Články zo sekcie Články autora
Leila Slimani
Isabelle Autissier
Andrei Makine
new yorker
Danielle McLaughlin
Jenny Erpenbeck
Hannah Arendtová
Roberto Bolaño
Saphia Azzeddine
Zygmunt Miłoszewski
Lena Andersson
Foto: Sergio Larrain
Roberto Bolaño
Jørn Lier Horst
Frank Tallis
Caitlin Moranová
Ingar Johnsrud
Jenny Offill
Petra Soukupová
Petra Soukupová
Katja Petrowskaja
Steven D. Levitt & Stephen J. Dubner
Olga Tokarczuk
Irvin D. Yalom
Tessa Hadley
Alexander Solženicyn
Shelly Kingová
Bye Bye Blondie
Virginie Despentesová
Amanda Prowseová
Frank Tallis
Jørn Lier Horst
Adam Phillips
Christiane F.
Oliver Sacks
David Lagercrantz
Ned Beauman

Klub nenapraviteľných optimistov

Paríž 1959. V časoch alžírskej vojny a rokenrolu sa dvanásťročný Michel Marini dostáva do sveta dospelých. V bistre Balto ho viac než stolný futbal priťahuje zadná miestnosť, kde sa stretáva tajomný Klub nenapraviteľných optimistov – emigrantov z východnej Európy, ktorí opustili svoje domovy, rodiny aj staré ideály.

Marta Balázsová bola koketa, ktorá sa nudila na smrť v Debrecíne, mestečku stratenom kdesi v Maďarsku, kam v roku 1927 ako oblastného riaditeľa preložili jej manžela Edgara, vrchného inžiniera maďarských železníc. Bolo jej smutno za bezstarostným životom operetnej speváčky, keď sa opájala Offenbachom a Lehárom. Od trémy predtým, ako sa zdvihne opona, ako sa zachveje sála pri slávnych pasá­žach, zadržiavala dych, zažívala veselé noci so súborom po predstaveniach, nekonečné turné vlakom alebo autokarom do Bratislavy, Bukurešti, do Rakúska a Nemecka, ovácie di­vákov, z ktorých naskakovala husia koža, a ďakovačky, z kto­rých sa jej točila hlava, keď mala v Záhrebe sladkých sedem­násť. Vo dvoch veľkých bledomodrých zošitoch mala odlo­žené novinové články, a aj keď práve nerozumela jazykom, v ktorých boli napísané, svoje meno v nich vždy našla. Tie zožltnuté výstrižky hovorili o nej, o jej prenikavom soprá­ne, ktorý dosahoval také výšky, že by jej mohol otvoriť dvere do opery, do tej pravej, kde sa spieva Verdi a Bizet, keby… keby… už presne nevedela, či šlo o väčšie šťastie alebo trochu lepší hlas, alebo o väčšiu dávku odvahy. Mohla spievať ešte niekoľko rokov, keby nemala ten panický strach z budúcnos­ti, strach, že skončí ako tie staré zatrpknuté speváčky, ktoré sa zoskupili vzadu na javisku v zbore, odkiaľ ich potom bez milosti prepúšťali. Marta sa dokázala usadiť skôr, dobre sa vydať, držala si úroveň a pohŕdala nevzdelanými debrecín­skymi malomeštiačkami s ich drsným prízvukom z Hajdu, tej zapadnutej provincie, kde sú iba tuláci, medvede a lesy.

Marta si vo svojom vyhnanstve pestovala dve vášne: svoj­ho malého Tibora, ktorého všetci obdivovali pre jeho krásu, anjelský úsmev a láskavosť, a Francúzsko. Po vojne navštívila Paríž. Tie bláznivé časy, ktoré v jej prípade trvali iba polro­ka, ju poznamenali do konca života. Doteraz o ňom hovorila s dojatím ako o významnom období svojho života. Každý mesiac jej prichádzali časopisy Illustration a Petit Echo de la Mode ako dar z nebies. Život jej osvetľovalo svetlo z nábrežia Seiny podobne ako životy jej troch priateliek, ktoré obrátila na svoje nové náboženstvo: stať sa Parížankou. Žiť, hovoriť, chodiť, jesť, obliekať sa ako Parížanka. Marta pestovala rafi­novanosť vo všetkých podobách. V tej krajine, v ktorej bolo vrcholom kulinárstva ragú prevarené na kašu, sa usilovne snažila presadzovať francúzsku gastronómiu a časom sa z nej stala nedostižná kuchárka. Opovrhovala posmeškami miestnych pipiniek, ktoré sa obliekali v obchode s dámskou konfekciou na Arpádovom námestí, ktorého majiteľka veri­la tomu, že stredom vesmíru je Viedeň. Marta si nechávala posielať šaty od Madeleine Vionnetovej, ktorú milovala pre jej rozšírené sukne, vypasované živôtiky a milé blahoželania k Novému roku, ktoré od nej pravidelne dostávala. Marta bola prvá Maďarka ostrihaná na chlapca. Milovala zvonovi­té klobúky a dodržiavala tradíciu jazyka stužiek, ale Maďari boli tupci, ktorým klobúk slúžil len na to, aby im zakryl hla­vu. Netušili, že stužka s jedným koncom nahor znamená, že kráska je zasnúbená, alebo že ruža v klobúčiku naznačuje, že jej srdce je voľné. Marta čítala francúzske romány, ktoré jej posielal kníhkupec z Rue du Bac. Jej božstvá sa volali Radigu­et, Cocteau a Léon-Paul Fargue, ohnivý a neuchopiteľný bás­nik, s ktorým sa stretla na akejsi slávnosti na Montparnasse a prežila s ním krátke milostné dobrodružstvo. Sprevádzal ju po Paríži. Bol zábavný, energický a každého poznal. Vďa­ka nemu sa zoznámila s Modiglianim, Picassom a Erikom Satiem. Ako svätú relikviu uchovávala zbierku milostných básní, ktorú napísal len a len pre ňu a ktorú poznala naspa­mäť. Dva roky si písali, potom už na jej listy neodpovedal. S nočnými básnikmi to tak často býva.

Tibor Balázs sa naučil rozprávať skôr po francúzsky ako po maďarsky. Marta ho však nikdy neodnaučila od prízvuku, ktorý ju doháňal do šialenstva. Neustále ho opravovala, aby mu zlepšila výslovnosť. Tiborko to však nedokázal. Napísala Cocteauovi, ktorý mal taký krásny hlas, a prosila ho o radu. Odpoveď nedostala. Pomyslela si, že keď syn vyrastie a bude žiť v Paríži, prízvuk sa mu upraví. Nedokázala si predstaviť, že by mohol žiť niekde inde. Celé hodiny sa s ním rozprávala po francúzsky. Otec neznášal toto bifľovanie, ktorému vôbec nerozumel, ale nedokázal vzdorovať Marte a jej francúzske rozmary znášal, hoci mal vždy na konci mesiaca dojem, že ho to vychádza trochu draho. Matka rozvíjala synove umelec­ké sklony, takže ho prijali na konzervatórium dramatických umení v Budapešti a chystal sa rozbehnúť skvelú kariéru, no práve vtedy Európu zachvátil požiar.

Plány sa teda odložili na neskôr, a keď prišiel opäť mier, bez ohľadu na nástup komunistického režimu sa z Tibora stal prvý milovník, o ktorého sa maďarskí režiséri len tak trha­li. Jeho agent Imré Faludy dával kvôli nemu počas desiatich rokov inscenovať francúzskych a nemeckých klasikov. Tibor triumfoval v Don Juanovi, Bérénici, Lorenzacciovi a v Ham­burskom princovi. Zamestnávalo ho aj tých niekoľko režisé­rov, ktorí dokázali točiť filmy. Tiborovi šla karta.

V roku 1952 jeden z jeho filmov Návrat kaukliarov Istvána Tamása premietali na festivale v Cannes. Kritika bola z filmu nadšená, publikum už menej. Festivaloví hostia sa vášnivo hádali, či ide o dôvtipnú propagandu alebo o oslavu stratenej slobody. Týždeň sa hovorilo o tom, že by za svoju postavu dojemného zloducha mohol dostať cenu za najlepší mužský výkon. Bol to vrchol jeho kariéry, keď kráčal po schodoch vo svetle fotografických bleskov za nadšeného potlesku. Otvára­li sa pred ním všetky možnosti. Patril mu celý svet, no potom premietli film Viva Zapata a všetkých hercov prevalcoval Marlon Brando. Cenu dostal on a na Tibora sa zabudlo. Na slávnostnej večeri chcel Imré využiť Tiborov úspech a požia­dať o azyl vo Francúzsku. Mal preňho ponuky talianskych producentov na dobrodružný historický film hneď na sep­tember a na začiatok nasledujúceho roku film o gangstroch. Scenár bol adaptáciou románu Chestera Himesa. Tibor ponuky nadšene prijal. Honorár nebol ohromný, dostal by percentá z predaja lístkov. Pri nízkorozpočtových filmoch človek nemôže mať vysoké nároky. Dôležité bolo mať prácu.

„A mama?“

„Veď vieš, že…“

Tibor si uvedomil, že ak zostane na Západe, už ju nikdy ne­uvidí. Existuje prah podlosti, ktorý nikto nedokáže prekročiť. Predstavil si ju osamelú v Debrecíne, ako sa neustále pýta, prečo ju jej milovaný syn opustil. So zármutkom v srdci sa vrátili do krajiny šťastných pracujúcich, kde Tibora považo­vali za národného hrdinu a najlepšieho z hercov, obeť im­perialistickej nespravodlivosti, a tak mohol hrať v Galileovi.

Na prstoch jednej ruky by sa dali zrátať tí, čo poznali prav­du. Krásny Tibor, najpopulárnejší herec svojej krajiny, ktoré­mu by Maďarky obetovali čokoľvek, vášnivo miloval svojho agenta Imrého. Ich láska bola vrúcna, no museli ju skrývať. V tých rokoch sa strana s asociálmi a ich protiproletárskymi láskami nemaznala. Imré bol natoľko inteligentný, že muža svojho života oženil so svojou sekretárkou, čo doviedlo nie­koľko miliónov Maďariek do zúfalstva a zároveň ich to ubez­pečilo o nepravdivosti klebiet, ktoré kolovali medzi ľuďmi.

Na olovenej oblohe sa objavili trhliny. Nečakané škáry, ne­známe miesta, odkiaľ prichádzali závany slobody. Urobíte krok. Čakáte hvizd policajnej píšťalky. Žiaden žandár tam už nie je. Urobíte druhý krok, tretí a ďalší. V jednej chvíli ste už tak ďaleko, že nemôžete cúvnuť. Musíte ísť ďalej. Nech sa stane, čo sa stať má. Tomu sa hovorí revolúcia. Tibor hral v Živote Galilea v divadle Vigszínház. Nebola to prvá Brech­tova hra, v ktorej dostal rolu. Imré získal všetky úradné povo­lenia. Nebolo sa čoho báť. Šlo o marxistického a uznávaného autora. Po treťom predstavení bola hra bez udania dôvodu zakázaná. Zrejme pre pár hlúpych porovnaní a podobnos­tí týkajúcich sa neznášanlivosti a dogmatizmu. Predtým by zákaz prešiel bez povšimnutia. Nikomu by ani nenapadlo o tom hovoriť. Ale bolo 16. októbra 1956, v spoločnosti to vrelo a ľudia sa začali búriť. Študenti usporiadali proti zákazu demonštráciu. Do troch dní sa z Tibora stal symbol potlá­čaných slobôd. Poskytol niekoľko rozhovorov, potvrdil, že stojí za demonštrantmi, verejne spálil svoju stranícku legiti­máciu a povzbudzoval svojich krajanov, aby sa vzbúrili a ne­ustupovali. Rovnako ako ostatní bol presvedčený, že nastali posledné dni nenávideného režimu a že opäť získajú slobodu. Celý herecký súbor sa v tom rozohnení rozhodol hru zahrať. Každý večer v najväčšej univerzitnej prednáškovej sále zákaz porušovali pred nadšeným publikom, ktoré do deja neustále zasahovalo, pokrikovalo na inkvizičný tribunál a Galileovi tlieskalo. Tibor nebol žiaden hrdina. Nič v jeho živote ho ne­predurčovalo na to, aby sa stal vodcom más. Nechal sa uniesť vlnou vzbury, ktorá zaplavila celú krajinu. Keď 4. novembra Rusi obkľúčili Budapešť, pochopil, že odpor je márny. Nedá sa bojovať holými rukami proti päťdesiat sedemtisícovej ar­máde vyzbrojenej dvetisícšesťsto tankmi T54 vybavenými koaxiálnymi guľometmi. Celý týždeň kládli hrdinský, zúfalý a zbytočný odpor. Tibor sa vydal do Debrecína po Martu. Štrajk, hromadný útek a panika mu v tom zabránili. Šiesteho sa ľudia zbláznili. Lietadlá vysadili britských a francúzskych parašutistov pri Suezskom prieplave, aby ho získali späť. Keď sa na nich Rusi a Američania karhavo zamračili, ustúpili so stiahnutými chvostami, a zatiaľčo Rusi sa im vyhrážali jadro­vými raketami, nikto sa nestaral o to, čo robia v Maďarsku.

Deviateho, po troch dňoch, keď vyčkávali v chlade a snehu, sa Tiborovi a Imrému podarilo utiecť do Rakúska. Doma ne­chali všetok majetok a vo Viedni sa ocitli s prázdnymi vrec­kami. Mesiac prežili vďaka tomu, že predali auto. Akú prácu mohli čakať v tomto pochmúrnom meste, ktoré pripomínalo operetné kulisy a kde blúdili tisícky ich vyplašených a stra­tených krajanov? „V Paríži ma poznajú,“ tvrdil Tibor, keď si spomenul na prijatie v Cannes.

Jean-Michel Guenassia: Klub nenapraviteľných optimistov. V preklade Ani Ostrihoňovej vydala Premedia, 584 strán

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia