George Platt Lynes
Mariateresa Di Lascia
Juli Zeh
Leila Slimani
Elena Ferrante
Maeve Brennan
Zadie Smith
Foto: Anka Zhuravleva
Donatella Di Pietrantonio
Elena Ferrante
Tessa Hadley
Katie Kitamura
Záber z divadelného spracovania románu
Michel Houellebecq
Oliver Sacks
Elena Ferrante
Elena Ferrante
Hamid Ismailov
Christine Angot
Leila Slimani
Isabelle Autissier
Andrei Makine
new yorker
Danielle McLaughlin
Jenny Erpenbeck
Hannah Arendtová
Roberto Bolaño
Saphia Azzeddine
Zygmunt Miłoszewski
Lena Andersson
Foto: Sergio Larrain
Roberto Bolaño
Jørn Lier Horst
Frank Tallis
Caitlin Moranová
Ingar Johnsrud
Jenny Offill
Petra Soukupová
Petra Soukupová
Katja Petrowskaja
Steven D. Levitt & Stephen J. Dubner

Cesta tieňmi

George Platt Lynes

Mariateresa Di Lascia píše elegantným štýlom a citlivo vykresľuje postavy, vďaka čomu ju prirovnávajú k Else Morante, jednej z najvýznamnejších talianskych spisovateliek. Di Lascia nepochybne patrí k literárnym predchodkyniam Eleny Ferrante, ktorej Neapolská sága uchvátila čitateľov a čitateľky na celom svete.

Kto bol Tripoli? Ďalšie správy o Francescovi a o Giuppininom nešťastí

Tripoli sa z vojny v Afrike vrátil s hrdinskými medailami a prestrelenou nohou. Po rokoch niektoré zlé jazyky hovorili, že si do nohy strelil sám, aby sa mohol vrátiť domov a venovať sa kradnutiu stád volov a koní, spoločne s Totonem, bratom svojej manželky Chiary.

Otec mu zanechal rozsiahly pozemok v tej časti úrodnej Apúlie, ktorá hraničí s Kampániou. Ale ani Tripoli, ani švagor sa nenarodili na to, aby pracovali ako roľníci a lopotili sa pri obrábaní pôdy; oveľa ľahšie bolo chovať kone a obchodovať s koňmi iných. Predovšetkým švagor, ktorý vďaka mohutnému vzrastu dostal prezývku Totone, bol pri krádežiach ľahučký ako nočný vták a rýchly ako kuna.

Kone predávali na neapolských a avellinských trhoch. Robili to tak rýchlo, bezočivo a sebaisto, že skutoční vlastníci ani nemali čas pozrieť sa, či značky vypálené na bokoch koní nepatria náhodou ich stajniam. S peniazmi zarobenými na predajoch si založili obchod s postrojmi, ktorý sa na dlhé obdobie stal krytím pre ich krádeže. Povesť o Tripolim sa zatiaľ šírila po mestečkách a hospodárstvach.

Počas letných večerov sa v mestečku tancovalo na priestranstvách pred domami tmavými ako pece, z ktorých sa vychádzalo rovno na ulicu. Bolo to úžasné potešenie zhromaždiť sa pod holým nebom, za sadzou múrov a tancovať štvorylku v sprievode harmoniky. Veľký tanečník Totone sa pohyboval ladne ako dievčatko a nikdy si tieto stretnutia nenechal ujsť, chodil tam so svojou najobľúbenejšou tanečnicou, sestrou Chiarou.

Spoločne tvorili neúnavný pár, hoci Chiara mala krátky astmatický dych a nestačila bratovmu kroku. Domov sa vracali uprostred hlbokej noci, Tripoli už niekoľko hodín ležal v posteli, Chiara kradmo vošla do temnej spálne a ľahla si bez umytia.

Napriek piatim tehotenstvám (jeden zo synov neprežil, pretože sa narodil predčasne) bola Chiara stále štíhla a mohli jej závidieť aj dospievajúce dievčatá. Mala jemné črty a plavé vlasy, ktoré z nej v spojení s hebkou pleťou robili ozajstnú krásavicu, a nebyť jej chatrného zdravia, odišla by do mesta a pokúsila by sa o umeleckú dráhu.

No zamilovala sa do Tripoliho a ostala v mestečku prebaľovať jedno dieťa za druhým a medzi tehotenstvami a záchvatmi astmy tancovať s bratom.

Cesta tieňmi 

Autorka: Mariateresa Di Lascia

Titul v origináli: Passaggio in ombra

Preklad: Peter Bilý

Edícia: Pandora

Rozmer:134 x 207 mm

Počet strán: 304

Väzba: Hardcover

Cena: 13,99 EUR

Kníhkupectvá: Martinus, Artforum, Panta Rhei

Dátum vydania: 5. november 2018

ISBN: 978-80-89737-92-5

„Donna Chiara nemá dych, jedného dňa ju vystrie,“ hovorili v mestečku ženy oblečené v čiernom, kým ona poskakovala ako cvrček a pľúca napínala až do vysilenia. Kráska Chiara si nikdy tieto zlé jazyky nevšímala a ďalej tancovala, v kostolnej sakristii usporadúvala večierky, na ktoré sa schádzalo celé mestečko. Svoje prvé deti Giuppinu a Francesca, ktoré sa narodili s desaťmesačným odstupom, čoskoro zahrnula do svojich tvorivých projektov. Zvlášť dievčatko vyzeralo, že má neskutočný talent, stálo na prútenom kresle, dvíhalo neprítomný zrak dovysoka a recitovalo verše, ktoré ho Chiara naučila.

Ako roky plynuli a Giuppina začala dospievať, zmenila sa na dievča s hladkými a rovnými vlasmi padajúcimi do tváre, dlhými nohami, puchnúcimi pri členkoch, a širšími bokmi pod úzkym pásom. Od Tripoliho sa naučila jazdiť na koni ako chlapec a na uliciach sa hrala, ťahajúc za sebou pomalého a ufňukaného brata, ktorý si opakom ruky utieral vždy špinavý nos.

Francesco nechcel nikam chodiť, pretože jeho najväčšou rozkošou bolo stáť pred klietkami s vtákmi a pozorovať, ako žijú, čo robia od rána do večera a či je pravda, že keď ich zakryje čiernou handrou, pomýli ich a pôjdu spať napriek tomu, že je deň.

Giuppina ho vždy našla postávať pred klietkou na špičkách, ako sa s otvorenými ústami pozerá hore, a vyvolávalo to v nej takú zúrivosť, že mu vylepila zopár faciek a kričala naňho: „Blázon, si blázon!“ a stále za tú istú ruku ho ťahala von z domu, kým mu nezmodrela. Svižným krokom prechádzala celým mestečkom a šla navštíviť všetkých príbuzných, od pokrvných až po tých z tretieho kolena, bez toho, aby vynechala matkine priateľky či krajčírku. Na obed sa vyhladovaná Giuppina vrátila domov a porozprávala o všetkom, čo videla, aby sa vedelo, že je vždy informovaná a ak niekto potrebuje nejaké správy, stačí sa jej opýtať.

Takáto milá povaha považovala celé mestečko za svoj širší domov a obyvateľov za príbuzných, pričom naliehavé objatia Bernarda Bucciho, Tripoliho rovesníka a priateľa, pokladala za otcovské zvítania. Od desivého osudu ju nedokázali zachrániť ani množiace sa klebety, ani rozpačité dohováranie. Jej matka s hrdou sebaistotou vystierala mierne zhrbené plecia, kým sa jej dych krátil a zrýchľoval, a pohľadom nikomu nedovolila namietať: „Moja dcéra je dcérou svojej matky!“ vravela všetkým.

Opakovala to tak často a s takým zanietením, že Giuppina sama seba presvedčila, že matka tým odkazuje na nejakú zvláštnu vlastnosť, ktorá sa týka len jej, a výnimočný osud, ktorý ju ako Chiarinu dcéru postretne; takže sa nedá vylúčiť, že nemala ani potuchy o tom, že to, čo robí, by sa robiť nemalo. Keď sa začala vypytovať, či sa tehotným ženám nalievajú prsia mliekom, bola už vo štvrtom mesiaci a pod úzkymi šatami a kabátom z čiernej látky jej už pučalo brucho.

Domácnosťami, ktoré Giuppina navštívila, sa preliala vlna súcitného šuškania: iba Bernardova žena ostala pokojná, keď rozdúchavala oheň v krbe, pretože (a ona to hovorila odjakživa) muž sa rodí ako lovec a na počestnosť si majú dohliadať dievčatá a ich matky. Na tie potupné dni poslali Giuppinu k žene menom Peppina Curatoreová, aby to be-zočivé brucho ukryli pred všetkými zrakmi.

Týždeň potom dostala Chiara silnejší astmatický záchvat ako zvyčajne a dusila sa na vankúšoch, pľúca sa nedokázali zhodnúť so zvyškom tela. Keď ju Tripoli našiel v posteli mŕtvu, nechápal a márne ňou dlho triasol.

Totoneho snúbenica Sisina pripravila izbu na pohrebnú vigíliu a predtým, ako sa dom zaplnil ženami, našla škatuľu s tabletkami schovanú pod matracom. Pretože nevedela čítať, ukázala ich Giovannimu Cantalupovi, učiteľovi a bratrancovi zosnulej. Len na chvíľku mu ich strčila pod nos, rýchlym gestom ruky, ale on sa vyľakal. Povedal jej, že sú to tabletky na uvoľnenie pľúc a nech ich ihneď zahodí.

Sisina ich bez slova schovala do hlbokého vrecka na zástere.

Rozhodlo sa, že Giuppina za žiadnych okolností nesmie prísť na pohreb, aby sa nešírili reči o pankhartovi, ktorého nosí pod srdcom.

Keď si Francesco spomenul na svoju sestru, pocítil hlbokú bolesť. Kým bola doma, nechápal nič z toho, čo sa dialo, až kým raz večer Tripoli s krikom nezlomil Giuppine stoličku na chrbte. Giuppina bola bledá a spotená a museli ju uložiť do postele, takmer nedýchala. V noci jeho matka plakala, ale Giuppine sa neprihovorila ani jedným slovom. Akoby už neexistovala.

Francesco si ľahol do postele k sestre, ležal vedľa nej s otvorenými očami mlčky hľadiac do stropu. Po chvíli sa neovládol a pošepky sa jej prihovoril: „Giuppì!“ Neodpovedala. Tak sa ozval hlasnejšie: „Giuppì, čo robíš? Spíš?“

„Áno,“ odpovedala.

„Giuppì, je pravda, že odchádzaš?“

Keďže Giuppina neodpovedala, Francesco vstal a nahlas sa jej opýtal, či je pravda to, čo vravia všetci, že urobila nejakú hlúposť. Giuppina mu odpovedala, že ak ihneď neprestane, prefacká ho. Francesco sa nedal odbiť: „Giuppì, prečo odchádzaš? Už tu nechceš byť?“

A tak mu Giuppina povedala, že je hlupák a ona odjakživa vedela, že v tejto rodine sa možno narodiť buď ako šialenec, alebo hlupák. A on bol vždy nevyliečiteľne hlúpy a k tomu ešte aj paroháč! Lebo inak by si všimol, čo jej Bernardo Bucci robí, a päsťami by ubránil jej česť a šťastie…

„Prečo, čo ti urobil krstný Bernardo?“ prerušil lavínu slov, ktoré sa naňho valili ako kamene na Mariellu počas zemetrasenia v 1930 (na ktoré si všetci pamätali a vždy sa prežehnali, aby sa to už nikdy nezopakovalo!), ktorá sa zázračne a z Božej vôle zachránila. Amen.

„Spravil mi decko,“ odpovedala Giuppina.

Obaja sa rozplakali, lebo sa mali radi a nemohli zniesť predstavu, že sa už neuvidia.

V hodine lúčenia pozoroval Francesco s tvárou nalepenou na okno sestrin odchod. Tripoli mu povedal, aby nevychádzal von, kým dvojkolesový vozík nezmizne z dohľadu.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia