Leila Slimani
Isabelle Autissier
Andrei Makine
new yorker
Danielle McLaughlin
Jenny Erpenbeck
Hannah Arendtová
Roberto Bolaño
Saphia Azzeddine
Zygmunt Miłoszewski
Lena Andersson
Foto: Sergio Larrain
Roberto Bolaño
Jørn Lier Horst
Frank Tallis
Caitlin Moranová
Ingar Johnsrud
Jenny Offill
Petra Soukupová
Petra Soukupová
Katja Petrowskaja
Steven D. Levitt & Stephen J. Dubner
Olga Tokarczuk
Irvin D. Yalom
Tessa Hadley
Alexander Solženicyn
Shelly Kingová
Bye Bye Blondie
Virginie Despentesová
Amanda Prowseová
Frank Tallis
Jørn Lier Horst
Adam Phillips
Christiane F.
Oliver Sacks
David Lagercrantz
Ned Beauman

Chcem ti ukázať viac

Vo vydavateľstve Inaque práve vyšla debutová zbierka poviedok americkej spisovateľky Jamie Quatro.

O čom sa rozprávajú priatelia

Cez týždeň, keď odvezie deti do školy, zájde do miestneho obchodného domu a posadí sa na krytú terasu na druhom poschodí. Sem chodí telefonovať tomu druhému mužovi, hoci niekedy jej ako prvý zavolá aj on. Pod terasou je parkovisko, vidí kapoty áut, ktoré vchádzajú a vychádzajú, počuje pískanie vlaku doliehajúce od koľají vzdialených päťsto metrov za radom hrušiek, ktoré obkolesujú nákupné centrum. Na jar, keď sa tento románik skončí, budú stromy zahalené v bielej čipke kvetov. Pozri na stromové nevesty, povie jej najmladšia dcéra pri pohľade zo zadného sedadla v aute.

Jamie Quatro 

Kým sedí pri stole nad parkoviskom, maličkými písmenami si na účtenky a biele strany v knihách spisuje zoznam vecí, na ktoré sa chce opýtať toho druhého muža alebo ktoré mu chce povedať. Zaznamenáva si veci, čo hovoria jej deti – Vlieva sa Mississippi do Atlantiku alebo do Špecificku? Keď som v škole, moje plyšové zvieratká zostanú doma a potichu robia mäkké veci. Dnes mi utiahli strojček, a tak môžem jesť len tekuté a riedke, fuj! – čo bol status jej najstaršej dcéry na facebooku. Hovorí mu o služobnej ceste svojho manžela do Singapuru, ručne navliekanom náhrdelníku z čiernych perál, ktorý jej dal na narodeniny: tridsaťsedem perál, každá perleťovej purpurovo-modrej farby.

Ten druhý muž jej rozpráva o svojej manželke, o tom, ako sa pripravuje na triatlon a ako sa dala ostrihať nakrátko, na ježka. Ako mu chýbajú jej dlhé hodvábne vlasy.

Nikdy sa nestrihaj, povie.

Vie, že muž nemá rád, keď rozpráva o svojom manželovi a deťoch. On vie, že nemá rada, keď hovorí o svojej manželke. Ale sú to veci, o ktorých sa rozprávajú priatelia.

Neskôr, keď skončia s rečami o zákonitých partneroch a deťoch a rozmaroch svojich každodenných životov, bude jej čítať poéziu. Linda Greggová, Jack Gilbert, Sharon Oldsová. Požiada ju, aby mu isté pasáže prečítala nahlas, ona mu ich nahrá na počítači a potom pošle ako MP3. On jej mailom pošle dlhé state z kníh o kvantovej fyzike a spiritualite new age; ona mu pošle pasáže z kníh C. S. Lewisa a žalmy. Aj o týchto veciach sa budú rozprávať. A keď skončia s poéziou a vedou a Bohom a odmlky medzi vetami budú dlhšie, postaví sa od stola a zíde po schodoch popri sushi bare a potravinách a trafike s pohľadnicami a orchi­deách pri vchode do obchodu. Nasadne do auta.

Dnes leje. Dokonca ani pri vysokej rýchlosti stierače nestíhajú. Za noc sa v Chattanooge dážď zmení na pľušť; a v horách, kde žena žije, na sneh.

Idem domov, povie.

On sa nadýchne.

Keby sa naše pery mohli dotknúť, povie. Hoci len raz. Mali by sme to všetko za sebou. Mohli by sme napísať bodku na koniec našej vety.

Pre mňa by to bola pomlčka, povie ona. Alebo začiatok novej vety.

Budeme potrebovať nejaký fyzický záver, povie. Musíme trúchliť spoločne, každý sám.

Nemôžem byť s tebou niekde sama a nechcieť všetko, povie.

Budem silný za nás obidvoch, povie. Predstavujem si, že pred tebou kľačím s hlavou v tvojom lone. Sedíš na okraji matraca, držím sa tvojho opasku a len – plačem. Posadili by sme sa na opačné konce miestnosti, pozerali sa, ako sa vyzliekame, potom by sme spali v oddelených posteliach ako dvojičky. Nikdy by sme sa jeden druhého nedotkli.

Počkaj, povie. Ja som ešte len pri opasku.

Muž mlčí.

Niekedy, povie po chvíli, keď som doma sám, opriem si čelo o stenu a opakujem tvoje meno.

Povedz ho teraz, povie. A on ho vysloví, hlas sa mu zachveje pri samohláske.

Nemôžem pracovať, povie. Celý večer si neželám nič iné, len aby moja manželka šla spať a ja som mohol sedieť v pracovni a myslieť na teba. Keby sa ma niekto opýtal, čo chcem, povedal by som mu, myslieť na ňu, neustále.

A ja chcem, povie ona, aby si ma rozplakal a potom ma utíšil.

Kde si teraz? opýta sa.

V polovici cesty do hôr.

Zastaň pri ceste, povie a ona zaparkuje.

Kde by si ma chcela, opýta sa. Keby som mohol.

Do úst, povie, a potom niekde inde. Aby som mohla žiť s tým, že ťa nosím vo vnútri na dvoch miestach.

Ani neviem, ako to celé pomenovať. Je to ako prisilná droga.

Závislosť, povie žena s dlaňou pod látkou svojej sukne.

Oprie sa o sedadlo, vypne stierače. Autá prechádzajúce okolo sa rozostria.

Môžeme ísť do lesa? opýta sa chlapec.

Sedí spolu so svojou matkou na jednej z lavičiek v starom amfiteátri pri hudobnej škole. Lavičky smerujú k betónovému pódiu, za ktorým je malá čistinka obklopená stromami, ktoré chlapec nazýva lesom. Slnečné lúče tam nepreniknú. Asi dvanásť stromov sa zelená len nad úrovňou striech okolitých budov: amfiteátra vpredu, garáže vzadu; školy naľavo, internátu napravo.

Chlapcova matka hovorí do svojho mobilného telefónu. To vlastne robí teraz každý týždeň, kým má jeho sestra hodinu klavíra. Chýbaš mi, začuje chlapec a cíti sa v bezpečí. Určite sa rozpráva s jeho otcom.

Môžeme zísť dole? opýta sa syn znovu a ukáže na čistinku.

Matka sa pozrie na hodinky, prikývne a zoberie chlapca za ruku, ale on sa jej vytrhne a poskakuje pomedzi lavičky, potom pred ňou beží na čistinku.

Matka ho nájde pri vypuklom koreni štvormetrového dubu, ktorého kmeň je polepený maličkými štvorčekmi bieleho papiera. Všimne si, že každý z nich tam bol pripevnený lesklým klincom. Štvorčeky sú umiestnené do špirál, ktoré začínajú desať metrov nad zemou a ako dna obvíjajú strom až ku koreňom. Matka si pomyslí, že ku kmeňu musí byť priklincovaných tak tisíc kusov papiera.

Chlapec si spomenie na obrovskú lízanku. Odtrhne jeden z papierikov a vidí, že je na ňom niečo napísané.

Pozri, povie a podá ho matke.

Ona otočí papierik. „Mrzí ma to“ – slová napísané modrým guľôčkovým perom, jemným písmom, kopčeky na M sú takmer kaligrafické. Prejde k stromu, začne otáčať papieriky a pozerá sa na ich spodné strany. Chlapec, ktorý stojí za ňou, vidí na každom z nich rovnaké modré písmo. Počuje svoju matku hovoriť, Neuveríš, na čo sa pozerám. Počuje Nejaká umelecká inštalácia a Hneď ti zavolám späť. Pozoruje, ako sa jeho matka vzďaľuje od stromu a drží telefón nad hlavou.

Telefón vydá zvuk, ako keď cvakne spúšť na fotoaparáte.

Matka sa pozrie na obrázok. Fotka je rozmazaná. Urobí ďalší záber a pošle ho tomu druhému mužovi. Potom pred objektívom podrží kúsok papiera. Chce, aby muž videl ten odkaz. Ale keď sa na túto fotku pozrie, vidí len svoju vlastnú ruku, ktorá je škaredá – aspoň tá časť, ktorá je na zábere: palec a ukazovák s ohryzenými nechtami, ošúchanými lôžkami, hrubými končekmi prstov, s pokrčenou, zvráskavenou pokožkou. Na chvíľu je všetko jasné: je v strednom veku a je polichotená. Muž v telefóne je jej predstava, jej vlastný zúfalý výtvor.

Papierik podá synovi.

(…)

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia