Hamid Ismailov
Christine Angot
Leila Slimani
Isabelle Autissier
Andrei Makine
new yorker
Danielle McLaughlin
Jenny Erpenbeck
Hannah Arendtová
Roberto Bolaño
Saphia Azzeddine
Zygmunt Miłoszewski
Lena Andersson
Foto: Sergio Larrain
Roberto Bolaño
Jørn Lier Horst
Frank Tallis
Caitlin Moranová
Ingar Johnsrud
Jenny Offill
Petra Soukupová
Petra Soukupová
Katja Petrowskaja
Steven D. Levitt & Stephen J. Dubner
Olga Tokarczuk
Irvin D. Yalom
Tessa Hadley
Alexander Solženicyn
Shelly Kingová
Bye Bye Blondie
Virginie Despentesová
Amanda Prowseová
Frank Tallis
Jørn Lier Horst
Adam Phillips
Christiane F.

Až na samé dno

More vyplaví na breh odseknutú ľavú nohu v topánke a čoskoro na to druhú – opäť ľavú. A potom zrazu nájdu na pláži aj tretiu a štvrtú. Tieto štyri odseknuté končatiny, ktoré sa objavia v priebehu jedného letného týždňa, sú jadrom záhady.

Kapitola 30

Ebbe Slettaker zapojil svoj počítač do projektora, ktorý visel zo stropu v zasadačke, ešte ho však nezapol. Oceánograf hľadel cez hrubé sklá okuliarov striedavo na svoju obrazovku a na vyšetrovateľov, ktorí sa zhromaždili okolo stola. Prišiel aj šéf oddelenia a Audun Vetti.

Wisting využil čas, kým si Slettaker pripravoval prezentá­ciu na krátku poradu. Doposiaľ našli štyri nohy. Jedna z nich patrila Torkelovi Lauritzenovi, ktorý zmizol zo stavernskej nemocnice prvého septembra minulého roku. Druhá patrila s veľkou pravdepodobnosťou psychiatrickej pacientke Han­ne Richterovej, nezvestnej od desiateho septembra – pričom zrejme zmizla už niekoľko dní predtým. Noha, ktorú našli pred ani nie dvoma hodinami, asi patrila riaditeľovi školy na penzii Sverremu Lundovi. Ten sa nevrátil v pondelok ôsmeho septembra domov z prechádzky. Štvrtá noha bola záhadou. Skúška DNA vyvrátila možnosť, že patrila nezvestnému Ottovi Sagemu a okrem neho nebol na okolí nik nezvestný.

„Prečo nachádzame len nohy?“ spýtal sa Hammer a načiahol sa po kanvici s kávou.

Oceánograf sa naňho pozrel ponad rám okuliarov.

„Rôzne časti tela sa vo vode správajú inak,“ poučil ho. „Vietor a prúdy ich odnášajú inými smermi.“

„Ste pripravený?“ spýtal sa Wisting a pozrel sa na jeho po­čítač. Na obrazovke svietili stĺpce a riadky s číslicami v rôz­nofarebných políčkach.

„Hneď.“

Wisting zhrnul vyšetrovateľom, čo zistil o nezvestných star­coch. Povedal im o Päťke a tajnej pohotovostnej jednotke pre prípad okupácie. Všimol si, ako sa naklonili dopredu a zaujato sa započúvali. Avšak nemali sa čoho chytiť, nič z toho nena­značovalo, ktorým smerom sa vydať pri vyšetrovaní.

„Možno by sme mali pouvažovať o špecialistovi na zosta­vovanie profilov... prizvať ho k vyšetrovaniu,“ navrhol Eskild Anvik. „Potrebovali by sme profilera,“ povedal po anglicky, pretože nórska verzia slova neexistovala. „Odborníka, ktorý by nám vedel povedať niečo o vlastnostiach človeka, ktorého hľadáme.“

Vetti sa priam rozžiaril. Wisting predpokladal, že si predsta­vuje, ako podsunie novinku o využití takéhoto netradičného odborníka novinárom na ďalšej tlačovke.

„Natoľko si azda ešte nezúfame,“ poznamenal Hammer.

„Nuž, aspoň by nás to nasmerovalo... či hľadať muža alebo ženu, odhadol by vek páchateľa, z akého je prostredia. A čo vzdelanie, povolanie, rodina, motív? Čokoľvek.“

„Máme len štyri nohy – to je všetko,“ pripomenul Mor­tensen. „Chýba nám miesto činu, vražedná zbraň. Niet veľmi na čom stavať pri vytváraní páchateľovho profilu. To by bolo hádanie a predpoklady. A skončili by sme so záverom, ktorý by sa zakladal na nepodložených teóriách. Hypotézou. Tým sa nedá pri vyšetrovaní riadiť.“

„Ja vám poviem, čo za páchateľa hľadáme,“ ozval sa Ham­mer. „Šialenca.“

Nik nenamietal.

„Domnievam sa,“ ujala sa Torunn Borgová po prvý raz počas porady slova, „že kľúč k vyriešeniu vraždy treba hľadať v minulosti. Bude to niečo, čo sa týka ich spoločnej minulosti, napríklad tajných vojenských operácií.“

„Hanne Richterová narúša tento vzorec,“ namietol Eskild An­vik. „To isté platí pre Camillu Thaulowovú, ktorá zmizla v utorok.“

„To nie je pravda – je medzi nimi súvislosť,“ nedala sa Torunn Borgová. „Hanne Richterová bývala v Haugeho dome.“

„Navyše bola šialená,“ dodal Hammer. „A určite pozná ďalších šialencov.“

„Ale Christian Hauge zomrel prirodzenou smrťou,“ pripo­menul ich Vetti. „Nie je súčasťou vyšetrovania.“

„Bol členom Päťky,“ poznamenala Torunn Borgová. „Má v prípade – ak aj nie ústrednú – tak iste periférnu rolu.“

Wisting prikývol. Diskusia sa uberala zaujímavým smerom. Takto sa mohli prepracovať k nápadom a návrhom, ktoré by im pomohli.

„A čo Camilla Thaulowová?“ spýtal sa. „Ako do toho za­padá ona?“

„Pracovala v domove dôchodcov, kde bývali Christian Hau­ge, Otto Saga aj Torkel Lauritzen. Mohla naraziť na to isté staré tajomstvo, ktoré stálo ostatných život.“

Vetti sa očividne domnieval, že ich diskusia nikam nevedie.

„Čo za tajomstvo by to mohlo byť?“ prerušil ich a potriasol hlavou.

Nik mu na to nevedel odpovedať.

„Čosi sa v septembri minulého roku stalo,“ zauvažoval nahlas Hammer. „Vtedy zmizli.“

Pustili sa uvažovať o tom, čo sa pred trištvrte rokom obja­vovalo v správach. Prezidentské voľby v USA a rôzne dopady medzinárodnej finančnej krízy – toľko si pamätali.

Wisting zatvoril oči. Bol vyčerpaný. Pravdepodobne sa to, čo sa stalo, nedostalo do novín. Keď nad tým tak pouvažoval, všetky dokumenty, ktoré si za posledné dni prečítal, sa nejakým spôsobom spájali so septembrom. Pred sedemnástimi rokmi Ken Ronny Hauge z neznámych dôvodov zastrelil policajta. Vtedy sa v priateľstve medzi členmi päťky objavili trhliny. V au­guste minulého roku umrel Christian Hauge. A zakrátko začali miznúť ostatní členovia päťky.

Začínal tušiť akési obrysy. Čosi mu unikalo, a predsa bolo na dosah. Rozhodol sa, že sa o to s nikým nepodelí. Bolo to príliš vratké. Len taká letmá myšlienka.

Otvoril oči a poznačil si heslovito, čo mu práve napadlo.

Oceánograf počúval, o čom sa vyšetrovatelia rozprávajú. Hoci bolo jeho úlohou len vypočítať možné trasy, akými sa nohy dostali na pevninu, podpísal vyhlásenie o mlčanlivos­ti a získal neohraničený prístup k vyšetrovacím materiálom. Značilo to, že nemuseli premýšľať o tom, čo pred ním povedia.

„Ste pripravený?“ spýtal sa ho opäť Wisting.

Ebbe Slettaker prikývol a zapol projektor diaľkovým ovlá­daním. Na plátne sa objavila mapa ostrovov a ostrovčekov pri Staverne. Všetci stíchli.

„Trvalo mi dosť dlho, kým som zahrnul do výpočtov všetky dáta o prílive, vetre a zohľadnil topografiu pobrežnej zóny,“ vysvetlil. „Zostavil som model príslušnej morskej oblasti, ktorý má 400 kilometrov štvorcových a zahŕňa približne 25 miliárd metrov kubických vody.“

Wisting sa skúmavo zahľadel na mapu. Rozprestierala sa od Malmøya na východ od Larvického fjordu až k zátoke Lan­gesundsbukta na západe. Na juhu mizla v prielive Skagerrak a končila pri Tvisteinskom majáku.

„Najsilnejšie prúdy vo vnútornej oblasti Skagerraku vytvárajú príliv, pod vplyvom ktorého sa morská hladina dvíha a klesá o 0,24 metrov v priebehu šiestich hodín,“ vysvetlil odborník na oceán. „Znamená to, že pribudnú približne tri miliardy kubíkov vody. Na dne a v hĺbke viac ako deväťdesiat až sto metrov je prúdenie pomerne slabé, nenaberá takú rýchlosť, na hladine to vyzerá inak.“

Poslucháči prikývli, hoci sa im videlo, že ich tieto infor­mácie nijako neposúvajú ďalej. Dôležitý bol výsledok – o ten sa zaujímali.

„Posledná noha, ktorú ste našli dnes, potvrdila a podporila moju teóriu,“ pokračoval Ebbe Slettaker.

Wisting sa oprel dozadu. Muž s hrubými okuliarmi sa vy­jadroval vecne a odborne. Zjavne prednášal rád.

„Chcel by som vám pripomenúť, že je reč o prírodných živloch,“ upozornil ich oceánograf. „Nemôžem ručiť za správnosť výsledkov svojich výpočtov. Oboznámim vás teraz s výsledkami analýz, ktoré sú zároveň priemerom matematických výpočtov.“

Ebbe Slettaker sa zrejme domnieval, že to na úvod postačí a sklonil sa k počítaču. Stlačil akýsi kláves a na mieste, kde sa našla prvá noha, na južnom výbežku Stavernsøya, sa objavilo modré koliesko.

„Prvú topánku našli na 58 stupňoch, 59 minútach a 12,24 sekundách severnej zemepisnej šírky a 10 stupňoch, 3 minútach a 9,58 sekundách východnej zemepisnej dĺžky.“

Wisting začal byť netrpezlivý.

„Vypočítal som nasledovné trasy,“ vysvetlil Slettaker a stlačil ďalší kláves.

Mapa na plátne ožila ako animovaná predpoveď počasia na internete. Hodiny v pravom hornom rohu udávali čas. Minúty a hodiny zostupne klesali súčasne s tým, ako modrá línia rástla. Pri Svennerskom majáku zamierila oblúkom k Rakkeským útesom, minula Tvisteinský maják a zmizla v Skagerraku.

„Veľmi názorné,“ poznamenal Espen Mortensen, čím chcel vyjadriť uznanie Slettakerovej práci.

„Ďalšiu nohu našli tu,“ pokračoval oceánograf a na mape sa objavilo červené koliesko za lodenicou v zátoke Corntinbukta. Tentoraz vynechal informáciu o zemepisnej dĺžke a šírke a hneď prešiel k animácii. Červená línia sa vyhrnula z malej zátoky, pri Rakkeských útesoch sa pripojila k modrej a namierila si to von z mapy.

Wisting sa naklonil dopredu. Obraz, ktorý sa im doslova sám načrtával pred očami, vyzeral čoraz zaujímavejšie.

Zelené koliesko označovalo miesto nálezu v Skråvika. Ze­lená línia sa uberala tým istým smerom ako červená a modrá a mizla v Langesundskom fjorde.

Nálezisko štvrtej nohy obkrúžilo tmavožlté koliesko. Všetky kolieska sa nachádzali v okruhu približne jedného kilometra.

Žltá čiara sa tiahla od pláže pri Solplassen a rovnako ako pre­došlé sa oblúkom šinula k Svennerskému majáku, prešla okolo hlbín pri Rakkeských útesoch a pred Tvisteinským majákom sa skrútla na juh. Na okraji mapy sa skrížila s ostatnými linkami.

„Styčný bod,“ poznamenal výstižne Nils Hammer.

„Myslíte si, že zvyšok tiel tam ešte leží?“ spýtal sa Vetti.

Oceánograf vstal a podišiel k plátnu.

„V novinách sa písalo o tom, že telá rozsekali na kusy,“ po­vedal a pozrel sa na vyšetrovateľov. „Ako som pochopil, je to teória, s ktorou pracujete. Domnievate sa, že ich hodili do mora a nohy akosi vyplávali z toho, do čoho boli zabalené, zatiaľ čo väčšie kusy tela ostali na dne mora.“

Wisting pritakal. Ebbe Slettaker povedal, čo si mysleli, nikdy to však nesformulovali do slov.

„Predpokladané trasy, po ktorých unášalo nohy more, nazna­čujú, že tu,“ obrátil sa a ukázal na miesto, kde sa štyri farebné čiary stretávali, „ by mal byť bod, miesto, odkiaľ možno začať pátrať pod vodou. Na dne možno čosi nájdete.“

Vrátil sa k počítaču a sklonil sa nad ním.

„Navyše,“ dodal a pozrel sa ponad rám okuliarov na po­licajtov, „môžeme skombinovať výpočty s logickou úvahou a zdravým sedliackym rozumom.“

Opäť stisol nejaký kláves a na plátne sa objavil rad čísel.

„Táto oblasť je najhlbšia v sledovanom okolí,“ ukázal na juhovýchod od Tvisteinského majáka. Spočinul prstom na čísle 357 metrov. „Ak by som chcel niečo odhodiť do mora a dúfal by som, že sa to nikdy nedostane na povrch, zbavil by som sa toho práve tu.“

Jørn Lier Horst: Až na samé dno, v preklade Zuzany Demjánovej vydáva Premedia

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia