Elena Ferrante
Hamid Ismailov
Christine Angot
Leila Slimani
Isabelle Autissier
Andrei Makine
new yorker
Danielle McLaughlin
Jenny Erpenbeck
Hannah Arendtová
Roberto Bolaño
Saphia Azzeddine
Zygmunt Miłoszewski
Lena Andersson
Foto: Sergio Larrain
Roberto Bolaño
Jørn Lier Horst
Frank Tallis
Caitlin Moranová
Ingar Johnsrud
Jenny Offill
Petra Soukupová
Petra Soukupová
Katja Petrowskaja
Steven D. Levitt & Stephen J. Dubner
Olga Tokarczuk
Irvin D. Yalom
Tessa Hadley
Alexander Solženicyn
Shelly Kingová
Bye Bye Blondie
Virginie Despentesová
Amanda Prowseová
Frank Tallis
Jørn Lier Horst
Adam Phillips
Christiane F.

Čo nám uniká

Ukážka z knihy Adama Phillipsa Čo nám uniká, v ktorej píše o tom, čo hľadáme v čítaní a ako vždy vieme viac o tom, čo sme nezažili, ako o tom, čo práve prežívame.

Takže by som chcel povedať dve veci: jedna je predpokladom; a druhá definíciou. Predpokladom je to, že niekedy – možno častejšie, ako by sme chceli – si myslíme, že vieme viac o skúsenosti, ktorú nemáme ako o skúsenosti, ktorú žijeme; slovom, ktoré používame na opísanie skúsenosti, keď skúsenosť nemáme je „frustrácia“. Napríklad v psychoanalytickej liečbe ma zaráža,

Adam Phillips 

Čo nám uniká - Chvála nežitého života, Inaque: 2015

ako ľudia veľa rozprávajú o skúsenostiach, ktoré nezažili v porovnaní s tými, ktorými žijú; a s akou autoritou, vášňou a presvedčením hovoria o tom, čo im uniklo. Napríklad pre každého jedného z dvojice nie je nezvyčajné, aby presne nevedel, čo jeho partnerovi alebo partnerke chýba; a rovnakým spôsobom vedia, ako by sa zmenil ich život k lepšiemu, keby sa ich partneri presne stanoveným spôsobom zmenili. Predpokladám teda, že žijeme tak, akoby sme vedeli viac o skúsenostiach, ktoré nemáme ako o skúsenostiach, ktoré máme. Čítanie istým spôsobom napomáha a povzbudzuje túto zvláštnu autoritu – autoritu neskúsenosti, presvedčenie, ktoré nadobúdame z toho, že sme veci nerobili (keď som si na strednej škole prečítal D. H. Lawrencea, nepoznal som nikoho, kto by o vzťahoch medzi mužmi a ženami vedel viac ako ja).

Spomínam si, ako mi jedno dieťa na sedení povedalo – dieťa, ktoré ako veľa detí verilo, že byť dospelým je riešením problému, ktorým je byť dieťa –, že chce byť väčšie, pretože už potom nebude chcieť byť väčšie. Chápem to tak, že dieťa túži byť staršie preto, že túži po skúsenostiach, na ktoré sa môže len tešiť; a pôvab a silu detskej a adolescentnej čitateľskej skúsenosti pripisujem tomu, že čítaný text je predzvesťou toho, čo by sa mohlo stať. Je v zásade o skúsenostiach, ktoré dieťa a adolescent nezažili. „Možno len v detstve,“ píše Graham Greene vo svojej eseji Stratené dieťa, majú knihy taký veľký vplyv na naše životy. Neskôr knihy obdivujeme, zabávame sa, možno zmeníme nejaké názory, ktoré sme si už vytvorili, ale v knihách s veľkou pravdepodobnosťou už nachádzame len potvrdenie toho, čo si už myslíme…

V detstve sú však všetky knihy proroctvami, píše sa v nich o budúcnosti a ako veštica, ktorá v kartách vidí dlhú cestu alebo náhlu smrť, ovplyvňujú budúcnosť. Predpokladám, že práve preto nás knihy tak vzrušovali.

Greene píše, že v detskom čítaní je túžbou túžba po skúsenostiach, ktoré sme ešte nezažili; deťom nielenže tieto skúsenosti chýbajú, nie sú na ne ani pripravené; keďže sú tým, čo chceme, chceme ich aj poznať. Dieťa v knihách číta o tom, čoho môže byť schopné; detstvo rozvíja chuť na budúce možnosti. Vieme viac o skúsenostiach, ktoré nemáme ako o tých, čo žijeme. Ako však uvidíme, je to zvláštne poznanie; a siaha ďaleko. Keď nás chcel Freud presvedčiť, že naše vnímanie narúša túžba, chcel nás presvedčiť, že máme sklon vidieť len to, čo chceme a že poznanie (a nepoznanie) súvisia viac s túžbou ako s pravdou. V prítomnosti nedostatku vidíme budúcnosť uspokojenia. Keď sa tešíme, pretože nemôžeme inak, vždy potláčame niečo z prítomnosti.

Ak je „frustrácia“ slovo, ktoré používame na opísanie skúsenosti, keď nežijeme to, čo chceme, na tú zvláštne naliehavú formu poznania zvanú „poznanie nedostatku“, potom je detské čítanie, ktoré opisuje Greene, odpoveďou na tento nedostatok. Deti, ktoré rady čítajú, si tak plnia potrebu; dostávajú obraz, dej toho, čo je možné, z čoho si vytvoria predstavu toho, čo chcú. Rovnako Greeneov opis dospelého čítania – „Neskôr knihy obdivujeme, zabávame sa, možno zmeníme nejaké názory, ktoré sme si už vytvorili, ale v knihách s veľkou pravdepodobnosťou už nachádzame len potvrdenie toho, čo si už myslíme…“ – predstavuje túžbu zostať takí, akí sme. „Ako keď sme zamilovaní,“ dodáva Greene, „sa naše vlastné črty lichotivo odrážajú na tvári toho druhého.“ Ako ľudia, ktorí prídu na psychoterapiu, a ktorí sa chcú zmeniť tak, že zostanú rovnakí, dospelý čitateľ sa podľa Greenea snaží o to, aby budúcnosť vyzerala ako minulosť. Dieťa je ako sám Greene cestovateľom; dospelý do svojho prístavu prišiel: narcizmus očakávania je nahradený narcizmom usadenia sa. Dieťa chce ubezpečenie o vzrušujúcej budúcnosti, dospelý chce ubezpečenie, že taká budúcnosť neexistuje. Dieťa sa túži dostať z detstva, dospelý sa túži zbaviť túžby po zmene.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia