Hamid Ismailov
Christine Angot
Leila Slimani
Isabelle Autissier
Andrei Makine
new yorker
Danielle McLaughlin
Jenny Erpenbeck
Hannah Arendtová
Roberto Bolaño
Saphia Azzeddine
Zygmunt Miłoszewski
Lena Andersson
Foto: Sergio Larrain
Roberto Bolaño
Jørn Lier Horst
Frank Tallis
Caitlin Moranová
Ingar Johnsrud
Jenny Offill
Petra Soukupová
Petra Soukupová
Katja Petrowskaja
Steven D. Levitt & Stephen J. Dubner
Olga Tokarczuk
Irvin D. Yalom
Tessa Hadley
Alexander Solženicyn
Shelly Kingová
Bye Bye Blondie
Virginie Despentesová
Amanda Prowseová
Frank Tallis
Jørn Lier Horst
Adam Phillips
Christiane F.

Antropologička na Marse

Foto: Webstránka Franca Magnaniho

Do siedmich príbehov neurologických porúch a kreativity v knihe Antropologička na Marse vložil Oliver Sacks nesmiernu empatiu a ľudskosť, vďaka ktorým sú jeho klinické poviedky oceňované na celom svete.

Franco sa narodil v roku 1934 v Pontite, obci s asi päťsto obyvateľmi. Týčila sa v kopcoch pri Castelvecchiu v provincii Pistoia asi šesťdesiat kilometrov západne od Florencie. Ako väčšina horských dedín v Toskánsku existovala už od staroveku a nachádzalo sa v nej veľké množstvo etruských hrobov. Aj tradičné poľnohospodárstvo, vinohradníctvo a pestovanie olív na terasách starých dvetisíc rokov sa v podstate zachovali. Kamenné domy, príkre kľukatiace sa ulice, kam mohli vystúpať len osly alebo ľudské nohy, sa nemenili celé storočia. A rovnako sa nemenil ani jednoduchý poriadok života dedinčanov. Obci dominoval na najvyššom mieste postavený starodávny kostol so špicatou vežou. Franco býval hneď vedľa a z okna spálne sa mohol takmer dotknúť strechy kostola. Pomerne izolovaní a navzájom skrížení tvorili takmer jednu veľkú rodinu: Magnaniovci, Vanucciovci, Papiovci, Tamburiovci, Sarpiovci, všetci boli príbuzní. Najvýznamnejšou osobnosťou dediny bol Lazzaro Pai, autor komentára o Veľkej francúzskej revolúcii, ktorého pomník stojí na hlavnom námestí.

Oliver Sacks: Antropologička na Marse 

preklad Lucia Rakúsová, Inaque: 2013, 300 strán

Izolované, nemenné, tradičné Pontito bolo pevnosťou proti plynutiu času a zmenám. Pôda rodila, ľudia bol pracovití, hospodárstva a sady ich skromne uživili. Netreli biedu. Pre Franca aj všetkých ostatných bol život dobrý. Kým nevypukla vojna.

Potom prišli núdza a hrôzy všetkého druhu. Francov otec zomrel pri nehode v roku 1942. O rok neskôr prišli nacisti, obsadili dedinu a obyvateľov vyhnali. Keď sa ľudia mohli vrátiť, našli veľa domov zničených a život sa už nikdy nevrátil do predvojnových koľají. Mestečko bolo rozbité, polia a sady zanedbané – a hlavne sa rozvrátili starý poriadok a mravy. Ľudia sa snažili a domy opravili, ale úplná obnova už nebola možná. Začal sa pomalý úpadok. Sady a polia, poľnohospodárstvo sa tiež nikdy nezotavili. Dedina už teda nebola sebestačná a mladí ju začali opúšťať. Z päťsto ľudí, ktorí kedysi v prekvitajúcej dedine žili pred vojnou, ich zostalo len sedemdesiat. Všetci boli starí alebo už na dôchodku. Žiadne deti a len málo dospelých, ktorí pracovali. Kedysi živé mestečko sa vyľudnilo a umieralo.

Všetky Francove obrazy predstavujú Pontito a jeho život pred rokom 1943. Všetko sú to spomienky na detstvo, na miesta, kde žil, hral sa a rástol pred tým, ako prišiel o otca, pred tým, ako tam vtrhli Nemci, pred okupáciou mestečka a zničením jeho polí.

Franco žil v Pontite do svojich dvanástich rokov. V roku 1946 odišiel študovať do mesta Lucca. V roku 1949 odtiaľ odišiel do Montepulciana, aby sa vyučil za nábytkára. Vždy mal pozoruhodnú fotografickú pamäť a bol tým preslávený (v menšej miere mala takú pamäť aj jeho matka a jedna zo sestier). Po jednom prečítaní si Franco zapamätal celú stranu alebo prednášku z nedeľnej školy, aj keď ju počul len raz. Spomenul si na všetky náhrobné nápisy z miestneho cintorína. Zapamätal si (a spočítal) dlhé stĺpce číslic po jedinom zhliadnutí. Ale až v Lucce, kde bol prvý raz preč z domova a kde sa mu dosť cnelo, zažil iný druh pamäti: v mysli sa mu vynárali silné a intenzívne obrazy a predstavy plné radosti alebo strachu. Bolo to iné ako „súpisová“ pamäť, ktorá ho už preslávila. Obrazy ho prepadávali náhle ako blesk a boli neodbytné. V skladbe, zvuku, vôni a pocite to boli takmer halucinácie. Tento nový druh pamäti bol veľmi osobný, autobiografický, pretože každý dojem prichádzal v čisto osobných súvislostiach a afektoch. Každý obraz bol scénou, zážitkom z jeho života. Francova sestra mi povedala: „Veľmi mu chýbalo Pontito. Videl kostol, ulice, polia, ale nič ho ešte nenútilo, aby ich namaľoval.“

Do Pontita sa vrátil v roku 1953 po štyroch rokoch ako učeň. Zistil však, že umierajúca obec nábytkára neuživí a pretože stratil aj dôveru vo svoje remeslo, odišiel do Rapalla, aby tam pracoval ako kuchár. Nebol však spokojný a sníval o živote niekde inde, ďaleko odtiaľ. Na začiatku roku 1960, keď mal dvadsaťpäť rokov, sa bez veľkého rozmýšľania rozhodol dať výpoveď a stal sa kuchárom na výletnej lodi. Keď sa chystal na cestu (zrejme už vedel, že sa nevráti), spísal svoj dovtedajší život. Pri naloďovaní hodil rukopis do vody, ale už vtedy v ňom asi bola silná túžba zopakovať si detstvo, zachytiť ho. Zatiaľ však nenašiel ten pravý – svoj – vyjadrovací prostriedok. A tak sa stal námorníkom. Plavil sa medzi Karibikom a Európou. Spoznal Haiti, Antily, Bahamy. V rokoch 1963 a 1964 strávil štrnásť mesiacov v Nassau. Hovorí, že po celý čas služby na mori mu Pontito vôbec neprišlo na um. Úplne naň „zabudol“.

V roku 1965, keď mal tridsaťjeden rokov, urobil definitívne rozhodnutie: do Talianska, do Pontita sa už nevráti. Usadí sa v Amerike, v San Franciscu. Bolo to ťažké rozhodovanie a Franco sa trápil. Mal sa rozísť so všetkým, čo bolo pre neho najcennejšie a najdrahšie: s vlasťou, s rodným jazykom, so svojou dedinou, s rodinou. Mal navždy zavrhnúť zvyky a tradície, ktoré spájali jeho ľud po celé stáročia. To všetko pravdepodobne navždy stratí. Na druhej strane ho lákala voľnosť, sloboda a možno bohatstvo, možnosť byť sám sebou, nezávislosť, akú prežíval aj na palube lode. (Jeho otec bol v mladosti tiež v Amerike, kde niekoľko rokov obchodoval. Potom ho premohla túžba po domove a vrátil sa do Pontita.)

Pri tomto rozhodovaní prepadla Franca zvláštna choroba, ktorá ho doviedla až do sanatória. Nikdy sa nezistilo, aká choroba to bola. Iste, prežíval krízu rozhodovania, nádeje a obavy – ale mal tiež vysoké horúčky, chudol, upadal do delíria a pravdepodobne aj do záchvatov. Existovalo podozrenie na tuberkulózu, psychózu, nervovú poruchu. Dodnes je jeho vtedajšia choroba veľkou neznámou, ale je isté, že keď vrcholila, Franco mal veľmi živé sny. Jeho mozog, pravdepodobne stimulovaný horúčkami a rozrušením, produkoval noc čo noc sny, od zaspania po prebudenie, sny, ktoré boli vždy o Pontite. Nesníval o svojej rodine, o tom, čo v Pontite robieval, čo sa mu tam vtedy stalo – ale o jeho uliciach, múroch, domoch, kameňoch. Tie sny obsahovali veľa verných podrobností, aké by si spamäti nedokázal vedome vyvolať. Zmocňovalo sa ho zvláštne, silné vzrušenie: pocit, že sa niečo stalo alebo sa práve stane. Pocit akejsi blízkej a napriek tomu neznámej dôležitosti, sprevádzaný neuhasiteľnou, sladkohorkou nostalgiou. Po prebudení mal pocit, že ešte nie je celkom hore, pretože pred jeho vnútorným zrakom sny trvali ďalej. Boli všade naokolo – na posteľnej bielizni, na strope a na stenách. Stáli na podlahe ako modely so všetkými predstaviteľnými detailami.

Všetky tieto snové predstavy sa v nemocnici vnucovali do jeho vedomia a vôle. Vtedy ho ovládol nový pocit – pocit, že je „povolaný“. Vždy mal veľkú predstavivosť, ale také intenzívne predstavy sa ho predtým nezmocňovali. Predtým tu neboli obrazy, ktoré ako zjavenie viseli vo vzduchu a sľubovali mu „znovunadobudnutie“ Pontita. Teraz sa zdalo, že ho vyzývajú: „Namaľuj nás. Premeň nás na skutočnosť.“

Franco sa nikdy neprestal pýtať, čo sa stalo počas tých dní a nocí v nemocnici, v čase krízy, delíria, horúčky a záchvatov. Zrútil sa pod ťarchou svojho rozhodnutia. Prekonal freudovské „rozštiepenie osobnosti“ a stal sa z neho prototyp hypermnestického hysterika. („Hysterici trpia najmä spomienkami,“ napísal Freud.) Snažila sa potom jeho odštiepená časť získať v pamäti alebo fantázii to, od čoho sa sám odrezal, k čomu sa v realite už nemohol vrátiť? Prichádzali tie sny a predstavy z hĺbky pamäti ako odpoveď na naliehavú citovú potrebu? Alebo bol jeho mozog pod tlakom nejakého neobyčajného fyziologického procesu, na ktorý nemal Franco žiadny vedomý vplyv, nebol s ním spojený ako osobnosť – ale reagovať naň musel? Franco nad takým „medicínskym“ vysvetlením uvažoval, ale zavrhol ho. (A ani nikdy nepristúpil na žiadne lekárske vyšetrenie.) Volil duchovnejší výklad.[1] Dostal dar, predurčenie a on musí poslúchať, nie sa pýtať. V tomto pokornom duchu Franco po krátkom váhaní a boji prijal svoje vízie a odovzdal sa celkom do ich služieb. Prevádzal ich do hmotnej reality.

Predtým sotvakedy maľoval alebo kreslil, ale cítil, že stačí zobrať do ruky ceruzku alebo štetec a sledovať obrysy, ktoré sa jasne rysujú vo vzduchu pred ním alebo sa premietajú akoby kúzelnou premietačkou na biele steny jeho izby. Počas prvých krízových nocí sa mu najčastejšie zjavoval rodný dom. Bolo to zjavenie nevýslovne krásne, ale aj hrozivé.

Na prvom obraze, ktorý Franco namaľoval, bol pochopiteľne tento dom. Napriek tomu, že nemal žiadne maliarske vzdelanie, bol obraz neuveriteľne verný a presný a navyše mal podmanivú citovú hĺbku. Samotný Franco bol skutočnosťou, že vie maľovať, očarený. Očarený je aj dnes, po štvrťstoročí. „Fantastické,“ hovorí. „Je to fantastické. Ako je možné, že to dokážem? Ako to, že som mal takýto dar a nevedel som o ňom?“ Ako dieťa si občas predstavoval, že je umelec, ale bola to len hra. Niekedy zobral do ruky štetec alebo ceruzku a urobil skicu lode alebo scény v Karibiku, nič viac. Zo schopností, ktoré v sebe teraz cítil, mal trochu strach, pretože ho premáhali a pretvárali. Dúfal však, že tú silu ovládne a vyjadrí. Výraz a štýl jeho obrazov tu boli od úplného začiatku – dokonca, alebo predovšetkým, v prvých maľbách, ktoré urobil. „Prvé dva obrazy sú iné ako tie ďalšie,“ tvrdil jeho priateľ Bob Miller. „Je v nich niečo zlovestné – cítite, že sa stalo niečo hlboké a dôležité.“

[1] Maliar Giorgio De Chirico, ktorý trpel ťažkými klasickými migrénami a migrénovými aurami, veľmi živo popísal všetky okolnosti záchvatov. Niekedy začlenil ich geometrické obrazce, kliky haky, oslňujúce svetlá a temnotu do svojich obrazov. (Podrobnejšie o tom písali G.N. Fuller a M.V. Gale v časopise The British Medical Journal.). De Chirico tiež odmietal vysvetlenie svojich vízií čisto lekárskymi alebo telesnými príčinami, pretože, ako cítil, ich duchovné kvality boli veľmi výrazné. Nakoniec ich kompromisne označil ako „duchovné horúčky“.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť