Elena Ferrante
Elena Ferrante
Hamid Ismailov
Christine Angot
Leila Slimani
Isabelle Autissier
Andrei Makine
new yorker
Danielle McLaughlin
Jenny Erpenbeck
Hannah Arendtová
Roberto Bolaño
Saphia Azzeddine
Zygmunt Miłoszewski
Lena Andersson
Foto: Sergio Larrain
Roberto Bolaño
Jørn Lier Horst
Frank Tallis
Caitlin Moranová
Ingar Johnsrud
Jenny Offill
Petra Soukupová
Petra Soukupová
Katja Petrowskaja
Steven D. Levitt & Stephen J. Dubner
Olga Tokarczuk
Irvin D. Yalom
Tessa Hadley
Alexander Solženicyn
Shelly Kingová
Bye Bye Blondie
Virginie Despentesová
Amanda Prowseová
Frank Tallis
Jørn Lier Horst
Adam Phillips

Geniálna priateľka

Neapol na konci päťdesiatych rokov. Dve dievčatá vyrastajú vo svete chudoby a násilia, v uzavretom vesmíre, v ktorom je nutné prispôsobiť sa, dodržiavať pravidlá a zvyky, byť ako ostatní. Dve dievčatá, od začiatku iné, k sebe nachádzajú cestu, až sa stanú neoddeliteľnými.

Prečítajte si ukážku z románu Geniálna priateľka.

3

Lila sa objavila v mojom živote v prvej triede základnej školy a hneď na mňa zapôsobila, lebo bola veľmi zlá. V tej triede sme boli všetky trochu zlé, ale len keď nás učiteľka Olivierová nemohla vidieť. Ona bola však zlá stále. Raz roztrhala na kúsočky pijak, najprv namočila po jednom útržky do atramentu, potom ich odtiaľ začala loviť perom a ohadzovať nás nimi. Mňa zasiahla dvakrát do vlasov a raz na biely golier. Učiteľka zajačala, ako to vedela len ona, desivo ostrým hlasom, ťahavým a prenikavým, a prikázala jej, aby šla hneď za trest za tabuľu. Lila neposlúchla a zdalo sa, že sa ani nezľakla, naopak, ďalej hádzala po triede útržky papiera namočeného do atramentu. A tak učiteľka Olivierová, rozložitá žena, ktorá sa nám zdala veľmi stará, hoci musela mať ledva čosi nad štyridsať, zostúpila s vyhrážkami z katedry, na čomsi sa potkla, nepodarilo sa jej udržať rovnováhu a tvárou narazila do rohu jednej lavice. Ostala na zemi a vyzerala ako mŕtva.

Čo sa stalo hneď potom, si už nepamätám, pamätám si len na nehybné učiteľkino telo ako tmavé vrece a na Lilu, ako sa na ňu vážne pozerá.

Viem si vybaviť veľa takýchto nehôd. Žili sme vo svete, v ktorom sa deti a dospelí nezriedka poranili, z rán tiekla krv, začali hnisať, a občas aj umreli. Jedna z dcér pani Assunty, zelovocárky, sa poranila klincom a zomrela na tetanus. Najmladší syn pani Spagnuolovej zomrel na záškrt. Jeden môj bratranec išiel ako dvadsaťročný raz ráno odhadzovať lopatou nejaké sutiny a večer bol mŕtvy, pridlávený, a krv mu vytekala z uší a úst. Otec mojej matky sa zabil, lebo staval dom a spadol. Otec pána Pelusa nemal

Elena Ferrante Geniálna priateľka 

prel. Ivana Dobrakovová, Inaque: 2015, 320 strán

jednu ruku, odtrhol mu ju sústruh vo chvíľke nepozornosti. Sestra Giuseppiny, ženy pána Pelusa, umrela na tuberkulózu, keď mala dvadsaťdva rokov. Dospelý syn dona Achilleho – nikdy som ho nevidela a napriek tomu sa mi zdá, že si naňho pamätám – išiel na vojnu a umrel dvakrát, najprv sa utopil v Tichom oceáne, potom ho zožrali žraloky. Celá rodina Melchiorreovcov umrela objímajúc sa, kričiac od strachu počas bombardovania. Stará dievka Clorinda umrela, lebo sa nadýchala plynu namiesto vzduchu. Giannino, ktorý bol v štvrtej triede, keď sme my boli v prvej, jedného dňa zomrel, lebo našiel bombu a dotkol sa jej. Luiginu, s ktorou sme sa hrali na dvore alebo možno nie, bolo to len meno, zabil škvrnitý týfus. Taký bol náš svet, plný slov, ktoré zabíjali: záškrt, tetanus, škvrnitý týfus, plyn, vojna, sústruh, sutiny, práca, bombardovanie, bomba, tuberkulóza, hnisanie. Týmito slovami a tými rokmi teraz privolávam všetky tie strachy, ktoré ma celý život sprevádzali.

Mohli ste umrieť aj na niečo, čo sa zdalo normálne. Mohlo sa to napríklad stať, ak ste sa spotili a potom vypili studenú vodu z kohútika bez toho, aby ste si najprv namočili zápästia: vtedy ste sa obsypali červenými bodkami, dostali ste kašeľ a nemohli ste sa viac nadýchnuť. Mohli ste umrieť, ak ste zjedli čierne čerešne a nevypľuli kôstku. Mohli ste umrieť, ak ste žuvali americkú žuvačku a z nepozornosti ju prehltli. A najmä ste mohli umrieť, ak ste dostali úder do spánku. Spánky boli veľmi citlivým miestom, všetky sme si na ne dávali pozor. Stačil zásah kameňom a ohadzovanie sa kameňmi bolo na dennom poriadku. Pri východe zo školy banda chalanov z vidieka na čele s istým Enzom či Enzucciom, jedným zo synov Assunty zelovocárky, po nás začala hádzať kamene. Cítili sa ponížení, že nám to v škole ide lepšie než im. Keď lietali kamene, všetky sme odtiaľ utekali, no Lila nie, ďalej kráčala vyrovnaným krokom a niekedy dokonca zastala. Vedela výborne odhadnúť dráhu kameňov a s pokojom sa im vyhýbala, dnes by som povedala elegantne. Mala staršieho brata a možno sa to naučila od neho, neviem, aj ja som mala bratov, ale menších a nič som sa od nich nenaučila. A predsa, keď som si všimla, že ostala pozadu, napriek strachu som zastala a počkala na ňu.

Už vtedy tam bolo niečo, čo mi bránilo opustiť ju. Nepoznala som ju dobre, nikdy sme sa nerozprávali, hoci sme spolu stále súťažili, v triede aj vonku. Ale nejasne som cítila, že ak by som ušla spolu s ostatnými, nechala by som jej niečo zo seba, čo by mi už nikdy nevrátila.

Spočiatku som ostávala skrytá za rohom a vyzerala odtiaľ, aby som zistila, či už Lila ide. Potom, keďže sa nehýbala, som sa prinútila vrátiť sa k nej, podávala som jej kamene, tiež som ich hádzala. Ale robila som to bez presvedčenia, v živote som urobila veľa vecí, ale nikdy nie s presvedčením, vždy som sa vo vlastných činoch cítila trochu neprítomná. Z Lily bolo naopak už vtedy cítiť – teraz neviem presne povedať, či už v šiestich-siedmich rokoch alebo keď sme išli spolu hore schodmi, ktoré viedli k bytu dona Achilleho a mali sme už osem, takmer deväť –, že je totálne odhodlaná. Či už uchopila pero alebo kameň, alebo zábradlie tmavého schodiska, jej výraz vyjadroval, že to, na čo sa chystá – zabodnúť pero do dreva lavice, rozhadzovať papierové guličky napustené atramentom, zasiahnuť chalanov z vidieka, vystúpiť až k dverám dona Achilleho –, urobí bez váhania.

Tá banda prichádzala od železničného násypu, robila si zásoby kameňov medzi koľajami. Enzo, ich vodca, bol veľmi nebezpečný chlapec, aspoň o tri roky starší repetent s nakrátko ostrihanými plavými vlasmi a svetlými očami. S presnosťou hádzal malé kamene s ostrými hranami a Lila čakala, až hodí on, aby mu ukázala, ako sa im vie vyhnúť, ešte viac ho nahnevala a vzápätí odpovedala ďalšími, rovnako nebezpečnými útokmi. Raz sme ho zasiahli do pravého členka, a hovorím zasiahli, lebo to ja som podala Lile plochý kameň s nepravidelnými ostrými hranami. Kameň prešiel po Enzovej koži ako žiletka a zanechal po sebe červenú čiaru, z ktorej hneď vytryskla krv. Chlapec sa pozrel na svoju poranenú nohu, mám ho tu pred očami: palcom a ukazovákom držal kameň, ktorý sa chystal hodiť, ruka už napriahnutá, no napriek tomu sa ohromene zarazil. Aj chalani pod jeho velením sa neveriacky pozerali na krv. Lila, naopak, nedala najavo žiadne zadosťučinenie pre dobrý zásah a zohla sa, aby zdvihla ďalší kameň. Ja som ju schmatla za rameno, bol to náš prvý dotyk, prudký a vydesený dotyk. Cítila som, že bandu to ešte viac rozzúri, a chcela som, aby sme sa stiahli. Ale nestihli sme to. Enzo sa napriek krvácajúcemu členku prebral z ohromenia a hodil kameň, ktorý mal v ruke. Ešte som pevne držala Lilu, keď jej kameň vletel do čela a vytrhol mi ju. Okamih nato ležala na chodníku s rozbitou hlavou.

4

Krv. Zvyčajne tiekla z rán až potom, čo boli zoslané príšerné kliatby a vyrieknuté nechutné obscénnosti. To bol tradičný postup. Môj otec, ktorý sa mi pritom zdal byť dobrákom, nešetril urážkami a hrozbami, ak niekto, ako hovoril, nebol hodný ostávať na povrchu zemskom. V žalúdku mu ležal najmä don Achille. Vždy mu mal čo vyčítať a občas som si zapchávala uši rukami, aby ma príliš nerozrušili jeho škaredé slová. Keď o ňom hovoril s mojou matkou, nazýval ho „tvoj bratranec“, ale matka rýchlo popierala toto pokrvné puto (bol medzi nimi veľmi vzdialený príbuzenský pomer) a pridávala ďalšie nadávky. Desil ma ich hnev, ale najmä ma desila predstava, že don Achille môže mať také citlivé uši, že zachytia aj nadávky vyrieknuté na veľkú diaľku. Bála som sa, že ich príde zavraždiť.

Zaprisahaným nepriateľom dona Achilleho však nebol môj otec, ale pán Peluso, vynikajúci stolár, večne bez peňazí, keďže vždy prehral všetko, čo zarobil, na automatoch v zadnej miestnosti kaviarne U Solaru. Peluso bol otcom jednej našej spolužiačky, Carmely, a Pasqualeho, ktorý bol starší, a ďalších dvoch detí, chudobnejších než my, s ktorými sme sa občas s Lilou hrávali a ktoré sa nám v škole a vonku stále snažili ukradnúť veci, pero, gumu, dulový rôsol, a potom chodili domov s modrinami od úderov, čo sme im uštedrili.

Pán Peluso sa nám vždy, keď sme ho zazreli, zdal byť stelesneným obrazom zúfalstva. Na jednej strane prehrával všetko v hazarde, na druhej si na verejnosti sypal popol na hlavu, lebo už nevedel, ako nakŕmiť svoju rodinu. Z nejasných dôvodov pripisoval vlastnú skazu donovi Achillemu. Obviňoval ho, že si tajne zobral, akoby jeho mohutné telo bolo magnetom, všetko stolárske náradie, a jeho dielňa sa stala zbytočnou. Vyčítal mu, že si zobral aj tú a spravil z nej údenárstvo. Celé roky som si predstavovala kombinačky, pílku, kliešte, kladivo, zverák a tisíce a tisíce klincov, ktoré vo forme kovového roja vsala hmota tvoriaca dona Achilleho. Celé roky som videla, ako mu vychádzajú z tela, hrubého a ťažkého od všetkých rôznorodých predmetov vo vnútri, salámy, údené syry, mortadella, masť a šunka ako roj včiel.

Udalosti, ktoré sa odohrali v temných časoch. Don Achille sa musel ukázať v celej svojej monštruóznej podstate predtým, než sme sa narodili. Predtým. Lila často používala ten výraz, v škole aj vonku. Ale zdalo sa, že ju netrápilo ani tak to, čo sa udialo predtým – udalosti zväčša tajomné, o ktorých dospelí buď mlčali, alebo sa vyjadrovali len veľmi neochotne –, ako to, že pred nami naozaj čosi bolo. To ju v tom čase vyvádzalo z miery a niekedy dokonca znervózňovalo. Keď sme sa spriatelili, toľko mi rozprávala o tej absurdnosti – pred nami – že napokon preniesla nervozitu aj na mňa. Bol to dlhý, veľmi dlhý čas, v ktorom sme ešte neboli; čas, keď sa don Achille ukázal pred všetkými taký, aký bol: ohavná bytosť neistej zvieraco-minerálnej podstaty, ktorá – zdalo sa – cicala krv ostatným, zatiaľ čo jemu netiekla nikdy, možno nebolo možné ho ani poškriabať.

Boli sme asi v druhej triede základnej školy a ešte sme sa spolu nebavili, keď sa rozšírila správa, že priamo pred kostolom Svätej rodiny začal pri odchode z omše pán Peluso zúrivo vrieskať na dona Achilleho a don Achille sa vzdialil od svojho najstaršieho syna Stefana, od Pinuccie, Alfonsa, ktorý bol naším rovesníkom, od manželky a na okamih sa ukázal vo svojej najdesivejšej podobe, vrhol sa na Pelusa, nadvihol ho, hodil ho proti stromu na ihrisku a nechal ho tam, omráčeného s krvou tečúcou zo sto rán na hlave a odvšadiaľ, bez toho, aby ten chudák stihol povedať čo len: pomôžte mi.

5

Necítim nostalgiu za naším detstvom, bolo plné násilia. Dialo sa nám všetko možné, doma aj vonku, každý deň, ale nespomínam si, že by som si niekedy bola pomyslela, že život, ktorý nám bol prisúdený, by bol neobvykle tvrdý. Život bol taký, bodka, v detstve nám vštepovali, že ho máme sťažiť ostatným prv, než ho oni sťažia nám. Iste, boli by sa mi páčili jemné spôsoby, ktoré kázali učiteľka a farár, ale cítila som, že tieto spôsoby sa nehodia do našej štvrte, ani pre dievčatá. Ženy bojovali medzi sebou viac než muži, kmásali si vlasy, ubližovali si. Ubližovanie bola choroba. Ako dieťa som si predstavovala malilinké zvieratká, takmer neviditeľné, ktoré v noci zaplavovali štvrť, vychádzali z rybníkov, z vyradených vagónov spoza násypu, smradľavých bylín, zo žiab, mlokov, múch, kameňov, prachu a vstupovali do vody, jedla a vzduchu, a preto boli naše mamy a babky zlostné ako besné suky. Boli zasiahnuté viac než muži, lebo muži síce často vykypeli, ale napokon sa vždy upokojili, zatiaľ čo ženy, ktoré boli na povrchu pokojné, ústupčivé, keď sa nahnevali, išli vo svojej zúrivosti až na doraz a nebolo možné ich nijako zastaviť.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia