Články zo sekcie Články autora
Elena Ferrante
Hamid Ismailov
Christine Angot
Leila Slimani
Isabelle Autissier
Andrei Makine
new yorker
Danielle McLaughlin
Jenny Erpenbeck
Hannah Arendtová
Roberto Bolaño
Saphia Azzeddine
Zygmunt Miłoszewski
Lena Andersson
Foto: Sergio Larrain
Roberto Bolaño
Jørn Lier Horst
Frank Tallis
Caitlin Moranová
Ingar Johnsrud
Jenny Offill
Petra Soukupová
Petra Soukupová
Katja Petrowskaja
Steven D. Levitt & Stephen J. Dubner
Olga Tokarczuk
Irvin D. Yalom
Tessa Hadley
Alexander Solženicyn
Shelly Kingová
Bye Bye Blondie
Virginie Despentesová
Amanda Prowseová
Frank Tallis
Jørn Lier Horst
Adam Phillips
Christiane F.

Farley Mowat: Nehaňte vlka

V polovici marca vychádza nové slovenské vydanie slávnej knihy kanadského biológa Farleyho Mowata Nehaňte vlka, v ktorej vyvrátil mýtus o krvilačnosti a nebezpečnosti tohto zveraťa. Vysvetľuje v nej, prečo ľuďom vyhovuje tento démonický obraz.

(úryvok)

Koncom júna prešli popri Vlčej zátoke posledné stáda sobov; mali namierené asi dvesto, tristo míľ na sever, kde strávia leto. Nech sa moji vlci celé tie dlhé mesiace živili čímkoľvek a čímkoľvek nech kŕmili hladné mláďatá, rozhodne to neboli soby, lebo tie odišli. Ale ak nie soby, tak čo?

Prebral som všetky ďalšie možnosti, ale videlo sa mi, že na dosah niet nijakého zdroja potravy, čo by uspokojila apetít troch dospelých a štyroch mladých vlkov. Okrem mňa (a táto myšlien­ka sa mi niekoľkokrát vrátila) sa v celej krajine veru sotva našiel živočích, ktorý by sa mohol pokladať za vhodnú potravu pre vlka. Žili tu arktické zajace, ale bolo ich málo a boli také rýchle, že vlk nemohol ani dúfať, že nejakého chytí, ibaže by mal mimoriadne šťastie. Tetrovov a iných vtákov bolo veľa, ale tie vedeli lietať, a vlk nie. V jazere a riekach, žili pstruhy a iné pstruhovité a lososovité ryby, ale vlci nie sú vydry.

Dni sa míňali a tajomstvo zostávalo tajomstvom. Aby to bolo ešte záhadnejšie, vlci priberali, a aby ma celkom poplietli, obidvaja samci sa každý večer vydávali na lov a každé ráno sa vracali, ale domov nedoniesli nikdy nič.

Zdalo sa mi, že žijú z vody a vzduchu. Raz, znepokojený o ich zdravie, som zašiel do chaty a upiekol päť pecňov chleba. Odniesol som ich do Vlčej zátoky a položil vedľa ich chodníka. Dar odmietli. Dokonca ním pohrdli - alebo si strýko Albert, ich objaviteľ, jednoducho pomyslel, že pecne sú nejakou novou hraničnou značkou, ktorú som sem postavil, a že oni majú urobiť to isté.

V tom čase ma začali otravovať myši. Rozľahlé plochy špongiovitého bahna, kde sa darilo rašeliníku, boli ideálnym prostredím pre viac druhov malých hlodavcov - do vôle sa mohli zahrabávať a zahniezďovať v pripravenom macho­vom matraci.

Venovali sa však aj iným veciam a museli sa im venovať poriadne často, lebo na rozhraní júna a júla krajina akoby ožila malými hlodavcami. Najpočetnejšie boli lemíky; v odbornej literatúre sú známe pre údajné samovražedné inštinkty, zatiaľ čo by mali byť ospievané pre svoje neuveriteľné reprodukčné schopnosti. Hrdziaky, hraboše a rozličné myši zaplavili Mikovu chatu, až sa zdalo, že to budem ja, kto zomrie od hladu, ak im neprekazím chúťky na svoje zásoby. Myši mojím chlebom nepohrdli. Ne­pohrdli ani mojou posteľou, a keď som jedného rána zistil, že jedna mys priviedla na svet jedenásť nahých potomkov v poduške môjho spacieho vaku, začal som chápať, ako sa musel cítiť faraón, keď sa postavil proti bohu Izraelských.

Myslím, že jedinou príčinou, prečo mi trvalo toľký čas, kým som pochopil, ako sa vlci pri zrejmom nedostatku akejkoľvek zveriny, hodnej ich mena a telesných schopností, môžu tak dobre cítiť, boli úplne pomýlené vedomosti o nich. Predstava, že sa nielen živia, ale aj prekvitajú, ba aj deti kŕmia myšami, bola taká vzdialená od mýtického vlka, že nestála ani za uváženie. A predsa, práve to bola odpoveď na otázku, ako si moji vlci napĺňajú komoru.

Z tápania ma vyviedla Angelína.

V jedno neskoré popoludnie, keď samci ešte odpočívali pred nočnou smenou, zjavila sa pred brlohom a drmala strýka Alberta, kým nezívol, nepopreťahoval sa a namáhavo sa nezviechal. Potom ho nechala, nech malých zabaví, ako vie, a klusala cez rozľahlé trávnaté blato rovno ku mne.

Nebolo to nič nové. Už niekoľkokrát som ju videl, ako zavolala Alberta (výnimočne aj Georgea) do opatrovateľskej služby, kým odbehla k zátoke napiť sa alebo si šla - ako som sa mylne nazdával - len rozhýbať kostru. Obyčajne sa vybrala ďaleko od stanu, ba až na breh zátoky, ktorý mi zacláňal nízky kamenistý kopček. Ale tentoraz sa vydala smerom ku mne, a tak som otočil ďalekohľad, aby som ju mal na očiach.

Šla priamo na skalnaté pobrežie. Vošla do jazera, kým jej ľadová voda nesiahala po plecia, a s chuťou sa napila. Kým pila, k zátoke priletel kŕdlik divých kačíc a sadol si asi sto metrov od nej. Zdvihla hlavu a chvíľu si ich zamyslene premeriavala. Potom sa vrátila na breh a zrazu sa začala správať, akoby sa bola pomiatla. Mrnčala ako šteňa, naháňala vlastný chvost, váľala sa sem a ta medzi skalami, líhala si na chrbát, divo hádzala všetkými štyrmi labami vo vzduchu, skrátka, správala sa ako zmyslov zbavená. Otočil som ďalekohľadom na miesto, kde uprostred džavotu vĺčat sedel Albert, aby som videl, či si tiež všimol to bláznivé predstavenie, a ak áno, čo na to hovorí. Videlo sa mu to v poriadku, ba vlastne Angelínu pozoroval s veľkým záujmom, ale bez známky nepokoja.

Vtedy už Angelína vyzerala ako v záchvate šialenstva. Divoko vyskakovala do vzduchu, chniapala po ničom a súčasne prenikavo skučala. Bol to vskutku hrôzostrašný pohľad, ale všimol som si, že Albert a ja nie sme jediní, kto to fascinovane sleduje. Kačice boli od zvedavosti ako zhypnotizované. Tak ich to zaujalo, že plávali tým smerom, aby výjav na brehu lepšie videli. S natiahnutými krkmi plávali bližšie a bližšie a začudovane gagotali. A čím boli bližšie, tým bláznivejšie sa Angelína správala.

Keď sa čelná kačka ocitla asi štyri-päť metrov od brehu, Angelína sa na ňu obrovským skokom vrhla. Vypukol pekelný čľapot, panický pleskot krídel a potom už všetky kačice odleteli. Angelíne ušiel obed len o niekoľko centimetrov.

Táto príhoda mi otvorila oči, lebo naznačila, aká vynachádzavosť sa dá prejaviť pri získavaní potravy. Sotva by som ju pripísal človeku, o obyčajnom vlkovi ani nehovoriac. No Angelína mi vzápätí predviedla, že zábavka s kačkami je len vedľajšou záležitosťou.

Keď sa niekoľkokrát energicky otriasla, čo ju na chvíľku zahalilo do belavej spŕšky, pustila sa lenivo cez močaristú trávu. Teraz sa však pohybovala celkom ináč.

Angelína bola urastená, ale keď sa napla, akoby kráčala po špičkách, a natiahla krk ako ťava, zdalo sa, že o pár palcov podrástla. Nekonečne pomaly sa proti vetru uberala cez močaris­tú trávu. Mal som dojem, že nastražila uši, aby zachytila aj najjemnejší zvuk, a vetrila, akoby chcela vo vzduchu zachytiť aj ten najprchavejší pach.

Vtom zaútočila. Zdvihla sa na zadné ako kôň, ktorý sa snaží zhodiť jazdca, a potom sa s prednými labami meravo vystretými pred seba prudko vrhla dopredu. Bleskurýchle zohla hlavu, chňapla, prežrela a pokračovala v tom zvláštnom tanci. Za desať minút šesťkrát zaútočila a šesťkrát prežrela — ale nepostrehol som, čo vlastne. Siedmy raz jej korisť unikla, a tak sa otočila a zúrivo hrabala v trse páperníka. Keď zdvihla hlavu, celkom jasne som zazrel chvost a zadné nohy myší, ktorá sa jej trepotala v čeľustiach. Jeden hlt a aj táto milá myš zmizla.

Hoci ma pohľad na jedného z najsilnejších mäsožravcov amerického kontinentu, ktorý loví myši, nesmierne pobavil, v skutočnosti som to nebral vážne. Myslel som, že Angelína sa len zabáva, že takpovediac konzumuje dezert. Keď však zjedla dvadsaťtri myší, znepokojilo ma to. Myši sú malé, ale dvadsaťtri myší, to je celkom slušná porcia aj pre vlka.

Až neskôr, keď som si zrátal, že dva a dva sú štyri, som bol schopný stráviť túto samozrejmosť. Vlci z Vlčej zátoky a pravdepodobne aspoň všetci vlci v Barren Lands, ktorí žili mimo letných pastvísk sobov, sa živili prevažne, ak nie výlučne myšami.

Len jedna vec zostávala záhadou: ako nosili úlovok (a myší museli za noc nachytať poriadnu kôpku) domov, aby nakŕmili mláďatá. Túto otázku som nevyriešil, kým som sa nezoznámil s niekoľkými Mikovými príbuznými. Jeden z nich, prijemný chlapík menom Ootek, s ktorým som sa skamarátil a ktorý bol prvotriednym, hoci nevyštudovaným prírodovedcom, mi to tajomstvo odhalil.

Keďže vlci nemohli vláčiť myši v rukách, urobili, čo mohli, a nosili ich domov v žalúdkoch. Už predtým som si všimol, že keď sa George alebo Albert vrátili z lovu, šli priamo k brlohu a vliezli doň. Hoci som to vtedy ešte netušil, vyvrátili tam dennú porciu, už čiastočne strávenú.

Neskôr v lete, keď mláďatá opustili brloh v eskeri, som viackrát videl, ako niektorý z dospelých vlkov vyvrátil pred ne jedlo. Pravda, keby som nebol vedel, čo robia, pravdepodobne by som si ich počínanie vysvetľoval nesprávne a nebol by som ani trochu múdrejší, ako nosia korisť domov.

Objav, že myši tvoria hlavnú zložku vlčej potravy, obrátil moju pozornosť na myši ako také. Hneď som ich začal skúmať.

V prípravnej fáze som rozostavil asi stopäťdesiat pascí na myši, aby som získal reprezentatívnu vzorku z hľadiska pohlavia, veku, zaľudnenia či vlastne zamyšenia a druhu. Vybral som si bahnistú plochu neďaleko stanú. Predpokladal som, že to bude asi taká močarina, v akej vlci lovia. Mal som ju poruke, čo mi umožní často vyberať pasce. To však bola chyba. Deň nato, čo som rozostavil pasce, sa tam naďabil George.

Videl som, ako sa blíži, a nevedel som, čo robiť. Keďže sme úzkostlivo rešpektovali vzájomné hranice, nemal som pocit, že by som rozširoval svoju enklávu a chcel ho vytlačiť. Z druhej strany som si nevedel predstaviť, ako zareaguje, keď zistí, že som pytliačil v jeho revíri.

Keď prišiel bližšie, chvíľu vetril a potom podozrievavo fľochol smerom ku mne. Zvyčajne vedel, keď som prekročil hranice, ale nechápal prečo. Nešiel loviť, a predsa sa pustil cez trávu k okraju močariny a ja som s hrôzou videl, že mieri rovno ku skupinke desiatich pascí nastavených pri dierach jednej kolónie lemíkov.

V okamihu som si uvedomil, čo sa stane, a tak som bez váhania vyskočil a na plné hrdlo zakričal:

- George! Preboha, NECHAJ TO!

Už bolo neskoro. Výkrik ho len vyplašil a on sa rozbehol. Urobil asi desať krokov, potom akoby začal po neviditeľnom rebríku vystupovať do nebies.

Keď som sa neskôr vybral skontrolovať to miesto, zistil som, že z desiatich možných pascí opáčil šesť. Nemohli mu samozrejme vážne ublížiť, ale bolesť i šok z toho, že sa mu neviditeľný protivník naraz zahryzol do niekoľkých láb, museli byť značné. Prvý a jediný raz, čo som ho poznal, stratil dôstojnosť. Kňučal ako pes, ktorému privrzli chvost do dverí, a trielil domov, až mu pasce fŕkali spod nôh.

Táto epizóda ma veľmi mrzela. Hravo mohla vyústiť do vážnej roztržky. Že sa tak nestalo, môžem pripísať jedine na konto Georgeovho vyvinutého zmyslu pre humor: celú vec prijal ako kanadský žartík - aký sa dá očakávať od tvora zvaného človek.

Zistenie, že vlci sa v lete živia hlavne myšami, neznamenalo koniec mojej práce na poli dietetiky. Vedel som, že odhalenie vzťahu medzi myšami a vlkmi je pre vedu revolučné a bude sa prijímať podozrievavo a možno ironicky, ak sa nedokáže absolútne všeobecne.

Dve hlavné veci som už dokázal:

1. Vlci chytajú a žerú myši.

2. Malých hlodavcov je toľko, že vlkov uživia. Zostával však ešte jeden dôležitý bod, aby moje tvrdenie bolo platné. Išlo o nutričnú hodnotu myší. Nevyhnutne som musel dokázať, že malé hlodavce vlkom stačia a že toho veľkého mäsožravca udržia v dobrom fyzickom stave.

Zistil som, že to veru nie je ľahká úloha. Dalo by sa to dokázať na kontrolnej vzorke, no keďže som nemohol robiť potrebné kontroly na vlkoch, nemal som potuchy, ako ďalej. Keby tu bol Mike, azda by mi požičal dvoch psov. Jedného by som kŕmil iba myšami, druhého sobím mäsom (keby sa dalo získať), potom by som obidvoch podrobil rovnakým skúškam a mohol by som uviesť dôkaz za alebo proti svojej hypotéze o vlkoch a myšiach. Ale Mike bol preč a ja som nemal ani šajnu, kedy sa vráti. Niekoľko dní som o probléme uvažoval a potom mi jedného rána, keď som preparoval niekoľko lemíkov a myší, náhle svitlo. Napriek tomu, že človek nie je výlučne mäsožravec, nenachádzal som nijaký rozumný dôvod, prečo by som ako kontrolnú vzorku nemohol použiť seba. Pravda, bol som len jediný svojho druhu, ale táto prekážka sa dala prekonať tak, že pokus urobím v dvoch etapách, pričom v prvej sa obmedzim na stravu z myší, kým v druhej, rovnako dlhej, budem jesť konzervované mäso a čerstvé ryby. Na konci každej etapy si urobím sériu fyziologických skúšok a nakoniec porovnám výsledky. Skutočnosť, že sa moje metabolické funkcie pri myšej životospráve nezmenia, nebude síce celkom nezvratným dôkazom, keďže ide o vlkov, predsa však poukáže na to, že aj vlci môžu na tej istej strave žiť a normálne fungovať.

Bez váhania som sa hneď pustil do pokusu.

(c) Farley Mowat. Slovenské vydanie knihy Nehaňte vlka vychádza 15. marca.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia