Elena Ferrante
Hamid Ismailov
Christine Angot
Leila Slimani
Isabelle Autissier
Andrei Makine
new yorker
Danielle McLaughlin
Jenny Erpenbeck
Hannah Arendtová
Roberto Bolaño
Saphia Azzeddine
Zygmunt Miłoszewski
Lena Andersson
Foto: Sergio Larrain
Roberto Bolaño
Jørn Lier Horst
Frank Tallis
Caitlin Moranová
Ingar Johnsrud
Jenny Offill
Petra Soukupová
Petra Soukupová
Katja Petrowskaja
Steven D. Levitt & Stephen J. Dubner
Olga Tokarczuk
Irvin D. Yalom
Tessa Hadley
Alexander Solženicyn
Shelly Kingová
Bye Bye Blondie
Virginie Despentesová
Amanda Prowseová
Frank Tallis
Jørn Lier Horst
Adam Phillips
Christiane F.

Eichmann v Jeruzaleme

Kniha o súdnom procese s nacistickým zločincom Adolfom Eichmannom v roku 1961 vyvolala v čase svojho prvého vydania veľký záujem, ale aj pobúrenie. Eichmanna uniesli z Argentíny do Izraela, kde bol obvinený, že bol jedným z hlavných strojcov konečného riešenia židovskej otázky. Prinášame úryvok zo slovenského vydania knihy.

V novembri 1945 sa v Norimbergu začal proces s hlavnými vojnovými zločincami, na ktorom sa Eichmannovo meno začalo objavovať s nepríjemnou pravidelnosťou. V januári 1946 predstúpil pred súd ako svedok obžaloby Wisliceny. Na základe jeho zničujúceho svedectva sa Eichmann rozhodol, že by bolo lepšie zmiznúť. S pomocou spoluväzňov utiekol z tábora a ukryl sa asi osemdesiat kilometrov od Hamburgu na vresoviskách zvaných Lüneburger Heide, kde ho brat jedného zo spoluväzňov zamestnal ako drevorubača. Pod menom Otto Heninger tu Eichmann prežil štyri roky a zrejme sa nudil na smrť. Začiatkom roku 1950 sa mu podarilo nadviazať spojenie s tajnou organizáciou veteránov SS Odessa a v máji toho istého roku ho cez Rakúsko prepašovali do Talianska, kde mu františkánsky kňaz, pravdivo informovaný o jeho identite, zaobstaral utečenecký pas na meno Richard Klement a poslal ho do Buenos Aires. Eichmann tam dorazil v polovici júla a bez akýchkoľvek problémov získal identifikačné doklady a povolenie na prácu ako Ricardo Klement, katolík, slobodný, bez štátnej príslušnosti, vek tridsaťsedem rokov – teda o sedem rokov menej, než mal v skutočnosti.

 

Bol síce stále opatrný, no aj tak napísal vlastnou rukou list svojej žene, v ktorom jej oznámil, že „strýko jej detí“ žije. Vystriedal mnoho všakovakých, zle platených prác – bol obchodným zástupcom, zamestnancom práčovne i robotníkom na zajačej farme. V lete 1952 za ním pricestovala jeho manželka s deťmi. (Pani Eichmannová získala nemecký pas vo švajčiarskom Zürichu, hoci bola v tej dobe občiankou Rakúska a pod skutočným menom ako „rozvedená“ s istým Eichmannom. Ako to bolo možné, zostáva záhadou, pretože zložka s jej žiadosťou sa z nemeckého konzulátu v Zürichu stratila.) Po jej príchode do Argentíny získal Eichmann svoju prvú stálu prácu v závode firmy Mercedes-Benz v Suáreze, čo bolo predmestie Buenos Aires. Najprv pracoval ako mechanik a neskôr ako predák. Keď sa mu narodil štvrtý syn, znovu sa so svojou ženou oženil, pravdepodobne pod menom Klement. To však nemusí byť pravda, pretože novorodenca zaregistrovali ako Ricarda Francisca (zrejme na počesť onoho talianskeho kňaza) Klementa Eichmanna. To bola za tie roky jedna z mnohých stôp, ktoré Eichmann čo sa týkalo jeho identity, po sebe zanechal. Je asi pravdou, že svojim deťom hovoril, že je bratom Adolfa Eichmanna, hoci jeho deti, ktoré dobre poznali starých rodičov a strýkov v Linci, by museli byť dosť tupé, keby tomu verili; prinajmenšom jeho najstarší syn, ktorý mal deväť rokov, keď svojho otca videl naposledy, ho musel v Argentíne o sedem rokov neskôr spoznať. Argentínske osobné doklady pani Eichmannovej sa vôbec nezmenili (zneli na meno Veronika Liebl de Eichmannová). Keď v roku 1959 zomrela Eichmannova svokra a o rok nato jeho otec, medzi menami pozostalých sa v spoločenskej rubrike lineckých novín objavilo navzdory všetkým fámam o rozvode a uzavretí nového manželstva aj meno pani Eichmannovej. Začiatkom roku 1960, niekoľko mesiacov pred únosom, Eichmann a jeho starší synovia dokončili jednoduchý tehlový dom v jednej z chudobných štvrtí Buenos Aires – nebola tam ani elektrina, ani tečúca voda –, kam sa rodina nasťahovala. Museli byť veľmi chudobní a Eichmann musel trieť veľmi biedny život, ktorý mu nevynahrádzali ani jeho deti, čo neprejavovali „absolútne žiadny záujem o vzdelanie a nemali ani snahu rozvíjať svoje takzvané vlohy.“

 

Eichmannovým jediným rozptýlením boli nekonečné debaty s príslušníkmi veľkej nacistickej kolónie, ktorým ochotne odhalil svoju identitu. V roku 1955 to konečne viedlo k rozhovoru s holandským novinárom Willemom S. Sassenom, bývalým príslušníkom zbraní SS, ktorý počas vojny vymenil svoju holandskú štátnu príslušnosť za nemecký pas a ktorého neskôr in absentia odsúdili v Belgicku na smrť ako vojnového zločinca. Eichmann si na rozhovor pripravil veľké množstvo poznámok, ktoré Sassen nahral na zvukový záznam a potom ich v značne skrášlenej podobe prepísal; tieto poznámky, napísané Eichmannovou vlastnou rukou, sa našli a boli pripustené ako dôkazový materiál, hoci samotný rozhovor ako celok nie. Sassenova verzia sa objavila v skrátenej podobe po prvý raz v nemeckom ilustrovanom časopise Der Stern v júli 1960 a potom v novembri a v decembri ako séria článkov v časopise Life. No Sassen očividne s Eichmannovým súhlasom ponúkol tento príbeh už štyri roky predtým korešpondentovi časopisu Time-Life v Buenos Aires, a aj keď je pravdou, že Eichmannovo meno vypustili, obsah materiálu nemohol nikoho nechať na pochybách o pôvodnom zdroji informácií. Pravdou zostáva, že Eichmann urobil niekoľko pokusov vymaniť sa zo svojej anonymity a je dosť zvláštne, že izraelskej tajnej službe trvalo niekoľko rokov – do augusta 1959 – vypátrať, že Eichmann žije v Argentíne pod menom Ricardo Klement. Izrael nikdy neodhalil zdroj svojich informácií a tak dnes minimálne pol tucta osôb tvrdí, že práve oni Eichmanna našli, kým „dobre informované kruhy“ v Európe tvrdia, že to bola sovietska spravodajská služba, z ktorej tieto informácie presiakli. Nech to bolo akokoľvek, záhada nie je to, ako bolo možné objaviť Eichmannov úkryt, no ako bolo možné neobjaviť ho skôr – ak ho Izraelčania naozaj celé tie roky hľadali. Čo vyznieva z pohľadu faktov dosť pochybne.

 

Žiadne pochybnosti však neexistujú o identite tých, ktorí ho chytili. Všetky reči o súkromných „pomstiteľoch“ uviedol hneď v úvode na pravú mieru sám Ben Gurion, ktorý 23. mája 1960 oznámil za búrlivého nadšenia Knessetu, že „izraelská tajná služba našla Eichmanna.“ Dr. Servatius, ktorý sa tvrdošijne a neúspešne snažil predvolať pred okresný súd a potom aj pred odvolací súd ako svedkov Cviho Tohara, hlavného pilota lietadla spoločnosti El-Al, ktorým dopravili Eichmanna do Izraela, ako aj Jada Šimoniho, zástupcu leteckej spoločnosti v Argentíne, toto Ben Gurionovo vyhlásenie spomenul; štátny zástupca však namietal, že predseda vlády „priznal iba to, že tajná služba Eichmanna našla,“ a nie to, že ho vládni agenti aj uniesli. No v skutočnosti fakty naznačujú niečo opačné: Agenti tajnej služby ho „nenašli,“ ale zadržali, keď sa predtým niekoľkokrát uistili, že informácia, ktorú získali, je pravdivá. A ani to neurobili príliš profesionálne, pretože Eichmann si bol veľmi dobre vedomý, že ho sledujú: „Myslím, že som vám to povedal pred pár mesiacmi, keď ste sa ma pýtali, či som vedel, že ma našli a ja by som vám mohol uviesť presné dôvody [to je v tej časti záznamu policajného vyšetrovania, ktorá nebola uvoľnená pre tlač]... dozvedel som sa, že sa nejakí ľudia vypytovali na možnosti kúpiť nejaké pozemky v mojom okolí a tak podobne, vraj aby tam postavili továreň na výrobu šijacích strojov – a to bolo niečo dosť nepravdepodobné, pretože v oblasti nebola ani elektrina, ani voda. Okrem toho mi povedali, že tí ľudia boli Židia zo Severnej Ameriky. Mohol som poľahky zmiznúť, no neurobil som to. Žil som ako obvykle a nechal veciam voľný priebeh. Mohol som si bez akýchkoľvek problémov nájsť prácu, s mojimi papiermi a referenciami. No ja som to nechcel.“

 

O Eichmannovej ochote prísť do Izraela a postaviť sa pred súd existovalo viac dôkazov, než vyšlo najavo v Jeruzaleme. Obhajoba, samozrejme, musela zdôrazňovať fakt, že obvineného tak či onak uniesli a „priviezli do Izraela v rozpore s medzinárodným právom,“ pretože to jej umožňovalo spochybniť právo súdu Eichmanna súdiť, a hoci ani obžaloba, ani sudcovia vôbec nepripustili, že únos bol „aktom štátu,“ súčasne to ani nepopierali. Argumentovali, že porušenie medzinárodného práva sa týkalo iba štátov Argentína a Izrael, nie práva obžalovaného a že toto porušenie „urovnalo“ spoločné vyhlásenie oboch vlád z 3. augusta 1960, že „incident, vyvolaný v dôsledku konania občanov Izraela, ktorým bolo porušené základné právo štátu Argentína, sa považuje za vyriešený.“ Súd rozhodol, že nezáleží na tom, či týmito Izraelčanmi boli vládni agenti alebo súkromní občania. No ani obhajoba, ani súd sa už nezaoberali otázkou, či by sa Argentína zriekla tak ochotne svojich práv, keby bol Eichmann argentínskym občanom. Žil tu pod falošným menom a tým sám seba obmedzil v práve na vládnu ochranu, prinajmenšom ako Ricardo Klement (narodený 23. mája 1923 v Bolzane – v južnom Tirolsku – ako stálo v jeho osobnom preukaze), hoci sa prihlásil k „nemeckej národnosti.“ Eichmann sa tiež nikdy neodvolal na pochybné právo na azyl, čo by mu však aj tak nepomohlo, pretože hoci Argentína poskytla azyl mnohým známym nacistickým zločincom, bola signatárom medzinárodného dohovoru, stanovujúceho, že tí, ktorí spáchali zločiny proti ľudskosti, „nebudú považovaní za trestne stíhaných z politických dôvodov.“ Eichmann síce nebol na základe toho osobou bez štátnej príslušnosti a nezbavovalo ho to nemeckého občianstva, no pre Nemeckú spolkovú republiku to bola vítaná zámienka, aby sa vzdala obvyklej ochrany svojich občanov na území cudzieho štátu. Inými slovami, aj napriek hromadám stránok právnych rozborov, vychádzajúcich z toľkých precedensov, až človek nadobudol dojem, že unášanie je jedným z najčastejšie používaných spôsobov zatýkania osôb, sa tým, čo umožnilo jeruzalemskému súdu Eichmanna súdiť, stala skutočnosť, že nemal de facto žiadnu štátnu príslušnosť. Aj keď Eichmann nebol právnym odborníkom, mohol to vari oceniť, pretože zo skúseností z celej svojej kariéry vedel, že človek si môže s ľuďmi bez štátnej príslušnosti robiť, čo chce; veď aj Židia museli najprv stratiť svoje občianstvo, až potom ich mohli zlikvidovať. Eichmann však nemal náladu prehrabávať sa v takýchto malichernostiach, pretože ak bola fikcia, že sa pred izraelský súd postavil dobrovoľne, tak bola pravda, že nerobil ani zďaleka toľko ťažkostí, ako to od neho každý očakával. Vlastne nerobil žiadne.

 

Jedenásteho mája 1960 o pol siedmej večer Eichmann vystúpil z autobusu, ktorým sa obyčajne vracal domov z práce. V tej chvíli ho obstúpili traja muži a v okamihu ho vtiahli do čakajúceho auta, ktoré ho odviezlo do prenajatého domu na odľahlom predmestí Buenos Aires. Nemuseli sa použiť žiadne drogy, žiadne povrazy, žiadne putá, a Eichmann okamžite pochopil, že ide o profesionálnu prácu bez zbytočného násilia. Neutrpel žiadne zranenie. Na otázku, kto je, okamžite odpovedal: „Ich bin Adolf Eichmann,“ a prekvapujúco dodal: „Je viem, že som v rukách Izraelčanov.“ (Neskôr vysvetľoval, že sa v nejakých novinách dočítal o Ben Gurionovom rozkaze nájsť ho a chytiť.) Osem nasledujúcich dní, kým Izraelčania čakali na lietadlo spoločnosti El-Al, ktoré malo dopraviť ich väzňa do Izraela, strávil Eichmann priviazaný k posteli, čo bola za celý čas jediná vec, na ktorú sa sťažoval. Na druhý deň po únose ho požiadali, aby vlastnou rukou napísal, že nemá námietky, aby ho súdil súd v Izraeli. Prirodzene, toto vyhlásenie už bolo vopred pripravené a on ho mal iba prepísať. Na všeobecné prekvapenie však Eichmann nástojil, že napíše svoj vlastný text. Ako vyplynie z nasledujúcich riadkov, pravdepodobne využil prvé vety z onoho pripraveného vyhlásenia: „Ja, dolupodpísaný Adolf Eichmann, na tomto mieste vyhlasujem zo slobodnej vôle, že nakoľko došlo k odhaleniu mojej pravej identity, plne si uvedomujem zbytočnosť snahy naďalej unikať súdu. Súčasne vyjadrujem svoju pripravenosť odcestovať do Izraela a čeliť súdnemu procesu pred riadnym súdom. Je jasné a pochopiteľné, že mi bude pridelený právny zástupca [potiaľto šlo pravdepodobne o prepis]. Budem sa usilovať opísať bez akýchkoľvek príkras fakty posledných rokov mojich verejných aktivít v Nemecku, aby budúce generácie získali pravdivý obraz. Toto vyhlasujem zo svojej slobodnej vôle, nikto mi nič nesľúbil, ani sa mi nikto nevyhrážal. Želám si konečne zmier samého so sebou. Pretože si nespomínam na všetky detaily a pretože sa mi zdá, že sa mi fakty pletú, žiadam o poskytnutie pomoci na preštudovanie dokumentov a dôkazového materiálu, čo mi pomôže v snahe nájsť pravdu.“ Podpísaný: „Adolf Eichmann, Buenos Aires, máj 1960.“ (Nepochybne ide o pravý dokument, no má jednu zvláštnosť: Chýba tam dátum podpisu. Vďaka tomuto opomenutiu vzniklo podozrenie, že list nebol napísaný v Argentíne, ale v Jeruzaleme, kam Eichmanna dopravili 22. mája. Samotný list nebol ani taký potrebný pre súdny proces, počas ktorého ho obžaloba naozaj predložila ako dôkaz, hoci bez veľkého povšimnutia, ako pre prvú izraelskú nótu argentínskej vláde, ku ktorej bol súčasne priložený. Dr. Servatius, ktorý sa Eichmanna spýtal na list počas pojednávania, však toto čudné datovanie osobitne nespomenul, pričom Eichmann sám tomu nemohol venovať prílišnú pozornosť, pretože hneď na úvodnú otázku právnika potvrdil, hoci dosť neochotne, že toto vyhlásenie urobil pod tlakom, priviazaný k posteli v dome na predmestí Buenos Aires. Ani prokurátor, ktorý o tom možno vedel viac, ho v tomto bode nepodrobil krížovému výsluchu, očividne v presvedčení, že čím menej sa o tom bude hovoriť, tým lepšie.) Pani Eichmannová upovedomila o zmiznutí svojho manžela argentínsku políciu, no pretože neodhalila jeho pravú totožnosť, nedošlo k zvýšeným kontrolám na železničných staniciach, cestách a letiskách. Izraelskí agenti mali tak šťastie, lebo keby polícia vyhlásila skutočnú pohotovosť, nepodarilo by sa im už desať dní po únose Eichmanna prepašovať z krajiny.

 

Eichmann uviedol dva dôvody pre svoju ohromujúcu ochotu spolupracovať so súdnymi orgánmi. (Dokonca aj tí sudcovia, ktorí trvali na tom, že Eichmann je jednoducho klamár, museli pripustiť, že nemali odpoveď na túto otázku: „Prečo sa obžalovaný priznal superintendantovi Lessovi k celému množstvu usvedčujúcich detailov, ktoré by mu nebolo možné dokázať, ak by sa k ním sám nepriznal, osobitne pokiaľ išlo o jeho cesty na východ, kde videl všetky zverstvá na vlastné oči?“) Roky predtým, než ho v Argentíne chytili, napísal, aký je unavený zo svojej anonymity a že čím väčšmi o sebe číta, tým ho to väčšmi unavuje. Jeho druhé vysvetlenie, učinené v Izraeli, bolo dramatickejšie: „Asi pred poldruha rokom [t. j. na jar 1959] som počul od známych, ktorí sa práve vrátili z cesty do Nemecka, že istú časť nemeckej mládeže premohol akýsi pocit viny.... a práve fakt tohto komplexu viny bol pre mňa čímsi ako medzníkom, ako bol dopad prvého kozmického telesa vyrobeného človekom na Mesiac. Stalo sa to centrálnym bodom môjho vnútorného života, okolo ktorého kryštalizovalo mnoho myšlienok. Preto som neutiekol... aj keď som vedel, že sa už blíži prepadové komando... Po týchto rozhovoroch o vine medzi mladými ľuďmi v Nemecku, ktoré urobili na mňa hlboký dojem, som cítil, že už nemám viac právo unikať. Z tohto dôvodu som navrhol v písomnom vyhlásení na začiatku vyšetrovania ochotu... verejne sa obesiť. Chcel som prispieť k tomu, aby sa sňalo bremeno viny z pliec nemeckej mládeže, pretože títo mladí ľudia nie sú vôbec vinní za to, čo sa stalo a za činy svojich otcov počas poslednej vojny,“ – ktorú príznačne v inom kontexte nazýval „vojnou, ktorá bola nemeckej ríši vnútená.“ Prirodzene, to všetko boli len prázdne reči. Čo mu bránilo vrátiť sa z vlastnej vôle do Nemecka a vzdať sa úradom? Keď sa ho na to spýtali, odpovedal, že podľa jeho názoru nemeckým súdom stále chýba „objektivita,“ potrebná pre pojednávanie s ľuďmi, ako je on. No ak dal prednosť izraelskému súdu – ako to naznačoval a čo bolo sotva pravdepodobné –, mohol ušetriť izraelskej vláde čas a námahu. Už sme videli, že takýto typ vyjadrovania mu dodával pocit povznesenia, ktorý ho naozaj udržiaval v dobrom rozpoložení počas celého pobytu v izraelskej väznici. Vďaka tomu sa pozeral aj na vlastnú smrť s pozoruhodnou vyrovnanosťou – „Viem, že ma čaká trest smrti,“ vyhlásil na začiatku policajného vyšetrovania.

 

Za prázdnymi rečami sa však skrývala aj istá pravda, ktorá sa vyjavila celkom jasne, keď došlo na jeho obhajobu. Zo zrejmých dôvodov sa izraelská vláda rozhodla povoliť zahraničného obhajcu a tak 14. júla 1960, šesť týždňov po začatí policajného vyšetrovania, ktoré sa konalo s Eichmannovým súhlasom, ho informovali, že má možnosť výberu z troch právnych zástupcov – dr. Roberta Servatia, ktorého mu odporučila rodina (Servatius ponúkol prostredníctvom medzinárodného telefonického hovoru svoje služby Eichmannovmu švagrovi v Linci), ďalším bol istý nemecký právnik sídliaci v Čile a napokon americká právnická firma z New Yorku, ktorá sama kontaktovala súdne orgány. (Zverejnené bolo iba meno dr. Servatia.) Prirodzene, boli aj ďalšie možnosti, ktoré mal Eichmann právo uvážiť, pričom mu opakovane zdôrazňovali, že má na to dostatok času. Nič také Eichmann neurobil, ale okamžite vyhlásil, že by chcel svoj prípad zveriť dr. Servatiovi, pretože mal dojem, že je to známy jeho švagra, ktorý okrem toho obhajoval aj iných vojnových zločincov, a trval na tom, že podpíše potrebné dokumenty obratom. O pol hodiny neskôr však dospel k názoru, že z toho môže byť „monsterproces“ a že kým obžaloba má k dispozícii niekoľko právnikov, v jeho prípade by Servatius ťažko zvládol sám „preštudovať si všetok materiál.“ Eichmannovi pripomenuli, že Servatius v liste, v ktorom žiadal o plnú moc, napísal, že „povedie skupinu právnych zástupcov“ (nikdy tak neučinil), na čo policajný dôstojník dodal: „Je potrebné predpokladať, že sa dr. Servatius neobjaví sám. To by bolo fyzicky nemožné.“ Ako sa však ukázalo, dr. Servatius sa objavil iba sám a tak to bolo väčšinu času. Výsledkom bolo, že sa Eichmann stal hlavným asistentom vlastného obhajcu a na rozdiel od písania kníh „pre budúce generácie“ pracoval veľmi tvrdo počas celého súdneho procesu.

 

Hannah Arendtová: Eichmann v Jeruzaleme, z angličtiny preložil Igor Otčenáš, vydáva Premedia

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia