Leila Slimani
Isabelle Autissier
Andrei Makine
new yorker
Danielle McLaughlin
Jenny Erpenbeck
Hannah Arendtová
Roberto Bolaño
Saphia Azzeddine
Zygmunt Miłoszewski
Lena Andersson
Foto: Sergio Larrain
Roberto Bolaño
Jørn Lier Horst
Frank Tallis
Caitlin Moranová
Ingar Johnsrud
Jenny Offill
Petra Soukupová
Petra Soukupová
Katja Petrowskaja
Steven D. Levitt & Stephen J. Dubner
Olga Tokarczuk
Irvin D. Yalom
Tessa Hadley
Alexander Solženicyn
Shelly Kingová
Bye Bye Blondie
Virginie Despentesová
Amanda Prowseová
Frank Tallis
Jørn Lier Horst
Adam Phillips
Christiane F.
Oliver Sacks
David Lagercrantz
Ned Beauman

My deti zo stanice Zoo

Príbeh nemeckej tínedžerky, ktorá sa kvôli drogám už v štrnástich dostala k prostitúcii, patrí už tri desaťročia ku kultovým knihám svojho žánru. V slovenčine prvýkrát vychádza až tento týždeň.

(úryvok)

Celá tá sračka sa začala odznova. Len sme si neuvedomovali, ako hlboko sme do toho znovu spadli, lebo sme si nahovárali, že máme všetko pod kontrolou.

Najprv sa Detlef predával znovu aj za mňa. To, samozrejme, dlho nefungovalo a ja som sa musela vrátiť na ulicu. No mala som neskutočné šťastie na dobrých stálych zákazníkov, a tak mi predávanie sa neprišlo až také hnusné.

Detlef ma vzal hneď po prvý raz, keď som znovu musela ísť zarábať prachy, k Jürgenovi. Tento Jürgen bol dosť známy berlínsky obchodník. Mal neskutočné prachy a obedoval so senátormi. Mal už síce niečo cez tridsať, ale bol to taký chalanský typ. Hovoril slangom mladých a rozumel aj ich problémom. Nebol to určite jeden z tých nechutných, otrasných manažérskych týpkov, ktorí len zhŕňali prachy.

Šla som teda po prvý raz k Jürgenovi do bytu. Sedelo tam zo dvanásť mladých ľudí za veľkým dreveným stolom. Na stole stáli strieborné svietniky s horiacimi sviečkami a fľašky s drahým vínom. A všetci sa medzi sebou uvoľnene bavili. Všimla som si, že tie baby a chalani pri stole majú všetci niečo v hlave. Hlavné slovo mal Jürgen. A mala som pocit, že mu to neskutočne myslelo. Už len to, že mal taký skvelý byt, v ktorom všetko stálo neskutočné prachy, mi imponovalo. A že ten chlapík ostal pritom taký v pohode, fakt ľudský.

Všetci sa k nám hneď správali ako k starým kamošom, hoci nik medzi nimi nebol herák. Keď sme sa chvíľku bavili pri stole, jeden párik sa spýtal, či sa môže ísť osprchovať. Jürgen povedal: „No jasné, na čo iné sú tu asi tak sprchy.“

Sprchy boli hneď pri obývačke. Obaja vošli dnu a potom ešte niekoľko ďalších ľudí. Potom sa vrátili nahí späť a pýtali sa, kde sú uteráky. Myslela som si, aká je to coolová spoločnosť, v ktorej sa všetci musia mať radi. A bolo mi fakt super, lebo som si predstavovala, že aj ja s Detlefom budeme mať raz taký super byt a budeme môcť pozývať zakaždým priateľov, ktorí budú totálne ok.

Niekoľko ľudí potom pobehovalo len tak nahých alebo len s uterákom okolo pásu a potom sa začali hladkať. Jeden párik odišiel do spálne, v ktorej bola obrovská posteľ, ktorá sa dala všelijako nastavovať. Zo spálne do obývačky viedla široká chodba, takže sa tam dalo vidieť. Tí dvaja nahí sa objímali a potom k nim vliezli do postele ďalší. Milovali sa chlapi s dievčatami a aj chlapi s chlapmi. Niektorí to robili priamo na stole.

Dlhšie mi bolo jasné, že tu ide o skutočné orgie. Detlefa a mňa do toho chceli tiež zatiahnuť. Ale ja som to nedokázala. Nechcela som, aby sa ma niekto iný dotýkal. Nie, nehnusilo sa mi to, čo sa tam dialo. Dokonca ma aj trochu vzrušovalo, ako si všetci medzi sebou uvoľnene užívajú. No práve preto som chcela byť s Detlefom sama.

Zašli sme spolu do vedľajšej izby. Hladkali sme sa a vyzliekli sa. Zrazu sedel vedľa nás Jürgen a díval sa na nás. Vôbec mi to neprekážalo, lebo takto to bolo v pohode aj preto, lebo som vedela, že od Jürgena za to dostaneme peniaze. Dúfala som len, že sa nás teraz nezačne dotýkať.

Jürgen sa len pozeral. Kým som sa milovala s Detlefom, vyhonil si ho. Keď sme potom odchádzali, pretože som sa musela vrátiť domov, vtisol Detlefovi len tak mimochodom stomarkovku do ruky.

Z Jürgena sa stal náš stály zákazník. Bol bisexuál. Väčšinou sme k nemu chodievali spolu. Ja som ho obhospodarovala hore a Detlef dole. Dostávali sme za to sto mariek. Niekedy tam chodil aj jeden z nás sám. Za šesťdesiat mariek. Iste, Jürgen bol tiež zákazník a ako zákazník bol takmer taký nepríjemný ako ostatní. Ale bol to jediný zákazník, ku ktorému som cítila niečo ako priateľstvo. V každom prípade som pred ním mala rešpekt. Rada som sa s ním rozprávala, lebo mal vždy skvelé myšlienky a totálny prehľad. Vedel sa v tejto spoločnosti otáčať.

Obdivovala som hlavne to, ako vie zaobchádzať s prachmi. To ma vlastne na ňom zaujímalo asi najviac. Keď hovoril, ako vložil peniaze a potom mal z nich zakaždým takmer automaticky viac. Pritom bol neskutočne veľkorysý. Druhí, ktorí sa zúčastňovali na orgiách, od neho priamo peniaze nedostávali. Bola som však raz pri tom, ako z neho vytiahol jeden chalan niekoľko tisíc mariek na Mini Cooper. Jürgen okolo toho veľa nerozprával, vypísal mu šek a povedal: „Tu máš svoj Mini Cooper.“ Jürgen bol jediný zákazník, ku ktorému som zašla, aj keď som od neho nič nechcela a on nič odo mňa. Pozerala som uňho niekedy večer televízor a potom sa mi svet zdal znovu celkom v pohode.

Detlef a ja sme znovu totálne spadli na herácku scénu. Tie normálne tínedžerské diskotéky nás už viac nezaujímali. Keď som nebola na stanici Zoo, túlala som sa po stanici metra Kurfürstendamm. Na malom nástupišti bolo často aj zo sto herákov. Dílovalo sa tam. Chodili tam však aj zákazníci, ktorí sa špecializovali na herákov. No hlavne sa na stanici metra Kurfürstendamm všetci stretávali.

Chodila som od skupinky ku skupinke a bavila sa s ostatnými feťákmi. Keď som sa takto ponevierala medzi inými herákmi, pripadala som si niekedy fantasticky. Prechádzala som sa po tom nástupišti pod Kurfürstendammom ako hviezda medzi inými hviezdami. Videla som babky s tou ich kopou igelitiek, ako sa vracajú z Wertheimu alebo Bilky, ako na nás totálne vydesene a fakt so strachom čumia, a myslela som si: Ako sme my heráci predsa len nad vami. Jasné, vedieme tvrdý život, môžeme každý deň umrieť a aj čoskoro zomrieme. Ale inak sme to ani nechceli. Mne sa to v každom prípade tak páčilo. Myslela som na peniaze, ktoré som zarábala. Každý deň som potrebovala prachy na fet. S ďalšími výdavkami to boli štyri tisícky mariek za mesiac, ktoré som si musela zarobiť. Myslela som si: Štyritisíc v čistom zarobí tak šéf firmy. A ja som zarábala štyri tisícky v štrnástich rokoch.

Jasné, že prostitúcia bola hnusný džob. No keď som bola na háčku, tak mi to až tak neprekážalo. A v zásade som predsa zákazníkov využívala ja. Moja práca nemala vôbec žiadny vzťah k tomu, čo museli dať oni mne. Ešte vždy som diktovala podmienky ja. Šukanie u mňa nefungovalo.

Medzi nami boli ešte väčšie hviezdy ako ja. Takí, ktorí rozprávali, že potrebujú štyri gramy háčka na deň. To bolo na deň vtedy päť až osem stovák mariek. A zakaždým tie prachy nejako zohnali. Tí teda dali dokopy viac peňazí ako nejaký generálny riaditeľ bez toho, aby ich chytili poliši. A to boli hviezdy, ku ktorým som mohla na stanici Kurfürstendamm kedykoľvek prísť a porozprávať sa s nimi.

To boli teda moje pocity a myšlienky v tej dobe, februári, marci, keď som na tom bola ešte dobre. Nebolo mi síce dobre, ale nebola som znovu ešte úplne hotová. Dokázala som si sama sebe toho ešte dosť veľa naklamať. Pripadala som si neskutočne cool. Ničoho som sa nebála.

Keď som ešte nebola na háčku, mala som predovšetkým strach. Z otca, neskôr z maminho priateľa, z podrbanej školy a učiteľov, domovníkov, dopravákov a revízorov v metre. Teraz som sa cítila nedotknuteľná. Ani len z polišov v civile, čo sa občas ponevierali po stanici, som sa nepoondiala. Pri každej razii som s ľadovým pokojom ušla.

V tej dobe som mala tiež kontakt s herákmi, o ktorých som si myslela, že s fetom zaobchádzajú totálne cool. Napríklad Atze a Lufo. Atze bol môj prvý chalan. Jediný chalan, s ktorým som pred Detlefom mala bližší vzťah, do ktorého som bola fakt buchnutá. Lufo, tak ako aj Atze a Detlef, patrili v tisícdeväťsto sedemdesiatom šiestom do našej hašovej partie v Sounde. Atze a Lufo prešli na háčko krátko predo mnou. Žili teraz v totálne skvelom byte s francúzskou posteľou, gaučovou súpravou a kobercami. Lufo mal dokonca skutočný džob ako pomocník u Schwarzkopfa. Obaja tvrdili, že nie sú fyzicky závislí od heroínu a niekedy si mesiac, dva nič nepichnú. Verila som im to, hoci vlastne zakaždým, keď som ich videla, boli na háčku.

Atze a Lufo boli pre mňa skutočnými vzormi. Nechcela som už nikdy klesnúť tak na dno, ako to bolo pred mojím prvým odvykaním. A myslela som si, že by som s Detlefom mohla tiež zvládnuť francúzsku posteľ a gaučovú súpravu a koberce, stačí, keď budeme s fetom narábať tak ako Atze a Lufo.

Tí dvaja tiež neboli agresívni ako iní heráci. A Atze mal perfektnú priateľku, Simone, ktorá si vôbec nepichala. Strašne sa mi páčilo, že si tí dvaja rozumejú napriek tomu. Bola som u nich rada a niekedy, keď som sa pohádala s Detlefom, som prespávala na Lufovom gauči.

Keď som sa raz večer vrátila domov a posadila sa ešte v obývačke k mame, lebo som na tom bola celkom dobre, priniesla bez slova noviny. Tušila som už, čo príde. Bez slov mi podala noviny, v ktorých bola opäť správa o nejakej obeti heroínu. Šlo mi to na nervy. Nechcela som to čítať.

Tie noviny som si vzala, hoci ma to štvalo. Čítala som: „Sklársky učeň Andreas W. (17) sa chcel zbaviť svojej závislosti od drog. Jeho šestnásťročná priateľka, žiačka zdravotníckej školy, mu chcela pomôcť: zbytočne. V byte, v Tiergartene, ktorý mladému páru prenajal za tisíc mariek jeho otec, si mladík pichol ,zlatú strelu´.“

Prv som to vôbec nechápala, lebo som tomu nechcela veriť. Ale všetko to potom do seba dokonale zapadalo: byt, sklársky učeň, priateľka, Andreas W. Teda Andreas Wiczorek, ktorého sme volali Atze.

Najprv som si pomyslela len: do riti. Úplne mi vyschlo v krku a potom mi prišlo zle. Pomyslela som si, že to nemôže byť predsa pravda, že si Atze pichol zlatú strelu. Práve Atze, ktorý vedel s fetom tak perfektne zaobchádzať. Nechcela som, aby si mama všimla, ako ma tá správa v novinách odrovnala. Veď nemala ani len poňatia, že som bola znovu na háčku. Vzala som si noviny a šla do svojej izby.

Atzeho som dlhšie nevidela. Teraz som si v novinách mohla prečítať, čo sa s ním v posledných dňoch dialo. Už týždeň pred tým si pichol priveľa a dostal sa do nemocnice. Jeho priateľka Simone si potom podrezala žily. Oboch zachránili. Deň pred smrťou šiel na políciu a udal všetkých dílerov, ktorých poznal, a aj dve dievčatá, ktoré sa volali len „dvojičky“ a vždy mali najčistejší fet. Potom ešte napísal list na rozlúčku, ktorý zverejnili aj v novinách: „Teraz ukončím svoj život, lebo herák ako ja spôsobuje svojim príbuzným a priateľom len nešťastie, starosti, trpkosť a zúfalstvo. Neničí len samého seba, ale aj iných. Vďaka mojim milým rodičom a mojej milej babičke. Fyzicky som úplná nula. Byť feťákom je to najposlednejšie. Ale čo ženie ľudí, ktorí prišli na svet mladí a plní chuti do života, do nešťastia? Tento list nech je varovaním pre všetkých, ktorí stoja pred rozhodnutím: No, skúsim to? Vy hlupáci, pozrite sa predsa na mňa. Teraz viac nemáš starosti, Simone, maj sa dobre.“

Ležala som v posteli a myslela si: Toto bol tvoj prvý chalan. Teraz leží v truhle. Nedokázala som ani plakať. Nebola som schopná žiadneho skutočného pocitu.

Keď som šla nasledujúce popoludnie na scénu, nik Atzeho neoplakával. Na scéne sa neplače. Niektorí ľudia však boli na Atzeho neskutočne naštvaní. Lebo udal dobrých dílerov, ktorí predávali čistý fet a teraz už sedeli v base, a preto, že kope ľudí dlhoval hromadu prachov.

Najšialenejšie na tom celom príbehu s Atzem bolo, že jeho priateľka Simone, ktorá nikdy v živote nemala háčko a Atzeho chcela z toho dostať, si týždeň po Atzeho smrti začala sama pichať. Niekoľko týždňov na to sa vykašľala na zdravotnú školu a šla sa predávať.

Lufo zomrel takmer o rok neskôr v januári tisícdeväťstosedemdesiatosem na predávkovanie.

S Atzeho smrťou sa stratil celý ten skvelý pocit, byť heráckou hviezdou, ktorá dokáže zaobchádzať s fetom. V našej partii, ku ktorej patril aj Atze, sa zrazu objavil strach a nedôvera. Keď sme si predtým spolu pichali a nemali sme dostatok striekačiek, chcel byť zakaždým každý prvý. Teraz chcel byť odrazu každý druhý. Nik o tom, že mal strach, nehovoril. Ale bol to panický strach pred tým, či nie je fet pričistý, príliš silný alebo pančovaný strychnínom alebo iným jedom. Pretože potom človek nemusel umrieť len na predávkovanie, ale aj na pričistý alebo prišpinavý fet.

Všetko bolo znovu úplne na hovno. Bolo to fakt tak, ako to napísal Atze v liste na rozlúčku.

Christiane F.: My deti zo stanice Zoo, vyšlo vo vydavateľstve Premedia

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia