Záber z divadelného spracovania románu
Michel Houellebecq
Oliver Sacks
Elena Ferrante
Elena Ferrante
Hamid Ismailov
Christine Angot
Leila Slimani
Isabelle Autissier
Andrei Makine
new yorker
Danielle McLaughlin
Jenny Erpenbeck
Hannah Arendtová
Roberto Bolaño
Saphia Azzeddine
Zygmunt Miłoszewski
Lena Andersson
Foto: Sergio Larrain
Roberto Bolaño
Jørn Lier Horst
Frank Tallis
Caitlin Moranová
Ingar Johnsrud
Jenny Offill
Petra Soukupová
Petra Soukupová
Katja Petrowskaja
Steven D. Levitt & Stephen J. Dubner
Olga Tokarczuk
Irvin D. Yalom
Tessa Hadley
Alexander Solženicyn
Shelly Kingová
Bye Bye Blondie
Virginie Despentesová
Amanda Prowseová
Frank Tallis
Jørn Lier Horst

Muž, ktorý si mýlil manželku s klobúkom

Foto: Vicente Alonso (Flickr.com, licencia Creative Commons)

Ukážka z knihy Muž, ktorý si mýlil manželku s klobúkom, ktorá v týchto dňoch vychádza v novom vydaní.

Š̌esťdesiatjedenročného Martina A. prijali do nášho domova koncom roku 1983 po tom, ako začal trpieť Parkinsonovou chorobou a už nebol schopný postarať sa o seba sám. Ako dieťa prekonal takmer smrteľnú meningitídu, ktorá spôsobila retardáciu, impulzívnosť, záchvaty a kŕčovitosť na jednej strane tela. Mal veľmi obmedzené vzdelanie, ale pozoruhodnú hudobnú výchovu – jeho otec bol slávny spevák v Metropolitnej opere.

Žil s rodičmi až do ich smrti a potom si privyrábal ako poslíček, vrátnik a kuchár jednoduchých jedál. Vzal všetko, ale v práci dlho nevydržal. Vždy ho vyhodili, pretože bol pomalý, zasnený a neschopný. Bol by to býval nudný a skľučujúci život, nebyť jeho výnimočných hudobných schopností a citu a radosti, ktorú mu hudba prinášala – a ktorú on rozdával ostatným.

Oliver Sacks 

Muž, ktorý si mýlil manželku s klobúkom, preklad Tomáš Mrva, Inaque 2017

Mal úžasnú hudobnú pamäť. „Poznám viac ako dvetisíc opier,“ povedal mi pri jednej príležitosti. A pritom sa nikdy nenaučil čítať noty. Vždy sa spoliehal na svoj výnimočný sluch, na schopnosť zapamätať si operu alebo oratórium po jedinom počutí. Nanešťastie, jeho hlas sa jeho sluchu nevyrovnal – bol melodický, ale hrubý s trochou spastickej dysfónie. Vrodený, dedičný talent zjavne prežil pustošenie meningitídy a poškodenie mozgu – alebo nie? Bol by sa stal druhým Carusom nebyť choroby? Alebo bol jeho hudobný rozvoj do istej miery „kompenzáciou“ za poškodenie mozgu a intelektuálne obmedzenia.

Nikdy sa to nedozvieme. Je však isté, že jeho otec na neho nepreniesol len svoje hudobné gény, ale aj lásku k hudbe. Vzťah otca a syna bol vrelý. Rodičia k nemu pociťovali zvláštnu nehu, aká sa voči postihnutému a bezbrannému potomkovi často vyvinie. Otec pomalého a nemotorného Martina ľúbil a Martin ľúbil jeho, pričom ich vzťah upevňovala spoločná láska k hudbe.

Martin túžil nasledovať svojho otca a spievať v operách a oratóriách a nesplnená túžba ho celý život bolela. Našiel sa však v tom, čo robiť mohol. Chodili za ním dokonca aj slávni hudobníci, aby sa poradili, pretože nielenže poznal množstvo hudobných diel, ale pamätal si aj podrobnosti jednotlivých interpretácií. Získal si renomé človeka, ktorý pozná dvetisíc opier a vie, kto a kedy v akej úlohe spieval a ako bol oblečený, ktorý si pamätá detaily každej scény.

"

O svete naokolo toho vedel len veľmi málo, a veľmi ho nezaujímal. Ak mu niekto prečítal stranu z encyklopédie alebo novín, alebo mu ukázal mapu ázijských riek či newyorského metra, okamžite si to zaznamenal do svojej eidetickej pamäti. Ale k týmto záznamom nemal žiadny vzťah

"

(Pýšil sa tiež tým, že poznal New York, ulicu za ulicou, dom za domom – a poznal aj trasy všetkých autobusov a liniek metra.) Martin bol operný nadšenec a tiež čosi ako „geniálny idiot“. Zo svojej pamäti mal až detinskú radosť – radosť, ktorú pozorujeme aj u eidetikov, ľudí s úžasnou pamäťou alebo podivínskou vášňou pre určitý odbor. Ale naozajstnou radosťou, ktorá robila jeho život znesiteľný, bolo samotné spievanie. Spieval v zboroch v miestnych kostoloch (bohužiaľ nemohol spievať sóla pre svoju dysfóniu), obzvlášť na veľkých podujatiach na Veľkú noc a Vianoce, Jánových a Matúšových Pašiách, Vianočnom oratóriu, Mesiášovi. Spieval päťdesiat rokov vo veľkých kostoloch a katedrálach v meste. Dostal sa aj do Metropolitnej opery a neskôr do Lincolnovho centra, kde sa stratil vo veľkých zboroch spievajúcich Wagnerove a Verdiho diela.

V takých chvíľach, najmä v oratóriách a pašiách, ale aj v skromnejších kostolných zboroch a choráloch, Martin zabúdal na všetku biedu a utrpenie svojho života. Vtedy vedel, že je plnoprávnym človekom a dietkom Božím.

To bol Martinov svet – jeho vnútorný svet – ale ako vnímal okolitý svet? O svete naokolo toho vedel len veľmi málo, a veľmi ho nezaujímal. Ak mu niekto prečítal stranu z encyklopédie alebo novín, alebo mu ukázal mapu ázijských riek či newyorského metra, okamžite si to zaznamenal do svojej eidetickej pamäti. Ale k týmto záznamom nemal žiadny vzťah – boli „acentrické“, aby sme použili termín Richarda Wollheima. Nevzťahovali sa na nič a mali v sebe asi toľko emócií ako plán mesta. Fakty, ktoré si zapamätal, nezovšeobecňoval, s ničím nespájal a nerozvádzal ich. Jeho eidetická pamäť bola len skladiskom neosobných záznamov, ktoré nemali s jeho životom žiadny súvis, neobohatili ho a nepomáhali vytvárať ucelenú osobnosť. Pamäť bola fyziolo- gickou databankou, ale nebola súčasťou Martinovho života.

"

„Musím spievať,“ povedal chrapľavo. „Nedokážem bez toho žiť. A nie je to len hudba – neviem sa bez spevu ani modliť.“ A potom, náhle, akoby so zábleskom starej pamäti: „Bach hudbou slúžil Bohu “, Grove, heslo o Bachovi, strana 304...

"

A predsa aj tu existovala jedna pozoruhodná výnimka. Martin ovládal naspamäť Grovov Slovník hudby a hudobníkov, ohromné deväťzväzkové vydanie z roku 1954 – v skutočnosti bol „chodiacim slovníkom“. Jeho otec v tom čase už bol starý a nemohol aktívne spievať. Väčšinu času trávil doma, na magnetofóne si prehrával svoju obrovskú zbierku platní, prechádzal cez všetky svoje partitúry a spieval ich – robil to so svojím vtedy tridsaťročným synom (v najkrajšom období ich vzťahu), pričom nahlas čítal Grovov slovník. Celých šesťtisíc strán sa tak nezmazateľne vtlačilo do neobmedzenej, aj keď negramotnej, pamäti jeho syna. Grove sa tak navždy spojil s otcovým hlasom. Boli to osobné vedomosti, plné citu, spojené s Martinovým svetom a životom.

Keď takáto obrovská, eidetická pamäť vytlačí skutočnú osobnosť, alebo jej konkuruje, môže zabrániť rozvoju skutočného pacientovho Ja. Stáva sa to najmä, keď sa takáto pamäť využíva v povolaní. Ak v nej neexistuje hĺbka, emócie, nemôže človeka trápiť alebo bolieť, ale naopak nabáda ho, aby pred realitou „unikol.“ Toto zjavne pozoroval aj Lurija u svojich mnemonikov a dôkladne to opísal v poslednej kapitole svojej knihy. Do istej miery sa to stalo aj Martinovi A., Josému a Dvojičkám, ale každý z nich svoju „superpamäť“ využil aj ako materiál na stavbu nového sveta, svojej vlastnej reality. Bola to akási nadrealita preplnená výnimočným, intenzívnym a mystickým významom...

Aký bol teda Martinov svet, keď odhliadneme od jeho pamäti? V mnohom to bol malý, malicherný, odporný a temný svet postihnutého človeka, z ktorého si v detstve uťahovali a v dospelosti ho vylučovali zo spoločnosti a dávali mu podradné zamestnania. Bol to svet ponižovaného človeka, ktorý sa len zriedka cítil rovnocenný a plnoprávny a ešte menej ho za takého považovali iní.

Často bol detinský, niekedy zlostný a mal sklon k náhlym výbuchom hnevu. Vtedy sa správal ako päťročné decko. „Hodím ti do tváre blato!“ jačal napríklad. Občas pľul a zaháňal sa rukami. Nahlas poťahoval nosom, bol špinavý, sopeľ si utieral do rukáva – v takých chvíľach vyzeral (nepochybne sa cítil) ako malé, nevychované dieťa. Tieto detinské znaky spolu s istým nedostatkom vrúcnosti a vľúdnosti každého odpudzovali. Rovnako iritujúce bolo jeho vyťahovanie sa a predvádzanie pamäti. Čoskoro sa v domove stal neobľúbeným a mnohí obyvatelia sa mu vyhýbali.

"

Martin mal vskutku „čudesné“ hudobné schopnosti – ale boli čudesné, len keď ich človek posudzoval osamotene, vytrhnuté z prirodzených súvislostí.

"

Prepukla kríza, Martin postupne upadal a nikto si sprvu nebol celkom istý, čo robiť. Najprv sa to pripisovalo „adaptačným ťažkostiam“, aké môžu zažiť všetci pacienti, keď sa vzdajú nezávislého života vonku a prídu do domova. Ale jedna zo sestier mala pocit, že išlo o niečo špecifické – „niečo ho zožiera, akýsi hlad, ktorý nevieme utíšiť. Ničí ho to,“ povedala mi. „Musíme niečo urobiť.“

A tak som v januári po druhý raz išiel navštíviť Martina a našiel som úplne iného človeka: už nebol nafúkaný, nepredvádzal sa ako predtým, ale zjavne sa trápil duchovnou a aj istou telesnou bolesťou.

„Čo sa stalo?“ opýtal som sa. „Čo vás trápi?“

„Musím spievať,“ povedal chrapľavo. „Nedokážem bez toho žiť. A nie je to len hudba – neviem sa bez spevu ani modliť.“ A potom, náhle, akoby so zábleskom starej pamäti: „Bach hudbou slúžil Bohu “, Grove, heslo o Bachovi, strana 304... „Nikdy som nestrávil nedeľu,“ pokračoval, jemnejšie, premýšľavo, „bez toho, aby som zašiel do kostola, bez spevu v zbore. Prvý raz som tam išiel s otcom, hneď ako som dokázal chodiť a pokračoval som aj po jeho smrti. Musím ísť do svojho kostola,“ povedal prudko. „Inak umriem.“

„Samozrejme, že budete chodiť do kostola,“ ubezpečil som ho. „Nevedeli sme, čo vám chýba.“

Kostol nebol ďaleko od domova a Martina privítali naspäť – nielen ako verného člena kongregácie a zboru, ale aj ako poradcu, ktorým bol predtým jeho otec.

Týmto sa jeho život náhle a dramaticky zmenil. Martin mal pocit, že opäť našiel svoje pravé miesto. Každú nedeľu mohol spievať, mohol sa zúčastňovať na pobožnosti cez Bachovu hudbu a naviac si užíval tichú vážnosť, ktorú mu farníci preukazovali.

„Vidíte,“ povedal mi pri ďalšej návšteve vecne a bez nadutosti, „vedia, že poznám všetku Bachovu liturgickú a chorálovú hudbu. Poznám všetky cirkevné kantáty, všetky, ktoré vymenúva Grove – a ktoré sa majú spievať v nedeľu a na sviatky. Sme jediný kostol v diecéze s naozajstným orchestrom a zborom, jediný, kde sa pravidelne spievajú všetky Bachove vokálne skladby. Spievame kantátu každú nedeľu – a na Veľkú noc budeme mať Pašie podľa Matúša!“

Bol som prekvapený a dojatý. Nevedel som si predstaviť, kde sa v Martinovej mysli, chudobnej duchom, zobrala taká vášeň pre Bacha. Bach sa mi zdal byť intelektuálny a ťažký pre Martina. Pochopil som to, keď som na návštevy začal nosiť kazety s kantátami a raz s Magnificatom. Napriek všetkým intelektuálnym obmedzeniam bola Martinova hudobná inteligencia úplne dostatočná na to, aby ocenil väčšinu technickej komplexnosti Bacha, ba ešte viac – Bach bol pre Martina kusom jeho vlastného života – života, ktorý naozaj žil. A to nie je otázkou inteligencie.

Martin mal vskutku „čudesné“ hudobné schopnosti – ale boli čudesné, len keď ich človek posudzoval osamotene, vytrhnuté z prirodzených súvislostí.

Pre Martina, tak ako pre jeho otca, bol dôležitý duch hudby, obzvlášť náboženskej hudby. Obdivoval ľudský hlas ako božský nástroj stvorený pre človeka, aby ním dosiahol slávu a chválu.

Keď sa vrátil k hudbe a do kostola, stal sa Martin iným človekom. Znovu získal sám seba, spamätal sa, opäť sa stal skutočným. Zmizol usmrkaný, protivný chlapec a objavil sa celistvý dospelý človek. Zmizlo predvádzanie sa a ľudia v domove si ho začali pri rodzene vážiť.

Svedkom skutočného zázraku sa stal každý, kto videl Martina spievať alebo počúvať hudbu. Bol do nej ponorený celou svojou bytosťou. Podobne to bolo s Rebeccou, keď hrala divadlo, alebo s Josém, keď kreslil, s Dvojičkami v ich zvláštnom číselnom vytržení. Všetko defektné a patologické zmizlo, zostal len oduševnený, hudbe oddaný človek. Zdravý človek.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia