Josefa Breuera vytrhli z úvah zvony na Kostole Najsvätejšieho Spasiteľa. Z vrecka na veste si vytiahol ťažké zlaté hodinky. Deväť hodín ráno. Opäť si prečítal malú kartičku so strieborným okrajom, ktorá mu prišla včera.

............................

21. október 1882

Vážený pán doktor Breuer, musím sa s Vami stretnúť, je to nanajvýš súrne. V stávke je budúcnosť nemeckej filozofie. Príďte zajtra o deviatej ráno do kaviarne Sorrento.

Lou Saloméová

...........................

Aký impertinentný odkaz! Už celé roky k nemu nebol nikto taký nezdvorilý. Meno Lou Saloméová mu navyše nič nehovorilo a na obálke chýbala adresa. Nemal tej osobe ako oznámiť, že mu to o deviatej nevyhovuje, že Frau Breuerovú nepoteší, keď ju nechá raňajkovať osamote, že doktor Breuer je predsa na dovolenke a že tieto „nanajvýš súrne“ záležitosti ho vôbec nezaujímajú – veď do Benátok docestoval práve preto, aby pred nanajvýš súrnymi problémami unikol.

A predsa bol teraz o deviatej tu, v kaviarni Sorrento, po­zoroval tváre ľudí okolo seba a uvažoval, ktorá zo žien môže byť tá impertinentná Lou Saloméová.

„Ešte kávu, pane?“

Breuer prikývol čašníkovi, trinásťročnému, možno štrnásť­ročnému mládencovi s nahladko začesanými čiernymi vlasmi. Ako dlho tu už stráca čas snívaním? Znovu pozrel na hodinky. Premárnil ďalších desať minút zo svojho života! Ako obyčaj­ne, sníval o Berthe, prekrásnej Berthe, ktorá bola posledné dva roky jeho pacientkou. Spomínal si na jej podpichovanie: „Pán doktor, prečo sa ma tak bojíte?“ Dobre si pamätal, čo mu povedala, keď jej oznámil, že ju prestane liečiť. „Počkám na vás. Naveky zostanete jediným mužom v mojom živote.“

„Preboha!“ pokarhal sa v duchu. „Prestaň už na to myslieť! Otvor oči! Dívaj sa! Vnímaj svet!“

Breuer zdvihol šálku, vdýchol arómu silnej kávy a s ňou aj chladný vzduch októbrových Benátok. Obzeral sa okolo seba. Za ostatnými stolmi v kaviarni Sorrento sedeli raňajkujúci muži a ženy – väčšinou turisti a väčšinou postarší. Niekoľkí mali v jednej ruke noviny a v druhej šálku. Za stolmi sa vznášali oceľovomodré kŕdle holubov. Na pokojnej hladine Canale Grande sa mihotali odrazy veľkých palácov na brehoch a rušili ich len vlny za gondolou. Ďalšie gondoly ešte spali, priviazané k pokrúteným tyčiam, ktoré krivo trčali z kanála ako kopije, naverímboha pohádzané rukou nejakého obra.

„Áno, to je ono, obzeraj sa, ty somár!“ zamrmlal si Breuer pod nos. „Do Benátok prichádzajú ľudia z celého sveta, ľudia, ktorí nechcú zomrieť skôr, než im bude dopriaty pohľad na túto krásu.“

Koľko zo života som prepásol, zišlo mu na um, len tým, že som sa nedíval? Alebo díval a nič nevidel? Včera sa osamote prešiel okolo ostrova Murano a po hodine si uvedomil, že nič nevidel. Nijaký obraz sa mu zo sietnice nepreniesol do mozgovej kôry. Jeho pozornosť si uzurpovali myšlienky na Berthu, jej vábivý úsmev, jej zbožňujúci pohľad, jej teplé a dôverčivé telo a jej zrýchlený dych, keď ju vyšetroval alebo masíroval. Také scény mali svoju moc – mali vlastný život, vždy, keď sa pozabudol, vtrhli mu do mysle a zaujali jeho predstavivosť. Vari je to naveky môj osud? pýtal sa sám seba. Je mi súdené byť len javiskom, na ktorom sa večne dramaticky producírujú spomienky na Berthu?

Ktosi pri neďalekom stolíku sa zdvihol. Breuera prebral ostrý škrabot kovovej stoličky na dlaždiciach a očami začal znovu hľadať Lou Saloméovú.

Aha, tam je! Žena, ktorá kráčala po ulici Riva del Carbon, zrazu vošla do kaviarne. Áno, iba ona mohla napísať ten im­pertinentný odkaz – tá pekná žena, vysoká a štíhla, zahalená v kožuchu, ktorá k nemu kráčala kráľovským krokom cez labyrint natesno rozmiestnených stolíkov. Keď sa priblížila, Breuer si všimol, že je mladá, možno ešte mladšia než Bert­ha, možno ešte iba študentka. Ale to sebaisté vystupovanie – jedinečné! S tým sa dostane ďaleko!

Lou Saloméová k nemu prichádzala bez náznaku váhania. Ako si mohla byť taká istá, že je to on? Ľavou rukou si na­rýchlo prihladil červenkastú strapatú bradu, skontroloval, či sa tam nezachytili omrvinky po rožku, ktorý mal na ra­ňajky. Pravou rukou si stiahol nižšie čierne sako, aby sa mu nekrčilo okolo krku. Keď bola od neho už len zo dva kroky, na okamih zastala a odvážne mu pozrela do očí.

Breuerova myseľ náhle utíchla. Už sa nemusel nútiť do sú­stredenia. Sietnica spolupracovala s mozgovou kôrou a obraz Lou Saloméovej mu voľne vstupoval do mysle. Táto žena sa vyznačovala nezvyčajnou krásou: mala výrazné čelo, ener­gicky rezanú bradu, jasnomodré oči, plné zmyselné pery a nedbanlivo začesané platinové vlasy, len tak pozberkané do vysokého uzla, ktorý jej odhaľoval uši a štíhly graciózny krk. S mimoriadnym potešením si všimol pramienky, ktoré z uzla unikli a šibalsky jej poletovali okolo hlavy.

Ešte tri kroky a bola pri stole. „Pán doktor, som Lou Salo­méová. Smiem?“ ukázala na stoličku. Posadila sa tak rýchlo, že Breuer ju nestihol ani poriadne pozdraviť – vstať, ukloniť sa, pobozkať ruku, prisunúť stoličku.

„Čašník! Čašník!“ Breuer rezko luskol prstami. „Kávu pre dámu. Cafè latte?“ pozrel na Fräulein Saloméovú. Prikývla a napriek rannému chladu si vyzliekla kožuch.

„Áno, cafè latte.“

Breuer a jeho spoločníčka chvíľu sedeli bez slova. Potom mu Lou Saloméová pozrela priamo do očí a začala: „Mám priateľa, ktorý upadol do zúfalstva. Obávam sa, že sa v blízkej budúcnosti zabije. Pre mňa by to bola veľká strata a tiež osob­ná tragédia, pretože by som za to niesla istú zodpovednosť. Napriek tomu by som to dokázala zniesť aj prekonať. Ale...“ Nahla sa k nemu a stíšila hlas. „Takáto strata by mala ďaleko­siahle dôsledky, pretože smrť spomínaného muža by zasiahla všetko – vás, európsku kultúru, nás všetkých. Verte mi.“

Breuer otvoril ústa, chcel povedať: „Fräulein, určite pre­háňate,“ ale nedokázal to vysloviť. Čo by mu pri každej inej žene pripadalo ako adolescentné sklony k preháňaniu, tu pôsobilo, že to treba brať vážne. Jej úprimnosť a presvedči­vosť boli neodolateľné.

„Ktože je tento muž? Váš priateľ? Počul som o ňom?“

„Ešte nie! Ale po čase sa o ňom dopočujeme všetci. Volá sa Friedrich Nietzsche. Azda by vám ho mohol predstaviť list, ktorý profesorovi Nietzschemu napísal Richard Wagner.“ Vytiahla z kabelky list, rozložila ho a ponúkla Breuerovi. „Najskôr musím priznať, že Nietzsche netuší ani o mojom stretnutí s vami, ani o tom, že mám vo vlastníctve tento list.“

Posledná veta Fräulein Saloméovej Breuera zarazila. Mal by taký list vôbec čítať? Dotyčný profesor Nietzsche netuší, že mu ho priniesla, ba nevie, že ho Fräulein vôbec má! Ako ho získala? Požičala si ho? Ukradla?

Breuer sa hrdil svojimi zásadami. Bol lojálny a veľkorysý. Ako diagnostik sa preslávil vynachádzavosťou, ba vo Vied­ni sa stal legendou, bol osobným lekárom veľkých vedcov, umelcov a filozofov, medzi jeho pacientov patril Brahms, Brücke a Brentano. V štyridsiatke bol známy po celej Európe a významní občania z celého Západu neváhali podnikať dlhé cesty, aby sa s ním poradili. A predsa bol najväčšmi hrdý na svoju morálnu integritu – ani raz v živote sa nedopustil nečestnosti. Jediné, čo by mu kto mohol vyčítať, boli jeho roztúžené myšlienky na Berthu, myšlienky, aké by mal radšej venovať svojej manželke Mathilde.

Preto teraz váhal, či z ruky Fräulein Saloméovej prevez­me ten list. Váhal však iba krátko. Stačil ďalší pohľad do jej čistých modrých očí a otvoril obálku. List bol datovaný 10. januára 1882 a začínal sa takto: „Friedrich, priateľ môj.“ Niekoľko odsekov bolo zakrúžkovaných.

............................

Svetu ste venovali dielo, ktorému sa nič nevyrovná. Vašu knihu charakterizuje taká vášnivá istota, že dokazuje najhlbšiu originalitu. Ako inak by sme si my dvaja s mojou manželkou mohli uvedomiť najúprimnejšie prianie nášho života, ktoré znelo, aby sa k nám jedného dňa niekto zvonku priblížil a úplne si privlastnil naše srdcia a duše! Každý z nás si Vašu knihu prečítal dvakrát – raz osamote cez deň a potom nahlas večer. O ten jediný výtlačok sa škriepime a ľutujeme, že zatiaľ nedorazil sľubovaný druhý.

Vy ste však chorý! Klesáte na duchu? Ak áno, ako rád by som Vám pomohol zahnať malomyseľnosť! Ako mám za­čať? Nemôžem inak, len Vás zahrnúť svojou bezvýhradnou chválou. Aspoň tú teda prijmite v priateľskom duchu, hoci Vás is­totne neuspokojí.

Srdečne Vás pozdravuje Váš

Richard Wagner

............................

Richard Wagner! Breuera to napriek jeho znalosti Viedne, napriek tomu, že sa poznal a neformálne stýkal s mnohými velikánmi svojej doby, ohromilo. List, a ešte takýto, napísaný majstrovou vlastnou rukou! Rýchlo sa však spamätal.

„Veľmi zaujímavé, drahá Fräulein, ale teraz mi, prosím, presne vysvetlite, čo pre vás môžem urobiť.“

Lou Saloméová sa k nemu znovu naklonila a zľahka mu položila na ruku svoju dlaň v rukavičke. „Nietzsche je chorý, veľmi chorý. Potrebuje vašu pomoc.“

„Ale čo je to za chorobu? Aké má symptómy?“ Breuer pri dotyku jej ruky znervóznel a bol rád, že sa môže uchýliť do známych vôd.

„Migrény. Predovšetkým máva mučivé migrény. A pretr­vávajúce záchvaty nevoľnosti. Hrozí mu slepota – postupne sa mu zhoršuje zrak. Ťažkosti s trávením – aj niekoľko dní nemôže jesť. Nespavosť – nijaký liek mu nezabezpečí spánok, preto berie nebezpečne vysoké dávky morfia. A závraty! Celé dni trpieva na suchu morskou chorobou.“

Dlhý zoznam symptómov nebol pre Breuera ani novinkou, ani návnadou, keďže zvyčajne prijímal dvadsaťpäť až tridsať pacientov denne a do Benátok prišiel práve preto, aby si od nich oddýchol. Lenže Lou Saloméová hovorila tak nástojčivo, že ho to nutkalo, aby ju pozorne počúval.

„Moja milá, odpoveď na vašu otázku znie áno. Pravdaže, vášho priateľa prijmem. To sa rozumie samo sebou. Napo­kon, som lekár. Dovoľte mi však položiť jednu otázku. Prečo ste ma spolu s vaším priateľom neoslovili priamo? Prečo ste mi nenapísali do mojej viedenskej ordinácie a nepožiadali o termín?“ Breuer sa poobzeral, hľadal očami čašníka, aby mohol vypýtať účet. Pomyslel si, že Mathilde sa poteší, keď sa tak rýchlo vráti do hotela.

Táto odvážna žena sa však nedala odradiť. „Pán doktor, pro­sím vás, venujte mi ešte zopár minút. Nedokážem ani dostatoč­ne vyjadriť vážnosť Nietzscheho stavu, hĺbku jeho zúfalstva.“

„O tom nepochybujem. No znovu sa pýtam, Fräulein Sa­loméová, prečo za mnou Herr Nietzsche neprišiel do mojej viedenskej ordinácie? Alebo prečo nenavštívi lekára v Talian­sku? Kde vlastne žije? Chcete, aby som mu dal odporúčanie pre lekára v jeho meste? A prečo práve ja? Mimochodom, odkiaľ ste sa dozvedeli, že som v Benátkach? Alebo že mám rád operu a obdivujem Wagnera?“

Lou Saloméová sa na Breuerove otázky iba nevzrušene usmiala, a keď kanonáda slov pokračovala, v úsmeve sa jej zjavil náznak šibalstva.

„Fräulein, usmievate sa, akoby ste vedeli nejaké tajomstvo. Myslím, že máte rada záhady, však?“

„Toľko otázok, pán doktor. Je to pozoruhodné, rozprávame sa iba pár minút, a už mi kladiete toľko mätúcich otázok. To je iste dobré znamenie pre naše budúce rozhovory. Poviem vám o našom pacientovi viac.“

O našom pacientovi! Breuer opäť žasol nad jej odvahou, až drzosťou, a Lou Saloméová pokračovala: „Nietzsche vyčerpal v Nemecku, Švajčiarsku a v Taliansku všetky možnosti me­dicíny. Nijaký lekár jeho chorobe nerozumie a nedokáže mu uľaviť od symptómov. Za posledných dvadsaťštyri mesiacov, ako mi povedal, navštívil dvadsaťštyri najlepších európskych lekárov. Vzdal sa domova, opustil priateľov, rezignoval na profesúru. Stal sa z neho pútnik, hľadajúci znesiteľné pod­nebie, aby získal aspoň jeden či dva dni bez bolesti.“

Mladá žena sa odmlčala, zdvihla šálku, odpila si z kávy a stále pri tom uprene pozerala na Breuera.

„Fräulein Saloméová, ja často prijímam pacientov s nezvy­čajnými či ťažko diagnostikovateľnými stavmi. No poviem vám úprimne, neviem robiť zázraky. V takejto situácii, keď pacienta ohrozuje slepota, trpí migrénami, závratmi, gastri­tídou, slabosťou a nespavosťou, a keď sa obrátil na vynika­júcich lekárov, ktorí mu nepomohli, sotva zvládnem viac, keď budem za dvadsaťpäť mesiacov jeho dvadsiatym piatym ošetrujúcim lekárom.“

Breuer sa oprel na stoličke, vybral cigaru a zapálil si ju. Vy­fúkol tenký modrý pramienok dymu, počkal, kým sa vzduch vyčistí, a pokračoval: „No znovu pripomínam, že Herr Nietz­sche ma môže kedykoľvek navštíviť v mojej ordinácii. Aj tak je možné, že príčina a riešenie jeho stavu zostanú rovnako záhadné, mimo možností lekárskej vedy roku tisícosemsto osemdesiatdva. Váš priateľ sa možno narodil o generáciu alebo dve skôr, než mal.“

„Skôr, než mal!“ zasmiala sa. „To je jasnozrivý postreh, pán doktor. Ako často som to isté počula aj od Nietzscheho! Až teraz som si istá, že ste preňho ten pravý lekár!“

Breuer sa už chystal na odchod a pred očami mal Mathilde, ako oblečená netrpezlivo chodí hore-dolu po hotelovej izbe, no ihneď prejavil záujem: „Prečo?“

„Často sám seba označuje za posmrtného filozofa – mysliteľa, na akého svet ešte nie je pripravený. Aj nová kniha, ktorú plá­nuje napísať, sa začína týmto motívom – prorok Zarathustra, plný múdrosti, sa rozhodne, že poučí ľudí. Nik však nerozumie jeho slovám. Nie sú naňho pripravení a prorok, keď si uvedomí, že prišiel priskoro, sa znovu utiahne do samoty.“

„Fräulein, vaše slová ma zaujali – sám sa vášnivo zaobe­rám filozofiou. No môj čas je dnes obmedzený a ešte stále som nepočul priamu odpoveď na otázku, prečo váš priateľ nemôže prísť za mnou do Viedne.“

„Pán doktor,“ Lou Saloméová mu priamo pozrela do očí, „odpusťte, že som sa nevyjadrila presne. Asi by som mala hovoriť otvorenejšie. Odjakživa sa rada zdržiavam v prítomnosti veľkých mysliteľov – možno preto, že potrebujem vzory pre vlastný rozvoj, možno ich jednoducho zbieram ako zaujímavé exempláre. Preto je mi cťou konverzovať s mužom, ktorý má také hlboké a široké vedomosti ako vy.“

Breuer pocítil, ako ho zalieva rumenec. Nedokázal zniesť jej pohľad, a hoci pokračovala, pozrel inam.

„Chcem tým povedať, že chodím okolo horúcej kaše mož­no len preto, lebo si podvedome želám predĺžiť čas strávený s vami.“

„Prajete si ešte kávu, Fräulein?“ Breuer kývol na čašníka. „A poprosím ešte tie raňajkové rožky. Ozaj, už ste sa niekedy zamysleli nad rozdielmi medzi nemeckým a talianskym pe­čivom? Ak dovolíte, vysvetlím vám svoju teóriu o súvislosti medzi chlebom a národnou povahou.“

Irvin D. Yalom: Keď Nietzsche plakal, v preklade Vladislava Gálisa vydáva Premedia