Hamid Ismailov
Christine Angot
Leila Slimani
Isabelle Autissier
Andrei Makine
new yorker
Danielle McLaughlin
Jenny Erpenbeck
Hannah Arendtová
Roberto Bolaño
Saphia Azzeddine
Zygmunt Miłoszewski
Lena Andersson
Foto: Sergio Larrain
Roberto Bolaño
Jørn Lier Horst
Frank Tallis
Caitlin Moranová
Ingar Johnsrud
Jenny Offill
Petra Soukupová
Petra Soukupová
Katja Petrowskaja
Steven D. Levitt & Stephen J. Dubner
Olga Tokarczuk
Irvin D. Yalom
Tessa Hadley
Alexander Solženicyn
Shelly Kingová
Bye Bye Blondie
Virginie Despentesová
Amanda Prowseová
Frank Tallis
Jørn Lier Horst
Adam Phillips
Christiane F.

Nedosiahnuteľná láska

V máji vychádza kniha francúzskej prozaičky Christine Angot s názvom Nedosiahnuteľná láska, ktorá bola v roku 2015 ocenená Prix Décembre.

Stretávala sa s psychiatrami, psychoanalytikmi, psychológmi. Rozprávala sa s nimi. Všetko sa točilo okolo raného detstva. Čítala, učila sa. Rozumela si dobre s primárom. Mali prepojené kancelárie. Jeho práca ju zaujímala. Obedovala v kancelárii a večer mi rozprávala, aký mala deň.

„Máme tam jednu pacientku, slečnu Renaudovú, ktorá je naozaj veľmi tučná, ale vieš, naozaj veľmi, veľmi tučná, a táto slečna Renaudová sa stále oblieka do ružovej, ale nie do diskrétnej ružovej, ale žiarivej ako cukrík. Na obed sa prechádzala po lese, celá v ružovom, ako to má vo zvyku. A skladník, s ktorým som dnes obedovala, na ňu z okna zakričal: ,No, pozrime sa, slečna Renaudová, a jeden by si myslel, že je to lesná jahoda!‘ Smiala som sa. Rozosmialo ma to. Priznávam. Nie je to dobré, nie? Ale priznávam. Smiala som sa. A tebe, srdiečko, ako bolo v škole?“

Ako vždy som zašla na zastávku, prešla som po stavenisku a práve, keď som chcela prejsť na cestu: „… na chodníku oproti stáli dve dievčatá v mojom veku, ktoré sa rozprávali, vieš. A jedna sa druhej opýtala: ,Kde je tvoj otec?‘ A tá druhá odpovedala: ,Nemám otca.‘“

Sedeli sme vedľa seba za kuchynským stolom. Dojedla, odložila príbor a otočila sa ku mne.

„Ale to dievčatko má aj tak otca. Všetci ho majú. Veď to vieš, Christine. Už sme sa o tom rozprávali. Jeho mama mu to možno nepovedala. Ale má otca. Všetci ho majú. Možno ho nepozná, ale má ho. Aj ja mám otca. Veľa času som s ním nestrávila. Ale je to môj otec. Mám ho. Aj ty máš otca. Aj on má otca. Všetci ho majú. Aj ty. Nepoznáš ho. Či skôr, nespomínaš si naňho.

Videla si ho. Nepamätáš sa na to, ale videla si ho. Prvýkrát, keď si mala dva roky, na prázdninách. Druhýkrát si mala tri. A keď si ho videla tretíkrát, mala si šesť. Nikdy ste spolu neboli dlho, to je pravda. Prišiel za tebou, keď si bola maličká. Bola si v kolíske, na to si nespomínaš. To dievčatko má tiež otca. Aj keby ho nikdy v živote nevidelo. Všetci ho majú.“

Šéf účtovného oddelenia bol z Alžírska. Jeho rodina bývala v jednom z domčekov z tmavohnedých tehál a mal dcéru v mojom veku. V stredu ráno ma u nich vysadila a večer po mňa prišla. Raz večer sme nešli rovno domov. Zaviedla ma do malej kancelárie, kde mi psychologička kládla otázky.

Medzitým sa zotmelo.

„Nakreslíš mi rodinu, Christine?“

Christine Angot: Nedosiahnuteľná láska 

Edícia: Pandora

Rozmer: 134 x 207 mm

Počet strán: 160

Väzba: Hardcover

Cena: 12,99 EUR

Dátum vydania: 4. máj 2017

Kníhkupectvá: Martinus, Artforum, Panta Rhei, Gorila

ISBN: 978-80-89737-50-05

Keď som z miestnosti vyšla, vošla dovnútra a ja som čakala na chodbe. Potom sme nasadli do auta.

„No. Povedala, že je všetko v poriadku. Myslím, že chcela, aby si nakreslila rodinu…“

„Áno.“

„Povedala, že všetko je v poriadku. Ukázala mi tvoj obrázok. Z detských kresieb sa dá veľa zistiť. A u teba je to v poriadku. Nakreslila si otca. Takže je to veľmi dobre.“

„No, mala som nakresliť rodinu!“

„Áno, Christine, to je dobre. Nakreslila si otca. Potom dievčatko, dobre. A potom si nakreslila mamu. Nakreslila si vyváženú rodinu. A to je veľmi dobre.“

Obrátila sa ku mne a usmiala sa: „Otca si nakreslila maličkého. Je to taký malý chlapík, ale je na obrázku. To je dobre. Je úplne malinký v rohu papiera, ale existuje. Dievčatko si nakreslila približne také veľké ako otca. Ale aj to je dobre. Pretože sú tam všetci, všetci sú na svojom mieste. A nakreslila si aj mamu. Ale akú mamu… akú mamu, nakreslila si mamu takú… Skrátka… Obrovskú. Zaberá celý obrázok.“

Zaklonila hlavu. Schuti sa rozosmiala.

Osemnásť poschodí bytovky podopierali veľké betónové piliere. Okolo haly tvorili stĺporadie. Skôr než ste mohli vstúpiť, museli ste prejsť pomedzi piliere. Bol tam prievan. Zaparkovala, vošli sme do stĺporadia, rýchlo kráčala so sklonenou hlavou, rukou si chránila krk a krčila plecia.

„Bože, prievan! Aký prievan!“

Vlasy nám odfúklo z čela, sukne sa nám lepili k stehnám. Ťažko sa nám kráčalo. Jediné, čo si na tejto sociálnej štvrti dovolila kritizovať, bolo prúdenie vzduchu medzi stĺpmi.

Keď som mala dvanásť rokov, šli sme zo školy na výlet do Benátok. Keď sme sa vrátili, prišla ma počkať na stanicu, nad ktorou visela sivá obloha. Rozprávali sme sa v aute, prechádzajúc pomedzi zatmelené fasády na Boulevard de Bryas.

„Ani si nevieš predstaviť, aké to tam bolo krásne, mami! Benátky sú nádherné! Krásne. Nevieš si predstaviť. Viem, že to bolo drahé, ale stálo to za to. Bolo to výnimočné.“

„Celá trieda by odišla a ty by si tu zostala sama? To určite! Nie?“

„Ak tam ešte pôjdem, pôjdeš so mnou?“

„Uvidíme. Ešte stále nerozumiem po taliansky.“

„Ale tam všetci predavači hovoria po francúzsky. A je tam krásne počasie. Chodili sme v tričkách. Svietilo slnko. Kým tu je hrozne.“

„No vieš, keď to porovnáš so Châteauroux…“

„Ale aj tak tu nezostanem. Odídem.“

„Ach, vieš, to sa ľahko povie, ale možno nikdy neodídeš!“

„Áno, odídem. Uvidíš.“

„Presne tak, uvidím.“

O rok neskôr jej zavolala pani Borgeaisová, priateľka, s ktorou kedysi pracovala v poisťovni.

„Rýchlo ti musím niečo povedať, Rachel. Teda oznámiť ti to. Rýchlo. Otec malej práve zavolal do úradu. Pýtal si teba. Povedali sme mu, že tu už nepracuješ. Že si v Gireugne. Zavolá ti. Povedal, že ti hneď zavolá. Preto ti volám, aby si vedela.“

Bolo popoludní. Zložili. O pár minút neskôr jej zazvonil telefón.

„Ahoj, Rachel, tu Pierre. Ako sa máš?“

Hlas môjho otca bol jasný a vyrovnaný.

„Dobre. A ty? Ako sa máš?“

Aj ten jej.

„Volám ti, pretože ti musím niečo povedať, Rachel. Čoskoro odídem zo Štrasburgu a budem k vám bližšie.“

Jeho otec odišiel do dôchodku. Michelin mu ponúkol miesto riaditeľa.

„Bude jednoduchšie stretávať sa, z Paríža nie je do Châteauroux tak ďaleko.“

„Áno, bude to kratšia cesta.“

„Ale, Rachel, ako sa máš? Ja… Vieš, ty… Ako sa máš?“

„Veľmi dobre. Mám sa dobre.“

„Nie je to v nemocnici príliš ťažké?“

„Práve naopak, je tu veľmi dobre.“

„Ako dlho tam už si, nevedel som…“

„Pierre, neposlali ma do nemocnice. Pracujem tu. Som zodpovedná za personál a som primárova sekretárka.“

„Aha. Prepáč. To som nepochopil.“

Prvýkrát počula jeho hlas od toho rána, keď mu povedala „A teraz už choď!“ a on odišiel.

Prešlo päť rokov. Prechádzal cez dvor, lúčila som sa s ním a volala ho otec, díval sa za ňou, ako vychádza po schodoch ako dieťa, ktoré sa ocitlo uprostred nejakej hádky, a ona sa potom, čo zabuchla dvere, rozvzlykala. Odvtedy jej hnev vychladol.

Takmer naňho prestala myslieť. Vo svojej práci sa rozvíjala. Znovu nadobudla sebadôveru. Ale pokiaľ šlo o vzťahy, občas sa jej podarilo s niekým stretnúť, väčšinou ženatým či niekým, kto sa jej nepáčil.

„Sú tu samí malí chlapi. Rada by som stretla niekoho, kto má viac ako meter sedemdesiatpäť.“

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia