

„Prečo si nič nepovedala? Prečo si mi to nepovedala?“

Pozrie sa z okna na trávnik. Vzadu za vysokým plotom sa už zhromažďujú muži a ženy s kamerami a fotoaparátmi.

„Neviem.“

Margot si spomenie, ako sa snažila rozprávať sa so svojou matkou o chlapcoch a o tom, čo sa dialo na večierkoch. O tom, ako ďaleko bolo priďaleko, kde sa má chlapčenská ruka zastaviť. Spomína si na absolútnu nemožnosť takýchto rozhovorov.

„Ukáž mi to.“

Jos prižmúri oči. „Nemôžem… ublížila by som ti.“

„Trénovala si si to? Dokážeš to ovládnuť aspoň tak, aby si ma nezabila alebo neparalyzovala?“

Jos sa zhlboka nadýchne. Vzduch zadrží v lícach. Pomaly vydýchne. „Áno.“

Jej matka prikývne. Takúto ju pozná: svedomitú a vážnu. Stále je to Jos. „Tak mi to ukáž.“

„Neviem to ovládnuť dosť na to, aby som ti neublížila, dobre?“

„Ako to bude bolieť?“

Jos roztiahne prsty, zadíva sa na svoje dlane. „Nie je to vždy rovnaké. Niekedy je to silné, inokedy to vôbec necítiť.“

Margot zovrie pery. „Dobre.“

Jos k nej natiahne ruku, potom si to rozmyslí. „Nechcem to spraviť.“

Kedysi sa Margot starala o každý záhyb na tele tohto dieťaťa. Nemá dobrý pocit z toho, že nepozná silu svojej dcéry. „Už žiadne tajomstvá. Ukáž mi to.“

Jos má slzy na krajíčku. Matke k predlaktiu priloží ukazovák a prostredník. Margot čaká a Jos niečo spraví; zadrží dych alebo zvraští obočie, napne svaly na ruke, ale nič sa nestane. Príde len bolesť.

V predbežnej správe Centra pre kontrolu chorôb čítala, že táto sila „osobitne pôsobí na centrá bolesti v ľudskom mozgu“, z čoho vyplýva, že hoci to vyzerá ako zásah elektrinou, bolí to viac, ako by malo. Je to cielený úder, na ktorý reagujú receptory bolesti v tele. Ale aj tak čakala, že to bude nejako vyzerať, že sa jej spáli a zošúverí pokožka alebo uvidí iskriť prúd rýchlejší ako hadie uštipnutie.

Namiesto toho cíti vôňu mokrého lístia po búrke. Ja­bloňový sad, v ktorom začínajú hniť padavky, presne ako na rodičovskej farme.

A potom to zabolí. V kosti na predlaktí, kde sa jej Jos dotýka, pocíti tupú bolesť. Chrípku šíriacu sa svalmi a kĺbmi. Bolesť sa prehlbuje. Niečo jej mliaždi kosť, otáča ňou, ohýba a chce Jos povedať, aby prestala, ale nemôže otvoriť ústa. Prediera sa to kosťou, akoby ju to trieštilo zvnútra; nemôže si pomôcť, vidí nádor, pevnú, lepkavú hrču tlačiacu sa zo špiku jej ruky a štiepiacu lakťovú a vretennú kosť na ostré úlomky. Príde jej nevoľno. Chce kričať. Bolesť jej odporne vyžaruje z paže do celého tela. Neexistuje miesto, ktorého by sa nedotkla; cíti, ako sa jej ozýva v hlave a rozširuje sa pozdĺž chrbtice cez chrbát až do krku, odkiaľ preniká do kľúčnych kostí.

Kľúčnej kosti. Trvá to len pár sekúnd, ale čas sa natiahol. Jedine bolesť dokáže priviesť toľko pozornosti k telu; takto si Margot všimne rezonanciu v hrudníku. Cez hučanie bolesti preniká cinkanie od kľúčnej kosti. Akoby družka odpovedala na volanie svojej družky.

Niečo jej to pripomína. Hru z dievčenských čias. Zvláštne: celé roky si na ňu nespomenula. Nikomu o tom nikdy nepovedala; vedela, že nesmie, hoci netuší, ako na to prišla. Hrala sa na čarodejnicu a v dlani vedela vytvoriť svetelnú guľu. Jej bratia sa hrali na kozmonautov s plastovými laserovými zbraňami, kupovali si ich za kupóny z krabíc s cereáliami, ale hra, ktorú sa hrávala úplne sama medzi brezami na okraji ich pozemku, bola iná. Nepotrebovala zbraň či skafander, alebo svetelný meč. Pri tejto hre si malá Margot vystačila sama.

Cíti šteklenie v hrudníku, pažiach a rukách. Ako keď do stŕpnutej končatiny začne prúdiť krv. Bolesť nezmizla, ale je nepodstatná. Deje sa niečo iné. Inštinktívne si zaborí ruky do Josinej deky. Cíti vôňu briez, akoby ju znova chránili svoj­imi korunami, svojím pachom starého dreva a mokrej hliny.

Vrhla blesky do všetkých kútov zeme.

Keď otvorí oči, okolo každej ruky sa jej ťahá vzor. Koncentrické kruhy, svetlé a tmavé, svetlé a tmavé, vypálené do deky na miestach, kde ju zvierala dlaňami. A vie, pocítila to skrútenie a spomenie si, že to možno vždy vedela a vždy jej to patrilo. Držala to v dlani. Rozhodovala sa, kedy udrie.

„Ach, Bože,“ povie, „ach, Bože.“

[...]

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia