Naomi Alderman
George Platt Lynes
Mariateresa Di Lascia
Juli Zeh
Leila Slimani
Elena Ferrante
Maeve Brennan
Zadie Smith
Foto: Anka Zhuravleva
Donatella Di Pietrantonio
Elena Ferrante
Tessa Hadley
Katie Kitamura
Záber z divadelného spracovania románu
Michel Houellebecq
Oliver Sacks
Elena Ferrante
Elena Ferrante
Hamid Ismailov
Christine Angot
Leila Slimani
Isabelle Autissier
Andrei Makine
new yorker
Danielle McLaughlin
Jenny Erpenbeck
Hannah Arendtová
Roberto Bolaño
Saphia Azzeddine
Zygmunt Miłoszewski
Lena Andersson
Foto: Sergio Larrain
Roberto Bolaño
Jørn Lier Horst
Frank Tallis
Caitlin Moranová
Ingar Johnsrud
Jenny Offill
Petra Soukupová
Petra Soukupová
Katja Petrowskaja

Klaunove názory

Vo vydavateľstve Inaque práve vyšla kniha nemeckého nositeľa Nobelovej ceny za literatúru Heinricha Bölla Klaunove názory.

24

Keď zazvonil telefón, bol som chvíľu zmätený. Úplne som sa sústredil na to, aby som neprepočul zvonenie pri dverách a otvoril Leovi. Položil som gitaru, zízal na vyzváňajúci telefón, zdvihol som slúchadlo a ohlásil sa: „Haló!“

„Hans?“ ozval sa Leo.

„Áno,“ odvetil som, „dobre, že ideš.“ Mlčal, odkašľal si, jeho hlas som hneď nespoznal. Povedal: „Mám pre teba tie peniaze.“ Tie peniaze znelo čudne. Leo má o peniazoch divné predstavy. Takmer vôbec nič nepotrebuje, nefajčí, nepije, nečíta večerník a do kina ide len vtedy, keď mu aspoň päť dôverne známych ľudí daný film odporučí; tak raz za dva-tri roky. Radšej chodí pešo ako električkou. Keď vyslovil tie peniaze, klesol som na duchu. Keby povedal nejaké peniaze, vedel by som, že sú to dve či tri marky. Od strachu som preglgol a chrapľavo som sa spýtal: „Koľko?“ „Ach,“ povzdychol, „šesť mariek a sedemdesiat fenigov“. Na jeho

pomery celý majetok, myslím, že pri jeho osobnej spotrebe mu to vystačí na dva roky: raz za čas perónny lístok, mentolka, groš pre žobráka, nepotrebuje ani len zápalky, raz si kúpil škatuľku, aby ju mal poruke a mohol pripáliť „nadriadeným“, vystačila mu na celý rok, hoci ju neustále vláčil so sebou, vyzerala ako nová. Pravdaže, občas musel zájsť k holičovi, na to si však isto bral zo

Klaunove názory 

preklad: Svetlana Žuchová, doslov Lubomír Malý, Inaque.sk: 2014

„študentského účtu“, čo mu založil otec. Zriedka si kúpil lístok na koncert, zvyčajne mu matka dala voľné vstupenky. Veď bohatí dostávajú oveľa viac vecí darom ako chudobní a na to, čo si musia kúpiť, dostanú väčšinou zľavu. Matka mala celý zástup veľkoobchodníkov, nedivil by som sa, keby mala zľavu i na známky. Šesť mariek sedemdesiat, to bola na Leove pomery úctyhodná suma. Na moje v tejto chvíli tiež, on však pravdepodobne ešte nevedel, že som – ako sa u nás doma hovorilo – „momentálne bez príjmov“.

Povedal som: „Dobre, Leo, veľmi pekne ďakujem – a prines mi aj škatuľku cigariet, keď prídeš.“ Počul som ho kašľať, neodpovedal, spýtal som sa: „Počuješ? Čože?“ Možno sa ho dotklo, že som si z jeho peňazí hneď objednal cigarety. „Áno, áno,“ odvetil, „ibaže“ zajakával sa. „Nerád ti to hovorím, ale nemôžem prísť.“

„Prosím?“ skríkol som. „Nemôžeš prísť?“

„Je už predsa trištvrte na deväť,“ vysvetlil. „ A do deviatej musím byť naspäť.“

„A keď prídeš neskoro, tak ťa exkomunikujú?“

„Prestaň s tým, prosím ťa,“ ohradil sa dotknuto.

„To nemôžeš požiadať o priepustku alebo niečo také?“

„Nie o tomto čase,“ povedal, „to by som musel urobiť napoludnie.“

„A ak budeš jednoducho meškať?“

„V tom prípade nasleduje prísna exhortácia!“ objasnil potichu.

„To znie ako nejaká rastlina,“ poznamenal som. „Aspoň podľa toho, čo si ešte pamätám z latinčiny.“

Slabo sa zasmial. „Skôr ako nožnice na rastliny,“ dodal. „Je to dosť trápne.“

„Tak dobre,“ ustúpil som, „nebudem ťa nútiť podstúpiť túto trápnu procedúru, Leo, ale prítomnosť iného človeka by mi urobila dobre.“

„Je to komplikované,“ povedal, „musíš ma chápať. Exhortáciu by som ešte prijal, keby som však tento týždeň podstúpil ešte jednu, dostane sa to do mojich spisov a musím sa zodpovedať pred skrutíniom.“

„Kde?“ čudoval som sa. „Zopakuj to, ale pomaly.“ Povzdychol si, rozladene zavrčal a celkom pomaly vyslovil: „Pred skrutíniom.“

„Došľaka, Leo,“ vyhŕkol som. „To znie, akoby pritom pitvali hmyz. A ,do spisov‘ zas pôsobí ako v Anninom I.R.9. Aj tam sa hneď všetko dostalo do spisov ako u recidivistu.“

„Panebože, Hans, chceme tých pár minút stráviť hádkou o našom vzdelávacom systéme?“

„Ak je ti to také trápne, tak nie. Ale musia predsa existovať zadné dvierka, musí sa dať preliezť ploť alebo tak, ako v I.R.9. V takých prísnych systémoch sú predsa vždy medzery.“

„Áno,“ odpovedal, „tie sú aj tu, ako v armáde, niečím takým však opovrhujem. Chcem kráčať so vztýčenou hlavou.“

„Nemôžeš kvôli mne prekonať odpor a preliezť plot?“

Povzdychol si, úplne som videl, ako pokrútil hlavou.

„Nepočká to do zajtra? Môžem sa uliať z prednášky a do deviatej byť u teba. Je to také súrne? Či hneď zase odchádzaš?“

„Nie,“ odvetil som, „istý čas ostanem v Bonne. Daj mi aspoň adresu Heinricha Behlena, rád by som mu zavolal a možno sem ešte skočí z Kolína, či kde teraz je. Ja som totiž zranený, mám opuchnuté koleno, nemám peniaze, nemám prácu – a nemám Máriu. Ale zranený, bez peňazí, bez práce a bez Márie budem aj zajtra, takže to počká. Z Heinricha je možno medzitým kňaz a má moped. Počúvaš ma ešte?“

„Áno,“ zamrmlal.

„Prosím,“ naliehal som, „daj mi jeho adresu, telefónne číslo.“

Mlčal. Povzdych mal nacvičený ako niekto, kto už storočie sedí v spovednici a vzdychá nad ľudskými hriechmi a pochabosťami. „Tak dobre,“ ozval sa nakoniec, so zreteľným sebazapieraním, „Ty o tom ešte nevieš?“

„O čom neviem?“ vykríkol som. „Panebože, Leo, vyjadri sa jasne!“

„Heinrich už nie je kňaz,“ šepol.

„Myslel som, že tým človek ostáva do smrti.“

„Pravdaže, chcel som povedať, že už nezastáva úrad. Odišiel a niekoľko mesiacov niet po ňom ani stopy.“

Sotva to zo seba dostal. „Aha,“ podotkol som, „veď on sa zase vynorí.“ Vtom mi čosi napadlo a spýtal som sa: „Je sám?“

„Nie,“ odvetil Leo prísnym hlasom, „s jedným dievčaťom.“ Úplne akoby povedal: „Je nakazený morom.“

Bolo mi toho dievčaťa ľúto. Zaiste je katolíčka, a teraz je jej trápne trčať niekde s bývalým kňazom a dozvedať sa podrobnosti o „živočíšnej túžbe“, o povaľujúcej sa bielizni, trenkách, trakoch, tanierikoch s ohorkami od cigariet, roztrhaných lístkoch do kina a začínajúcich sa finančných starostiach, a keď zbehne dolu po chlieb, cigarety či fľašu vína, mrzutá gazdiná strčí hlavu do dverí, a ona nemôže ani len vykríknuť: „Môj muž je umelec, áno, umelec!“ Bolo mi ich oboch ľúto, dievčaťa viac ako Heinricha. Pri takom neslušnom kaplánovi, čo sa nevedel zmestiť do kože, boli cirkevné inštitúcie zaiste prísne. U takého Sommerwilda by určite prižmúrili obe oči. Veď ten nemal ani gazdinú so žltkavou kožou na nohách, ale krásavicu, ktorej hovoril Maddalena, vynikajúcu kuchárku, vždy dokonale upravenú a veselú.

„Tak dobre,“ pripustil som, „predbežne neprichádza do úvahy.“

„Panebože,“ podotkol Leo, „ty to teda berieš chladnokrvne.“

„Nie som ani Heinrichov biskup, ani ma to osobne nezaujíma,“ objasnil som. „Znepokojujú ma len detaily. Máš aspoň Edgarovu adresu alebo telefónne číslo?“

„Myslíš Wienekena?“

„Áno,“ povedal som. „Pamätáš si predsa na Edgara? V Kolíne ste sa u nás stretli, a doma sme sa vždy chodili k Wienekenovcom hrávať a jedli sme u nich zemiakový šalát.“

„Áno, pravdaže,“ odvetil, „pravdaže si pamätám, ale Wieneken je predsa v zahraničí, pokiaľ viem. Ktosi mi hovoril, že je na študijnom pobyte s akousi komisiou v Indii alebo v Thajsku, neviem presne.“

„Si si istý?“ chcel som vedieť.

„Celkom istý,“ odpovedal. „Áno, už si spomínam, viem to od Heriberta.“

„Od koho!“ skríkol som. „Od koho to vieš?“

Mlčal, už ani len nevzdychal a ja som zrazu presne vedel, prečo ku mne nechce prísť. „Od koho!“ skríkol som ešte raz, odpovede som sa však nedočkal. Nacvičil si už aj to spovedné odkašliavanie, ktoré som občas počul, keď som v kostole čakal na Máriu. „Bude lepšie,“ mrmlal som, „ak neprídeš ani zajtra. Nemal by si sa ulievať z prednášok. Len mi ešte povedz, či si sa stretol aj s Máriou.“

Očividne sa nenaučil nič iné len vzdychať a kašľať. Teraz si zase povzdychol, zhlboka, nešťastne, dlho. „Nemusíš mi odpovedať. A pozdrav toho milého pána, s ktorým som sa dnes u vás dvakrát rozprával.“

„Strüdera?“ spýtal sa potichu.

„Neviem, ako sa volá, ale v telefóne znel tak milo.“

„Toho predsa nikto neberie vážne,“ vysvetlil. „Ten je tu takpovediac z milosti.“ Leo sa hádam zasmial, aspoň to znelo ako smiech. „Občas sa prikradne k telefónu a tára nezmysly.“

Vstal som, pozrel sa spoza záclony na hodiny vonku na námestí. Bolo o tri minúty deväť. „Musíš končiť,“ nabádal som ho, „inak to budeš mať v spise. A kvôli mne sa zajtra neflákaj.“

„Musíš ma predsa pochopiť,“ zaúpel.

„Došľaka,“ zanadával som. „Ja ťa predsa chápem. Až pridobre.“

„Čo si ty vlastne za človeka?“ spýtal sa.

„Som klaun,“ odvetil som. „A zbieram okamihy. Maj sa.“ Položil som.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia