George Platt Lynes
Mariateresa Di Lascia

Cesta tieňmi

George Platt Lynes

Mariateresa Di Lascia píše elegantným štýlom a citlivo vykresľuje postavy, vďaka čomu ju prirovnávajú k Else Morante, jednej z najvýznamnejších talianskych spisovateliek. Di Lascia nepochybne patrí k literárnym predchodkyniam Eleny Ferrante, ktorej Neapolská sága uchvátila čitateľov a čitateľky na celom svete.

Kto bol Tripoli? Ďalšie správy o Francescovi a o Giuppininom nešťastí

Tripoli sa z vojny v Afrike vrátil s hrdinskými medailami a prestrelenou nohou. Po rokoch niektoré zlé jazyky hovorili, že si do nohy strelil sám, aby sa mohol vrátiť domov a venovať sa kradnutiu stád volov a koní, spoločne s Totonem, bratom svojej manželky Chiary.

Otec mu zanechal rozsiahly pozemok v tej časti úrodnej Apúlie, ktorá hraničí s Kampániou. Ale ani Tripoli, ani švagor sa nenarodili na to, aby pracovali ako roľníci a lopotili sa pri obrábaní pôdy; oveľa ľahšie bolo chovať kone a obchodovať s koňmi iných. Predovšetkým švagor, ktorý vďaka mohutnému vzrastu dostal prezývku Totone, bol pri krádežiach ľahučký ako nočný vták a rýchly ako kuna.

Kone predávali na neapolských a avellinských trhoch. Robili to tak rýchlo, bezočivo a sebaisto, že skutoční vlastníci ani nemali čas pozrieť sa, či značky vypálené na bokoch koní nepatria náhodou ich stajniam. S peniazmi zarobenými na predajoch si založili obchod s postrojmi, ktorý sa na dlhé obdobie stal krytím pre ich krádeže. Povesť o Tripolim sa zatiaľ šírila po mestečkách a hospodárstvach.

Počas letných večerov sa v mestečku tancovalo na priestranstvách pred domami tmavými ako pece, z ktorých sa vychádzalo rovno na ulicu. Bolo to úžasné potešenie zhromaždiť sa pod holým nebom, za sadzou múrov a tancovať štvorylku v sprievode harmoniky. Veľký tanečník Totone sa pohyboval ladne ako dievčatko a nikdy si tieto stretnutia nenechal ujsť, chodil tam so svojou najobľúbenejšou tanečnicou, sestrou Chiarou.

Spoločne tvorili neúnavný pár, hoci Chiara mala krátky astmatický dych a nestačila bratovmu kroku. Domov sa vracali uprostred hlbokej noci, Tripoli už niekoľko hodín ležal v posteli, Chiara kradmo vošla do temnej spálne a ľahla si bez umytia.

Napriek piatim tehotenstvám (jeden zo synov neprežil, pretože sa narodil predčasne) bola Chiara stále štíhla a mohli jej závidieť aj dospievajúce dievčatá. Mala jemné črty a plavé vlasy, ktoré z nej v spojení s hebkou pleťou robili ozajstnú krásavicu, a nebyť jej chatrného zdravia, odišla by do mesta a pokúsila by sa o umeleckú dráhu.

No zamilovala sa do Tripoliho a ostala v mestečku prebaľovať jedno dieťa za druhým a medzi tehotenstvami a záchvatmi astmy tancovať s bratom.

Cesta tieňmi 

Autorka: Mariateresa Di Lascia

Titul v origináli: Passaggio in ombra

Preklad: Peter Bilý

Edícia: Pandora

Rozmer:134 x 207 mm

Počet strán: 304

Väzba: Hardcover

Cena: 13,99 EUR

Kníhkupectvá: Martinus, Artforum, Panta Rhei

Dátum vydania: 5. november 2018

ISBN: 978-80-89737-92-5

„Donna Chiara nemá dych, jedného dňa ju vystrie,“ hovorili v mestečku ženy oblečené v čiernom, kým ona poskakovala ako cvrček a pľúca napínala až do vysilenia. Kráska Chiara si nikdy tieto zlé jazyky nevšímala a ďalej tancovala, v kostolnej sakristii usporadúvala večierky, na ktoré sa schádzalo celé mestečko. Svoje prvé deti Giuppinu a Francesca, ktoré sa narodili s desaťmesačným odstupom, čoskoro zahrnula do svojich tvorivých projektov. Zvlášť dievčatko vyzeralo, že má neskutočný talent, stálo na prútenom kresle, dvíhalo neprítomný zrak dovysoka a recitovalo verše, ktoré ho Chiara naučila.

Ako roky plynuli a Giuppina začala dospievať, zmenila sa na dievča s hladkými a rovnými vlasmi padajúcimi do tváre, dlhými nohami, puchnúcimi pri členkoch, a širšími bokmi pod úzkym pásom. Od Tripoliho sa naučila jazdiť na koni ako chlapec a na uliciach sa hrala, ťahajúc za sebou pomalého a ufňukaného brata, ktorý si opakom ruky utieral vždy špinavý nos.

Francesco nechcel nikam chodiť, pretože jeho najväčšou rozkošou bolo stáť pred klietkami s vtákmi a pozorovať, ako žijú, čo robia od rána do večera a či je pravda, že keď ich zakryje čiernou handrou, pomýli ich a pôjdu spať napriek tomu, že je deň.

Giuppina ho vždy našla postávať pred klietkou na špičkách, ako sa s otvorenými ústami pozerá hore, a vyvolávalo to v nej takú zúrivosť, že mu vylepila zopár faciek a kričala naňho: „Blázon, si blázon!“ a stále za tú istú ruku ho ťahala von z domu, kým mu nezmodrela. Svižným krokom prechádzala celým mestečkom a šla navštíviť všetkých príbuzných, od pokrvných až po tých z tretieho kolena, bez toho, aby vynechala matkine priateľky či krajčírku. Na obed sa vyhladovaná Giuppina vrátila domov a porozprávala o všetkom, čo videla, aby sa vedelo, že je vždy informovaná a ak niekto potrebuje nejaké správy, stačí sa jej opýtať.

Takáto milá povaha považovala celé mestečko za svoj širší domov a obyvateľov za príbuzných, pričom naliehavé objatia Bernarda Bucciho, Tripoliho rovesníka a priateľa, pokladala za otcovské zvítania. Od desivého osudu ju nedokázali zachrániť ani množiace sa klebety, ani rozpačité dohováranie. Jej matka s hrdou sebaistotou vystierala mierne zhrbené plecia, kým sa jej dych krátil a zrýchľoval, a pohľadom nikomu nedovolila namietať: „Moja dcéra je dcérou svojej matky!“ vravela všetkým.

Opakovala to tak často a s takým zanietením, že Giuppina sama seba presvedčila, že matka tým odkazuje na nejakú zvláštnu vlastnosť, ktorá sa týka len jej, a výnimočný osud, ktorý ju ako Chiarinu dcéru postretne; takže sa nedá vylúčiť, že nemala ani potuchy o tom, že to, čo robí, by sa robiť nemalo. Keď sa začala vypytovať, či sa tehotným ženám nalievajú prsia mliekom, bola už vo štvrtom mesiaci a pod úzkymi šatami a kabátom z čiernej látky jej už pučalo brucho.

Domácnosťami, ktoré Giuppina navštívila, sa preliala vlna súcitného šuškania: iba Bernardova žena ostala pokojná, keď rozdúchavala oheň v krbe, pretože (a ona to hovorila odjakživa) muž sa rodí ako lovec a na počestnosť si majú dohliadať dievčatá a ich matky. Na tie potupné dni poslali Giuppinu k žene menom Peppina Curatoreová, aby to be-zočivé brucho ukryli pred všetkými zrakmi.

Týždeň potom dostala Chiara silnejší astmatický záchvat ako zvyčajne a dusila sa na vankúšoch, pľúca sa nedokázali zhodnúť so zvyškom tela. Keď ju Tripoli našiel v posteli mŕtvu, nechápal a márne ňou dlho triasol.

Totoneho snúbenica Sisina pripravila izbu na pohrebnú vigíliu a predtým, ako sa dom zaplnil ženami, našla škatuľu s tabletkami schovanú pod matracom. Pretože nevedela čítať, ukázala ich Giovannimu Cantalupovi, učiteľovi a bratrancovi zosnulej. Len na chvíľku mu ich strčila pod nos, rýchlym gestom ruky, ale on sa vyľakal. Povedal jej, že sú to tabletky na uvoľnenie pľúc a nech ich ihneď zahodí.

Sisina ich bez slova schovala do hlbokého vrecka na zástere.

Rozhodlo sa, že Giuppina za žiadnych okolností nesmie prísť na pohreb, aby sa nešírili reči o pankhartovi, ktorého nosí pod srdcom.

Keď si Francesco spomenul na svoju sestru, pocítil hlbokú bolesť. Kým bola doma, nechápal nič z toho, čo sa dialo, až kým raz večer Tripoli s krikom nezlomil Giuppine stoličku na chrbte. Giuppina bola bledá a spotená a museli ju uložiť do postele, takmer nedýchala. V noci jeho matka plakala, ale Giuppine sa neprihovorila ani jedným slovom. Akoby už neexistovala.

Francesco si ľahol do postele k sestre, ležal vedľa nej s otvorenými očami mlčky hľadiac do stropu. Po chvíli sa neovládol a pošepky sa jej prihovoril: „Giuppì!“ Neodpovedala. Tak sa ozval hlasnejšie: „Giuppì, čo robíš? Spíš?“

„Áno,“ odpovedala.

„Giuppì, je pravda, že odchádzaš?“

Keďže Giuppina neodpovedala, Francesco vstal a nahlas sa jej opýtal, či je pravda to, čo vravia všetci, že urobila nejakú hlúposť. Giuppina mu odpovedala, že ak ihneď neprestane, prefacká ho. Francesco sa nedal odbiť: „Giuppì, prečo odchádzaš? Už tu nechceš byť?“

A tak mu Giuppina povedala, že je hlupák a ona odjakživa vedela, že v tejto rodine sa možno narodiť buď ako šialenec, alebo hlupák. A on bol vždy nevyliečiteľne hlúpy a k tomu ešte aj paroháč! Lebo inak by si všimol, čo jej Bernardo Bucci robí, a päsťami by ubránil jej česť a šťastie…

„Prečo, čo ti urobil krstný Bernardo?“ prerušil lavínu slov, ktoré sa naňho valili ako kamene na Mariellu počas zemetrasenia v 1930 (na ktoré si všetci pamätali a vždy sa prežehnali, aby sa to už nikdy nezopakovalo!), ktorá sa zázračne a z Božej vôle zachránila. Amen.

„Spravil mi decko,“ odpovedala Giuppina.

Obaja sa rozplakali, lebo sa mali radi a nemohli zniesť predstavu, že sa už neuvidia.

V hodine lúčenia pozoroval Francesco s tvárou nalepenou na okno sestrin odchod. Tripoli mu povedal, aby nevychádzal von, kým dvojkolesový vozík nezmizne z dohľadu.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia