Leila Slimani
Isabelle Autissier
Andrei Makine
new yorker
Danielle McLaughlin
Jenny Erpenbeck
Hannah Arendtová
Roberto Bolaño
Saphia Azzeddine
Zygmunt Miłoszewski
Lena Andersson
Foto: Sergio Larrain
Roberto Bolaño
Jørn Lier Horst
Frank Tallis
Caitlin Moranová
Ingar Johnsrud
Jenny Offill
Petra Soukupová
Petra Soukupová
Katja Petrowskaja
Steven D. Levitt & Stephen J. Dubner
Olga Tokarczuk
Irvin D. Yalom
Tessa Hadley
Alexander Solženicyn
Shelly Kingová
Bye Bye Blondie
Virginie Despentesová
Amanda Prowseová
Frank Tallis
Jørn Lier Horst
Adam Phillips
Christiane F.
Oliver Sacks
David Lagercrantz
Ned Beauman

Narkolepsia a spánková obrna

Halucinácie nepatria len do sveta bláznov. Oveľa častejšie sa spájajú so zmyslovou depriváciou, intoxikáciou, chorobou alebo úrazom. Halucinácie môže vyvolať horúčka, či dokonca stav mysle pri prebúdzaní sa alebo zaspávaní.

Francúzsky neurológ Jean-Baptiste Édouard Gélineau pochádzal z vinárskej rodiny. Koncom 70. rokov 19. storočia vyšetroval tridsaťosem ročného obchodníka s vínom, ktorého už dva roky postihovali náhle, krátke a neovládateľné záchvaty spánku. V období pred vyšetrením mal viac ako dvesto záchvatov denne. Niekedy uprostred jedla zaspal a príbor mu vykĺzol z ruky. Zaspával aj v polovici vety alebo keď si sadol v divadle na sedadlo. Silné emócie, smutné aj radostné, často viedli nielen k záchvatom spánku, ale aj k epizódam „astázie“, keď náhle prišiel o všetku svalovú silu aj tonus, takže bezmocne padol na zem, ale zostal celkom pri vedomí. Gélineau považoval toto spojenie narkolepsie (jeho vlastný termín) a astázie (dnes ju poznáme ako kataplexiu) za nový syndróm – syndróm neurologického pôvodu.[1]

 

Oliver Sacks: Halucinácie 

preklad: Alena Smiešková, Inaque.sk: 2014, 244 strán

Širší pohľad na narkolepsiu predložil v roku 1928 newyorský lekár Samuel Brock. Popísal prípad dvadsaťdvaročného muža, u ktorého sa tiež objavovali náhle záchvaty spánku a kataplexie, ale naviac ho po záchvate prepadla obrna, pri ktorej nebol schopný reči ani pohybu. V tejto spánkovej obrne (ako sa neskôr tento stav začal nazývať) mal živé halucinácie, čo sa mu inokedy nestávalo. Jedno vtedajšie pojednanie o narkolepsii (z roku 1929) síce Brockov prípad popisuje ako „ojedinelý“, ale čoskoro sa ukázalo, že spánková obrna a halucinácie, ktoré sa s ňou spájajú, rozhodne nie sú nijakou raritou a mali by sa chápať ako integrálna súčasť narkoleptického syndrómu.

Dnes vieme, že hypotalamus vylučuje orexíny, hormóny „bdelosti“ a že ľudia s vrodenou narkolepsiou ich majú nedostatok. Ak sa v prípade úrazu hlavy, nádoru alebo choroby poškodí hypothalamus, možno na narkolepsiu ochorieť aj v priebehu života.

Neliečená rozvinutá narkolepsia môže pacienta úplne vyradiť z bežného života. Našťastie je vzácna, postihuje asi jedného človeka z dvoch tisícov. (Miernejšie formy môžu byť o poznanie častejšie.) Narkoleptici sa veľakrát cítia trápne, majú pocit izolácie a nepochopenia (ako Gélineauov pacient, ktorého považovali za opilca.) Povedomie o tejto chorobe sa však zlepšuje, čiastočne vďaka organizáciám typu Narcolepsy Network (Sieť narkoleptikov).

Napriek tomu dodnes existuje mnoho nediagnostikovaných prípadov. Jeanette B. mi napísala, že si na správnu diagnózu musela počkať až do dospelosti: „Na základnej škole som si kvôli hypnagogickým halucináciám myslela, že mám schizofréniu. V šiestej triede som z nej dokonca písala písomnú prácu (ale nespomenula som, že je to podľa môjho názoru aj môj problém).“ Keď potom oveľa neskôr chodila do podpornej skupiny pre narkoleptikov, urobila prekvapujúci objav: „Užasla som. Nielenže mnohí členovia skupiny mali halucinácie, oni mali také isté halucinácie ako ja!“

Nedávno som zistil, že newyorská pobočka Narcolepsy Network pripravuje stretnutie. Opýtal som sa, či sa ho môžem zúčastniť, vypočuť si, čo budú jej členovia o svojich zážitkoch rozprávať, a s niektorými sa porozprávať. Kataplexia (náhla, absolútna strata svalového tonusu spojená s nejakou emóciou alebo smiechom) priamo na stretnutí postihla mnoho členov a slobodne sa o nej diskutovalo. (Koniec koncov ju ani veľmi zastierať nemôžete. Jeden narkoleptik, náhodou to bol kamarát komika Robieho Williamsa, mi povedal, že kedykoľvek sa s Robiem stretne, preventívne si ľahne na zem – inak by sa určite ocitol na zemi v záchvate kataplexie vyvolanej smiechom.) Ale halucinácie to je niečo iné. Ľudia sa k nim často zdráhajú priznať a ani na tomto stretnutí, v miestnosti plnej narkoleptikov, sa o nich veľmi otvorene nehovorilo. Neskôr som ale dostal veľa listov, ktoré o tejto téme hovorili. Medzi nimi bol aj tento, v ktorom mi svoje zážitky opísala Sharon S.:

Ležím na bruchu a mám náhle dojem, že matrac dýcha. Potom pod sebou „uvidím“ mramorovanú šedivú kožu s riedkymi čiernymi chlpmi a zmocní sa ma hrôza. Rozvaľujem sa na chrbte spiaceho slona… Nezmyselnosť halucinácií mi spôsobuje kolaps s kataplexiou… [Inokedy] keď sa po krátkom zdriemnutí prebudím, „uvidím” seba samú v rohu spálne… Som hore pri strope a pomaly sa vznášam na padáku na podlahu. Počas tejto halucinácie sa to všetko zdá absolútne normálne a cítim sa veľmi pokojne, vyrovnane.

Sharon mala halucinácie aj pri šoférovaní:

[Idem] do práce a som čím ďalej tým ospalejšia. Zrazu sa predo mnou zdvihne cesta a udrie ma do tváre. Je to neuveriteľne reálne. Trhnem hlavou dozadu. To ma teda prebudilo. Tento zážitok sa od mojich ďalších halucinácií líši v tom, že som mala otvorené oči a všetko okolo som videla, ale skreslene.

Väčšina z nás má pevný spánkový cyklus a spí prevažne v noci, ľudia s narkolepsiou však zažívajú denne desiatky „mikrospánkov“ (niektoré trvajú iba pár sekúnd) a „hraničných stavov“. Ktorýkoľvek z nich, či všetky do jedného môžu byť nabité veľmi živými snami, halucináciami alebo ich takmer nerozlíšiteľnou zmesou. Náhly spánok, ktorý pripomína narkoleptické zdriemnutia bez kataplexie sa môže dostaviť pri otravách alebo v súvislosti s užívaním liekov (hlavne sedatív). S vekom táto tendencia rastie, starí ľudia niekedy na krátko zadriemu spánkom plným snov.

Sám si stále častejšie na okamih zdriemnem. Raz som čítal na posteli Gibbonovu autobiografiu (bolo to v roku 1988, keď som veľa premýšľal a čítal o nepočujúcich a o tom, ako využívajú znakový jazyk) a objavil som v nej úžasný opis skupinky nepočujúcich zabraných do živého znakového rozhovoru, ktorý v roku 1770 pozoroval v Londýne. Písal som práve jednu knihu a okamžite mi zišlo na um, že by sa do nej táto časť výborne hodila ako poznámka pod čiarou. Chcel som si ho znova prečítať, ale úryvok som nenašiel. Halucinoval som tieto riadky alebo sa mi snívali v krátkom zdriemnutí medzi dvomi vetami textu.

[1] Bill Hayes vo svojej knihe Sleep Demons (Zlí duchovia spánku) cituje ešte staršiu zmienku o neodolateľnej ospalosti a pravdepodobnej kataplexii –„Padne to na neho uprostred veselosti“. Citát pochádza zo známej knihy The Philosophy of Sleep (Filozofia spánku), ktorá vyšla v roku 1834 a ktorej autorom je škótsky lekár Robert Macnish.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť