Leila Slimani
Elena Ferrante
Maeve Brennan
Zadie Smith
Foto: Anka Zhuravleva
Donatella Di Pietrantonio
Elena Ferrante
Tessa Hadley
Katie Kitamura
Záber z divadelného spracovania románu
Michel Houellebecq
Oliver Sacks
Elena Ferrante
Elena Ferrante
Hamid Ismailov
Christine Angot
Leila Slimani
Isabelle Autissier
Andrei Makine
new yorker
Danielle McLaughlin
Jenny Erpenbeck
Hannah Arendtová
Roberto Bolaño
Saphia Azzeddine
Zygmunt Miłoszewski
Lena Andersson
Foto: Sergio Larrain
Roberto Bolaño
Jørn Lier Horst
Frank Tallis
Caitlin Moranová
Ingar Johnsrud
Jenny Offill
Petra Soukupová
Petra Soukupová
Katja Petrowskaja
Steven D. Levitt & Stephen J. Dubner
Olga Tokarczuk

Dni opustenia

Koncom septembra vychádza v slovenskom preklade román Eleny Ferrante s názvom Dni opustenia. Prinášame vám ukážku z tohto v poradí druhého románu, ktorý táto talianska autorka napísala.

1

V jedno aprílové popoludnie, hneď po obede, mi manžel oznámil, že ma opúšťa. Povedal to vo chvíli, keď sme spoločne odpratávali zo stola. Deti sa ako vždy o čosi hádali vo svojej izbe, pes spokojne driemal vedľa radiátora a ja som sa od svojho muža dozvedela, že je zmätený, strašne unavený a že niekedy dostáva záchvaty vyčerpanosti, nespokojnosti, možno zbabelosti. Dlho rozprával o našom pätnásťročnom manželstve, o deťoch. Vraj nemá čo vyčítať ani sebe, ani mne. Ako zvyčajne hovoril rozvážne, len raz rozrušene mávol rukou, keď mi s detským úsmevom na perách opisoval hlasy, ktoré ho odo mňa šeptom odháňajú. Potom na seba prebral vinu za všetko, čo sa deje, potichu za sebou zatvoril vchodové dvere a nechal ma stáť ako obarenú pri dreze.

Celú noc som sa sama prehadzovala v našej obrovskej manželskej posteli a premýšľala som. V hlave som si prehrávala udalosti posledných dní a márne v nich hľadala náznaky nejakej krízy. Svojho manžela som dobre poznala, vždy bol rozvážny muž, zakladal si na našej rodinnej pohode. Mohli sme sa o všetkom rozprávať, aj po toľkých rokoch sme sa k sebe radi túlili a objímali sa, niekedy ma dokázal rozosmiať tak, že mi z očí tiekli slzy. Nedokázala som pochopiť, že ma chce naozaj opustiť. Spomenula som si, že si so sebou nevzal ani jednu obľúbenú vec, dokonca sa ani nerozlúčil s deťmi, určite to nemyslel vážne. Skrátka, prežíval jednu z tých situácií, o ktorých sa často píše v knihách, keď nejaká z postáv zareaguje na bežnú nespokojnosť so životom nečakane extrémnym spôsobom.

Okrem toho, niečo podobné sa už raz stalo, spomenula som si, keď som stále nemohla zaspať. Pred mnohými rokmi, chodili sme spolu asi pol roka, ma pobozkal na tvár a povedal, že bude lepšie, ak sa už neuvidíme. Bola som do­ňho zaľúbená: pri tých slovách mi v žilách stuhla krv, pokožka skrehla na ľad. Odišiel, ja som sa triasla od zimy pri kamennej balustráde pod hradbami Sant’Elmo a dívala som sa na bezfarebné mesto a more. O päť dní na to mi však v rozpakoch zatelefonoval a ospravedlňoval sa. Vraj pocítil náhlu vyprahnutosť zmyslov. To slovné spojenie ma zaujalo a dlho mi znelo v mysli.

Dni opustenia 

Názov v origináli: I Giorni dell‘abbandono

Autorka: Elena Ferrante

Preklad: Peter Bilý

Vydavateľstvo: Inaque

Edícia: Pandora

Rozmer:134 x 207 mm

Počet strán: 232

Kníhkupectvá: Martinus, Artforum, Panta Rhei

Dátum vydania: 20. september 2018

ISBN: 978-80-8207-009-8

ISBN e-book: 978-80-8207-010-4

Použil ho ešte raz, omnoho neskôr. Asi tak pred piatimi rokmi. Vtedy sme sa často stretávali s jednou jeho kolegyňou z polytechniky. Volala sa Gina, kultivovaná žena z veľmi zámožnej rodiny, pred časom ovdovela a ostala sama s pätnásťročnou dcérou. Pár mesiacov predtým sme sa presťahovali do Turína, kde nám zabezpečila nádherný byt v dome s výhľadom na rieku. Mesto sa mi spočiatku veľmi nepáčilo, pripadalo mi, akoby bolo celé odliate z ocele, až neskôr som objavila, aké úchvatné je pozorovať zmeny ročných období z balkóna. Na jeseň som videla, ako okolo zámočka Valentino žltnú a červenejú stromy, ako farebné listy letia vo vetre a dopadajú na sivú hladinu Pádu. Na jar vial od rieky svieži ľahký vánok a pohrával sa s novými výhonkami a konármi stromov.

Nakoniec som si rýchlo zvykla aj vďaka pomoci vdovy s dcérou, ktoré ma zoznamovali s okolím, vodili ma do tých najlepších obchodov. Ich láskavosť však mala nejasný pôvod. Nepochybovala som, že Gina sa do Maria zamilovala; flirtovala s ním a niekedy som si ho doberala, keď som mu zo žartu povedala: volala ti frajerka. Bránil sa, hoci mu jej náklonnosť lichotila, a spoločne sme sa na tom smiali, ale postupne nám Gina začala byť veľmi blízka; neprešiel deň bez toho, aby nám netelefonovala. Chcela, aby ju Mario niekam odviezol, inokedy sa vyhovorila na dcéru Carlu, ktorá vraj potrebuje poradiť s úlohou z chémie alebo hľadá knihu, ktorá sa už nedá zohnať.

Na druhej strane dokázala byť neuveriteľne veľkorysá, mne aj deťom stále nosila darčeky, požičiavala mi auto alebo kľúče od svojho domu neďaleko Cherasca, kam sme mohli zájsť na víkend. Jej ponuku sme s radosťou prijali. V dome na vidieku sme sa cítili dobre, hoci vždy hrozilo nebezpečenstvo, že Gina sa v ňom objaví aj s dcérou a naruší nám rodinný pokoj. Každú láskavosť sa však patrí oplatiť láskavosťou a zo vzájomnej zdvorilosti sa nakoniec stala nepríjemná reťaz záväzkov a povinností. Maria poverila zastupovaním Carly; chodil za jej učiteľmi akoby v mene jej zosnulého otca, a hoci bol doslova zavalený prácou, mal pocit, že ju musí doučovať chémiu. Čo mal robiť? Snažila som sa držať si Ginu od tela, čoraz menej sa mi páčilo, ako môjho manžela chytá za ruku alebo mu so smiechom niečo šepká do ucha. A potom mi to jedného dňa došlo. Z kuchynských dvier som videla, ako malá Carla po doučovaní nedala Mariovi pusu na líce, ale pobozkala ho na ústa. V tej chvíli som pochopila, že si nemám robiť starosti s matkou, ale s jej dcérou. Dievča, ktoré si to možno ani neuvedomovalo, už bohvie ako dlho skúšalo silu svojho dospievajúceho tela, nepokojných očí na mojom manželovi; a on sa naň pozeral ako niekto, kto z tieňa pozoruje slnkom ožiarený múr.

Rozprávali sme sa o tom, ale pokojne. Neznášala som zvyšovanie hlasu, prudké pohyby a gestá. V našej rodine sa vždy vášnivo kričalo a nikto to neskrýval. Často, zvlášť počas dospievania, som si sadla do kúta v byte v Neapole, za ktorého oknami hučala premávka z Via Salvator Rosa, a dlaňami som si prikrývala uši. Vždy sa mi zdalo, že žijem v nebezpečnom svete, kde sa v okamihu môže všetko rozpadnúť pre jediné príkre slovo v hneve vyslovenej vety, pre jediné neopatrné gesto. Preto som sa naučila rozprávať čo možno najmenej a vyjadrovať sa pokojne, nikdy sa neponáhľať, nebežať ani za autobusom, vyčkávať s každou odpoveďou, vypĺňať chvíle ticha rozpačitými pohľadmi, neistými úsmevmi. Veľmi mi pomohla aj moja práca. Z mesta som odišla s presvedčením, že sa tam už ni­kdy nevrátim, a dva roky som bola zamestnaná na reklamačnom oddelení leteckej spoločnosti v Ríme. Po svadbe som dala výpoveď a sťahovala som sa s Mariom kdekoľvek, kam ho zaviazala inžinierska práca. Nové miesta, nový život. Musela som však ovládať svoju úzkosť zo zmeny a tak som sa nakoniec naučila počkať, kým zo mňa vyprchá každá emócia, a potom ju vyjadriť pokojným, zdržanlivým hlasom, aby som neurobila scénu.

Moja sebadisciplína bola nakoniec pri riešení našej malej manželskej krízy zásadná. Celé bezsenné noci sme trávili pokojnými diskusiami, šepkali sme, aby nás nepočuli deti a aby sme nevyriekli ostré slová, ktoré by spôsobili neliečiteľné rany. Mario sa vyjadroval neurčito ako pacient, ktorý nedokáže presne opísať svoje ťažkosti; nikdy sa mi nepodarilo prinútiť ho povedať mi, ako sa cíti, čo chce a čo môžem čakať. Raz večer sa vrátil domov z práce a vyzeral vydesený, možno ani tak nevyzeral, možno sa v jeho tvári len zrkadlili pocity, ktoré čítal v mojich očiach. Nadýchol sa, akoby mi chcel povedať niečo dôležité, no v zlomku sekundy zmenil názor a povedal niečo iné. Všimla som si to, takmer som videla, ako sa mu v ústach menia slová, potlačila som však zvedavosť a prestala som sa snažiť zistiť, čo mi chcel pôvodne povedať. Prijala som ako fakt, že sa to strašné obdobie skončilo, bol to chvíľkový závrat. Vyprahnutosť zmyslov, vysvetľoval mi s nezvyčajným dôrazom, opakujúc slovné spojenie spred toľkých rokov. Zasiahla ho prázdnota, obrala ho o schopnosť vnímať a cítiť ako zvyčajne; ale skončilo sa to. Hneď na ďalší deň sa prestal stretávať s Ginou aj s Carlou, zrušil aj doučovania z chémie a začal sa správať tak, ako som bola pri ňom zvyknutá.

V tú noc som do posledného detailu rozoberala týchto pár bezvýznamných incidentov, ktoré nám narušili citový život. Potom som vyčerpaná snahou zaspať vstala z postele a uvarila si rumančekový čaj. Mario je asi taký, pomyslela som si: celé roky nič a potom ho čosi nečakane vyvedie z rovnováhy. Niečo podobné sa mu stalo aj teraz, upokojovala som sa, stačí mu dať čas, aby sa spamätal. Dlho som stála pri okne a pozerala som sa do tmavého parku, čelo som si oprela o studené sklo, aby som aspoň trochu zmiernila bolesť hlavy. Z myšlienok ma však vytrhol hluk auta a buchnutie dvier pred domom. Pozrela som sa dole, nebol to môj manžel. Z vozidla vystúpil hudobník zo štvrtého poschodia Carrano, kráčal po chodníku so sklonenou hlavou a na pleciach niesol puzdro s nejakým veľkým nástrojom. Keď mi zmizol z dohľadu pod stromami v malom parku, zhasla som svetlo a šla som si ľahnúť. Bolo len otázkou niekoľkých dní, kým sa náš život vráti do normálnych koľají.

(c) Inaque

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia