Leila Slimani
Isabelle Autissier
Andrei Makine
new yorker
Danielle McLaughlin
Jenny Erpenbeck
Hannah Arendtová
Roberto Bolaño
Saphia Azzeddine
Zygmunt Miłoszewski
Lena Andersson
Foto: Sergio Larrain
Roberto Bolaño
Jørn Lier Horst
Frank Tallis
Caitlin Moranová
Ingar Johnsrud
Jenny Offill
Petra Soukupová
Petra Soukupová
Katja Petrowskaja
Steven D. Levitt & Stephen J. Dubner
Olga Tokarczuk
Irvin D. Yalom
Tessa Hadley
Alexander Solženicyn
Shelly Kingová
Bye Bye Blondie
Virginie Despentesová
Amanda Prowseová
Frank Tallis
Jørn Lier Horst
Adam Phillips
Christiane F.
Oliver Sacks
David Lagercrantz
Ned Beauman

Posledný hippisák

Britský neurológ Oliver Sacks sa s čitateľmi rozlúčil v NYTimes slovami: Čoraz častejšie myslím na šábes, deň odpočinku, siedmy deň týždňa a možno aj siedmy deň ľudského života, keď človek cíti, že to, čo mal spraviť, je hotové a môže s pokojným svedomím odpočívať.

Príbeh Grega - posledného hippisáka z knihy Antropologička na Marse sa stal predlohou k filmu The Music Never Stopped z roku 2011.

V roku 1988 mal Greg záchvat – nikdy predtým k nemu nedošlo (od operácie bral preventívne antiepileptiká), pri ktorom si zlomil nohu. Nesťažoval sa, dokonca to nikomu nepovedal. Personál si zranenie všimol až na druhý deň, keď sa chcel na nohu postaviť – zrejme na zlomeninu zabudol hneď, ako v nejakej vhodnej polohe pominula bolesť. Nevedel, že si zlomil nohu, rovnako ako nevedel, že je slepý. Myslím, že to súvisí s jeho amnéziou, s neschopnosťou udržať si vedomie nejakej nedostatočnosti. Kým ho noha

Oliver Sacks 

Muž, ktorý si mýlil manželku s klobúkom, 2012

Antropologička na Marse, 2013

Halucinácie, 2014

bolela, vedel, že sa niečo stalo, vedel, že sa zranil. Keď bolesť zmizla, zmizlo aj vedomie úrazu. Keby mal zrakové halucinácie alebo predstavy (čo sa slepcom v prvých mesiacoch a dokonca aj rokoch po oslepnutí stáva), upozornil by na ne slovami „Pozrite!“ alebo „Čo to je?“. Ale pri neprítomnosti zrakových vnemov jeho mozog nedokázal zaznamenať nič o videnom alebo nevidenom, nemohol si pamätať stratu vizuálneho sveta. V jeho mysli, v jeho svete a osobnosti existovala iba prítomnosť. Zrejme si nebol schopný uvedomiť akúkoľvek stratu – stratu vlastnej funkcie alebo vonkajšiu stratu predmetu alebo človeka.

Gregov otec sa za synom zastavil každý deň ráno cestou do práce a asi hodinu sa s ním rozprával. V júni 1990 však náhle umrel. Bol som práve preč (pochovával som svojho vlastného otca) a keď som sa po návrate dozvedel o Gregovej strate, šiel som hneď za ním. O otcovej smrti ho informovali hneď, ako sa to dozvedeli. Napriek tomu som nevedel, ako mám začať. Ako sa Greg s touto informáciou vyrovná? „Asi vám chýba otec,“ povedal som nakoniec.

„Ako to?“ opýtal sa Greg. „Chodí sem predsa každý deň. Vidíme sa stále.“

„Nie, už sem nechodí,“ namietol som. „Dosť dlho tu už nebol. Umrel minulý mesiac.“

Greg ustúpil a zmĺkol. Mal som dojem, že je šokovaný, dvojnásobne šokovaný zo smrti svojho otca a zo skutočnosti, že on sám o tom nevie, že to nezaznamenal, nepamätal si to. „Myslím, že mal asi päťdesiat rokov,“ povedal nakoniec.

„Nie Greg,“ povedal som, „mal cez sedemdesiat.“

Greg znovu zbledol. Odišiel som, pretože som mal pocit, že Greg potrebuje byť sám. Ale keď som sa o chvíľu vrátil, Greg si na náš rozhovor už nepamätal. Nevedel, že jeho otec umrel.

Bolo však zrejmé, že schopnosť ľúbiť a smútiť sa nestratili. Ak som niekedy predtým pochyboval o Gregovej schopnosti cítiť, teraz som si bol istý, že je schopný hlbokých citov. Očividne sa otcovou smrťou trápil – nevtipkoval, nebol ľahkovážny. Ale dokázal smútiť? Smútiť dokáže len človek, ktorý si svoju stratu uvedomuje a ja som si nebol istý, či si to Greg dokáže zapamätať. Samozrejme, bolo možné mu to neustále pripomínať. Zakaždým by to prijal ako šokujúcu správu, ktorá by ho hlboko ranila. Ale o niekoľko minút by na ňu zabudol a bol znovu veselý. To ho pred dlhodobým zármutkom a trápením chráni.

V nasledujúcich mesiacoch som sa s Gregom pravidelne stretával, ale otcovu smrť som mu už nepripomínal. Prečo by som ho s tým mal neustále konfrontovať? Bolo by to zbytočné a kruté. Život sám mu to časom pripomenie a Greg si uvedomí, že jeho otec tu už nie je.

V roku 1990 som si pod dátum 26. novembra zapísal: „Greg nepreukazuje, že by vedel, že jeho otec umrel. Keď sa ho opýtam, kde je jeho otec, odpovie ,Asi zašiel na terasu,‘ alebo ,Dnes nemohol prísť.‘ Nepýta sa však domov na víkendy a sviatky, hoci to mával rád. Musí cítiť, aký je domov bez otca smutný a nevľúdny, hoci to vedome nevníma, ani nevyjadruje. Zrejme sa mu s domovom spája pocit smútku.“

Greg dobre spával, ale koncom roku začal mať problémy so zaspávaním, budil sa uprostred noci a bezcieľne chodil po izbe. „Niečo som stratil, niečo hľadám,“ hovoril, keď sa ho pýtali, čo robí. Ale čo stratil a čo hľadá, už vysvetliť nedokázal. Nedalo sa vyhnúť pocitu, že Greg hľadá svojho otca, napriek tomu, že sám svoje správanie vysvetliť nedokázal, a o tom, že stratil otca, nikdy nehovoril. Zdalo sa mi však, že isté nevyslovené povedomie straty má, a aj keď je mu pojem smrti cudzí, má o ňom nejakú vnútornú, symbolickú predstavu.

[***]

Greg bol od smrti svojho otca veľmi smutný a ja som vedel, že by som ho mohol rozveseliť nejakou špeciálnou udalosťou. Dozvedel som sa, že v auguste 1991 hrajú v Madison Square Garden jeho milovaní Grateful Dead. „To bude niečo pre Grega,“ povedal som si. Začiatkom leta som sa zoznámil s bubeníkom skupiny Mickeym Hartom, keď sme obaja pred senátom svedčili o terapeutických účinkoch hudby. Podarilo sa mi teda zohnať lístky aj na poslednú chvíľu a Hart mi pomohol dostať Grega s vozíčkom na miesto s dobrou akustikou.

Všetko sme zariaďovali päť minút pred dvanástou a Gregovi som radšej nič vopred nehovoril, aby nebol sklamaný, keby to nevyšlo. Keď som sa po neho v nemocnici zastavil a povedal, kam ideme, bol nadšený. Rýchlo sme ho obliekli a dopravili do auta. V meste som otvoril okná a prenikli k nám zvuky a pachy New Yorku. Keď sme prechádzali po 33. ulici, Grega do nosa udrela vôňa praclíkov. Zhlboka ju vdýchol a zasmial sa: „Táto vôňa patrí k New Yorku viac než čokoľvek iné.“

V Madison Square Garden bolo veľmi veľa ľudí – väčšinou mali na sebe batikované tričká, ktoré som už dlhé roky nevidel a mal som pocit, že som sa vrátil do šesťdesiatych rokov. Bolo mi ľúto, že Greg ten dav vidieť nemôže. Cítil by sa ako jeden z nich, ako doma. Atmosféru však cítil a sám od seba začal rozprávať, hoci to nikdy nerobil. Samozrejme, hovoril o šesťdesiatych rokoch.

No a v Central Parku boli stále nejaké žúry. Ale teraz som dlho na žiadnom nebol, asi tak rok, neviem si spomenúť. Koncerty, hudba, LSD, tráva, čo len chcete… Prvýkrát som tam bol na Flower-Power Day… To boli časy… V šesťdesiatych rokoch začalo veľa vecí – acid rock, žúry, láska, drogy… Teraz už toho toľko nie je… Allen Ginsberg je asi väčšinou vo Village, v Central Parku som ho dlho nevidel… Najmenej rok…

Greg používa prítomný čas. Tieto udalosti pociťuje ako blízke a neukončené, ako veci, ku ktorým došlo „pred rokom“ (a ktoré sa pravdepodobne znovu zopakujú v blízkej dobe). Pri klinickom testovaní to pôsobilo patologicky, anachronicky, ale vo chvíli, keď sme boli súčasťou davu ľudí zo šesťdesiatych rokov, to znelo prirodzene a normálne.

V štadióne sme našli miesto rezervované pre Gregov vozíček. Greg bol čoraz vzrušenejší, hluk davu ho elektrizoval: „Je ako veľké zviera,“ povedal, „a ten sladký vzduch, cítim v ňom hašiš!“ Vdychoval ho a hovoril: „Aká úžasná vôňa! To je najmenej hlúpa vôňa na svete!“ (Toto povedal Jean Cocteau o ópiu. Neviem, či ho Greg vedome alebo podvedome citoval. Vône niekedy vyvolávajú spomienky viac než hudba. Čuchové predstavy sa tvoria vo veľmi primitívnej časti mozgu, v čuchovom centre – rhinencefalon. Nemusia sa spracúvať v mnohostupňovom systéme pamäti uloženom v strednom spánkovom laloku. Čuchové stopy sú takmer nezničiteľné a pamätá si ich aj človek postihnutý amnéziou. Bolo by zaujímavé priniesť Gregovi praclíky a hašiš a zistiť, či mu pripomenú koncert. On sám mi na druhý deň pripomenul „veľkú vôňu praclíkov“, ale nedokázal určiť ani čas, ani miesto, kde sa s ňou stretol.)

Skupina vyšla na pódium a dav šalel. Grega strhol so sebou a on tlieskal a kričal: „Bravo! Super! Poďme na to, Hypo!“ Nasledovalo jednohlasné: „Ro, ro, ro, Hany Bo!“ Potom dav ustal a Greg mi hovoril: „Vidíte tie náhrobné kamene za bicími? Vidíte, aké má Jerry Garcia afro?“ Vravel to tak presvedčivo, že som sa naozaj pozrel. Uvedomil som si, že sú to Gregove vidiny. Jerry Garcia mal šedivé riedke vlasy.

Potom Greg zajasal: „Pigpen! Vidíte Pigpena?“

„Nie,“ zaváhal som. „Nie je tam Viete, on už so skupinou nie je.“

„Nie je s nimi?“ užasnuto sa opýtal Greg. „Čo sa stalo? Zdrhol?“

„Nie, Greg, nezdrhol, umrel.“

„Ale to je strašné,“ krútil hlavou. O minútu na to ma postrčil: „Pigpen! Vidíte Pigpena?“ A náš rozhovor sa zopakoval.

Potom sa ho zmocnilo vzrušenie davu, rytmický potlesk, krik a spev. Greg sa pridal, a kým nezačali hrať, kričal: „The Dead! The Dead!“ A potom: „Tobacco Road! Tobacco Road!“, čo bola jeho obľúbená skladba.

Skupina začala starou skladbou „Iko, Iko“ a Greg sa s chuťou pridal. Spieval s nimi, poznal texty. Rozžiaril sa pri refréne o Afrike. Celý štadión žil rytmom hudby, osemnásť tisíc ľudí bolo ako jeden človek, všetci naladení do úžasného jednohlasu.

V prvej časti koncertu hrala skupina väčšinou staršie skladby zo šesťdesiatych rokov. Greg ich poznal a miloval, spieval s nimi. Bolo úžasné vidieť ho takého šťastného. Tlieskal a spieval bez prestávky, bez známky únavy a slabosti, ktoré boli inokedy také zreteľné. Preukazoval vedomie súvislosti, a bolo to nádherné. Všetko držalo pokope a smerovalo dopredu. Greg sa zmenil a ja som na ňom nevidel žiadne stopy amnézie, ani syndrómu čelných lalokov. Vyzeral úplne normálne, akoby mu hudba vlievala priamo do žíl svoju silu, súdržnosť a dušu.

Premýšľal som, či by sme cez prestávku nemali odísť. Predsa len bol Greg nevládny pacient pripútaný na vozík a v meste či na rockovom koncerte nebol dvadsať rokov. Odísť však odmietol: „Nie, chcem zostať. Chcem všetko!“ Takúto rozhodnosť a samostatnosť som u neho nikdy nevidel. Cez prestávku si dal Greg praclík a v zákulisí sa stretol s Mickeym Hartom. Vymenili si pár slov. Hoci bol predtým unavený a bledý, v hľadisku ožil a túžil po hudbe.

Druhá polovica koncertu bola pre Grega trochu zvláštna. Väčšina piesní pochádzala z druhej polovice sedemdesiatych rokov a bola poznamenaná štýlom, ktorý nepoznal, hoci rytmom mu bola blízka. Užíval si to, tlieskal a spieval bez slov, niekedy text skladby pochytil. Potom však prišli nové a úplne iné piesne, napríklad „Picasso Moon“, s temnými a hlbokými melódiami a elektronickou inštrumentalizáciou, aká v šesťdesiatych rokoch nebola ani bežná, ani predstaviteľná. Grega to zaujalo a zmiatlo: „To je zvláštny štýl, nikdy som nič podobné nepočul.“ Sústredene počúval, ale pôsobil neisto a vyplašene ako človek, ktorý vidí prvýkrát nové zviera, rastlinu, nový svet. „Myslím, že sú to nové, experimentálne skladby,“ povedal. „Niečo takéto predtým nehrali. Znie to futuristicky Možno je to hudba budúcnosti.“ Počúval niečo, čo predčilo vývoj, ktorý si dokázal predstaviť. Bolo to také odlišné od toho, čo si s Grateful Dead spájal, že bol „z toho jeleň“. Nepochyboval o tom, že počúva „ich“ hudbu, ale zároveň mal pocit, že počuje budúcnosť – bol ako milovník Beethovena, ktorý by v roku 1800 počul skladby z neskorého obdobia skladateľa.

„Bolo to fantastické,“ povedal, keď sme vyšli von. „Nikdy na to nezabudnem. Bol to vrcholný zážitok.“ V aute som mu púšťal CD s hudbou Grateful Dead, aby sme si čo najdlhšie uchovali atmosféru koncertu. Mal som strach prestať. Keby nepočul hudbu, keby sme sa o tom nerozprávali, mohol by na koncert zabudnúť. Greg spieval celú cestu, a keď sme prišli do nemocnice, bol ešte plný zážitkov z koncertu.

Na druhý deň som prišiel do práce čo najskôr – Greg sedel v jedálni a díval sa do steny. Pýtal som sa ho na Grateful Dead. Povedal mi: „Skvelá skupina. Mám ich veľmi rád. Počul som ich v Central Parku a vo Fillmore East.“

„Áno, to ste mi už hovorili. Odvtedy ste ich nevideli? Napríklad v Madison Square Garden?“

„Nie,“ pokrútil hlavou, „tam som nikdy nebol.“

(Greg si zdanlivo z koncertu nič nezapamätal, ale keď som dostal záznam a pustil som mu ho, okamžite spoznal niektoré z novších piesní a začal si ich pospevovať. Keď počúval „Picasso Moon“, spýtal som sa, odkiaľ skladbu pozná. Neisto pokrčil plecami, ale bolo zrejmé, že pesničku pozná. Odvtedy som si na návštevy u Grega brával kazetu s koncertom a nové albumy Grateful Dead. Kedykoľvek za ním prídem a Greg počuje môj hlas pozdraví ma ako kamaráta-fanúšika Grateful Dead.)

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia