Záber z divadelného spracovania románu
Michel Houellebecq
Oliver Sacks
Elena Ferrante
Elena Ferrante
Hamid Ismailov
Christine Angot
Leila Slimani
Isabelle Autissier
Andrei Makine
new yorker
Danielle McLaughlin
Jenny Erpenbeck
Hannah Arendtová
Roberto Bolaño
Saphia Azzeddine
Zygmunt Miłoszewski
Lena Andersson
Foto: Sergio Larrain
Roberto Bolaño
Jørn Lier Horst
Frank Tallis
Caitlin Moranová
Ingar Johnsrud
Jenny Offill
Petra Soukupová
Petra Soukupová
Katja Petrowskaja
Steven D. Levitt & Stephen J. Dubner
Olga Tokarczuk
Irvin D. Yalom
Tessa Hadley
Alexander Solženicyn
Shelly Kingová
Bye Bye Blondie
Virginie Despentesová
Amanda Prowseová
Frank Tallis
Jørn Lier Horst

Ozaj, a už som ti rozprávala...

Tento týždeň vychádza román - rozprávka od nemeckej spisovateľky, dramatičky a novinárky Sibylle Berg. Malý jesenný návrat do niekdajšieho Východného Nemecka.

Anna

A rozprávala som už o škole?

Dnes je pondelok. Ani sa nepýtajte, ako som prežila tú nedeľu. Alebo vlastne, pýtajte sa. Ak by sa teda niekto predsa opýtal, písala som a pozerala z okna. Samozrejme, že som nebola vonku. Kam môže ísť dieťa, ktoré nemá priateľov, v jednu studenú nedeľu? Túlať sa po uliciach? Prezerať si vo výklade potraviny? To znie super. Mama nikdy nevarí. Cez týždeň jedávam v škole, doma si robím chleby s paradajkovým pretlakom. Chutí to lepšie, ako to teraz znie.

Jedlom sa nijako zvlášť nezaoberám. Niečo sa vždy nájde.

Ísť do školy znamená predovšetkým: ako sa čo najlepšie zneviditeľniť? Milujem dážď, lebo vtedy sa môžem schovať pod dáždnik. Zima tiež ujde, to majú všetci na sebe hrubé a nevábne veci, a ráno (cestou tam) a večer (cestou späť) je tma. Odhliadnuc od toho, že si v nich pripadám škaredá ako noc, mám aj ja vhodné handry: prikrátke menčestráky a vlnený pulóver, ktorý škriabe. Zelený. Na majstrovstvách sveta v nechutnosti stojí zelená na stupni víťazov tesne za žltou.

Niekoľko dievčat z triedy má kontakty na západe. Znamená to, že majú známych v NSR, ktorí im posielajú veci a ostatní im ich hrozne závidia. Väčšina detí vychádza automaticky z toho, že keď má niekto džínsy, tak je aj lepším človekom. Džínsy u nás nedostať, ale všetci, samozrejme, vieme, že je to najúžasnejšia vec, akú môže človek nosiť. O džínsoch môžem len snívať. V lete je to dosť zlé, lebo dievčatá nosia sukne, a tie na mne vyzerajú absolútne strašne. Mám príliš tenké nohy, a potom tie podkolienky… Radšej na to nemyslieť.

V našej triede je jedno dievča, do ktorého sú všetci zaľúbení. Prirodzene, že nosí džínsy, má už prsia a vlasy si fénuje smerom von. Má veľmi milú tváričku a chodí s chlapcom, ktorý je o tri triedy vyššie. Cez prestávky spolu vždy stoja na dvore a bozkávajú sa. Pobozkať mňa by nenapadlo žiadnemu chlapcovi. Aj tak sú všetci v triede odo mňa aspoň o hlavu nižší. A starších chlapcov môžem získať asi ako džínsy: nikdy.

Chlapci ma zaujímajú. Tak všeobecne. Nevravím, že mám predstavu, čo sa s nimi robí. Ale zaujímať ma môžu. Nie som však,

Sibylle Berg 

Ozaj, a už som ti rozprávala… (Rozprávka pre každého), prel. Eva Palkovičová, Inaque: 2015

žiaľ, ani veľmi pohotová, ani vtipná, ani dobre nevyzerám. Čiže, chlapca na mne nemá čo zaujať. Asi by bolo pekné mať priateľa. Nechcela by som sa ale bozkávať na školskom dvore, radšej by som s ním zdrhla. Mali by sme pri tom na hlave klobúky. Cudzie krajiny, dobrodružstvo, ohromné diaľky. Veď ja ani sama neviem. Je to záhada, tieto chlapčensko-dievčenské veci. Nie je mi jasné, čo robia, keď spolu chodia. Väčšinou sa strkajú alebo len tak mlčky postávajú. To asi nebude ono. Mlčať môžem dosť dobre aj sama.

Neviem, či som to už spomínala, ale v hitparáde obľúbenosti v škole veru nebodujem. Avšak odhliadnuc od týchto spoločenských vecí, učivo relatívne dobre zvládam aj bez toho, aby som musela vynakladať prehnane veľké úsilie. Známky mám v poriadku. Ťažšie je prežiť deň v škole a nezaspať. Najmä okolo obeda by som vedela normálne padnúť na zem a zaspať pod lavicou. Často mám pocit, že moje telo pozostáva len z molekúl nudy. Väčšina vecí ma hrozne nudí, preto je pre mňa také ťažké sústrediť sa. Niekedy sa odvážim schovať pod lavicu knihu a čítať si. Ale úplne šťastná nie som ani vtedy.

Nikdy nepochopím, načo bude človek potrebovať veci, ako je geometria alebo periodická sústava prvkov. Bude to životne dôležité? No, možno, keď stretnem mimozemšťanov. Keď povedia: sdlhfdsjkkjhlôrhcnsp. To znamená: Povedz nám, ako sa počíta nerovnoramenný trojuholník a my sa vzdáme experimentov na tvojej slezine.

Telesnú neznášam špeciálne. Znie to otrepane, ale ten hnusný systém, že dve najšportovejšie decká si vyberajú svoje mužstvo, sa opakuje každú hodinu. Vždy sú to tí istí, čo zostanú navyše ako staré tenisky. Tuční, malí, čudní. Každú hodinu rovnaké poníženie. Snívam o dni, keď dospejem a všetkým to poriadne vrátim. Neviem ešte ako. To si premyslím, keď to bude aktuálne. V každom prípade to bude mať niečo s nerovnoramennými trojuholníkmi.

Škola je vraj príprava na život. To je stopercentná pravda: všetky neprávosti, ktoré sa stávajú dospelým, si robia aj deti. Existujú udavači, agresori, šašovia, kozy a tučné dievčatá, ktoré druhých rady mlátia. Niektoré deti to schytajú pravidelne. Každý deň. Proste len tak, lebo ľudia sú kopa hnoja. Pretože trápia slabších vždy, keď sa naskytne príležitosť.

Nech sa stane čokoľvek, ja nebudem nikdy nikoho trápiť. To som si predsavzala. Myslím si, že byť na druhých zlý sa neoplatí. Keď človek klame, podvádza a tlačí na ostatných, tak zlostí hlavne sám seba. Rada by som bola nenápadný, tichý človek, ktorý nikoho neruší a neberie iným miesto. To je taká moja predstava.

Max

Leto nikdy nebolo

V zime si vie človek rovnako ťažko predstaviť, že niekedy bude opäť teplo, ako si zdravý človek nevie predstaviť, aké odporné je byť prechladnutý. Keď idem ráno do školy, ulice sú plné unavených dospelých. Vyzerajú, že sa im chce plakať. Sneh im vŕzga pod nohami a je tma. Za takých rán sa bojím, že vyrastiem a všetko pôjde tak ako doteraz. Tak akosi bez zázrakov. Nejakú väčšiu radosť alebo prekvapenie si neviem ani predstaviť. Dovolenka v turistickej ubytovni to asi nebude. Možno sa preto všetci tak rýchlo ženia a vydávajú, lebo snívajú, že spolu s ich novým životom sa zlepšia aj ostatné veci. A potom sedia v nových bytoch a skúšajú sa hrať na dospelých a pochopiť, ako to všetko funguje, ale nejde im to a popritom zostarnú, steny ožltnú a všetko je rovnaké ako predtým.

Anna

Už som spomínala, že ani po škole sa nejaká divoká zábava nezačína?

Po škole idem domov, spravím si horu chlebíkov, uložím sa na posteľ a popri čítaní vyberanej literatúry ich šrotujem. Vonku stále to isté. Sivo. Práve keď si beriem ôsmy krajec, niekto zazvoní pri dverách. Stojí tam chlapec, ktorého som nikdy predtým nevidela. Ale to nič neznamená, lebo kvôli svojmu bojovému zraneniu toho veľa nevidím. Okej, to nie je pravda. Čiže pred dverami stojí chlapec, ktorý vyzerá ako dievča. Teda viac, ako napríklad ja.

Max

Ani cesta domov nie je zábavná

Po škole idem domov okolo toho hlúpeho psiska, ktoré, prirodzene, šteká, a vymýšľam si lahodné pokrmy zo psieho mäsa. Pes pečený v rúre so šalviou. Pes na ražni s cibuľou v papuli. Práve keď sa pohrávam so psom v župane, ocitám sa pred naším domom a vidím, ako predo mnou na chodník padá nejaká žena. Chcem jej pomôcť vstať, ale podivne bľaboce a o vstávanie nemá ani najmenší záujem. Začína byť toho na mňa priveľa. V mojom okolí sa človek so zrútenými ženami nestretáva každý deň.

Som si istý, že je to mama toho dievčaťa, čo býva o poschodia nižšie a sem-tam pozerá z okna. Nikdy som o nej veľmi nepremýšľal. Nepôsobí príliš vľúdne. Akože, nie ako človek, ktorý na vás hneď vytiahne celý svoj životopis. Ale toto bude asi fakt jej mama, nemôžem ju proste nechať ležať na ulici. To by som chcel vidieť, ako niekto prekračuje mamy ležiace na zemi, a pri tom si píska. Naokolo niet ani nohy, takže idem za tým dievčaťom a dúfam, že je doma a má nejaký nápad, čo spravíme s jej mamou.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia