Elena Ferrante
Hamid Ismailov
Christine Angot
Leila Slimani
Isabelle Autissier
Andrei Makine
new yorker
Danielle McLaughlin
Jenny Erpenbeck
Hannah Arendtová
Roberto Bolaño
Saphia Azzeddine
Zygmunt Miłoszewski
Lena Andersson
Foto: Sergio Larrain
Roberto Bolaño
Jørn Lier Horst
Frank Tallis
Caitlin Moranová
Ingar Johnsrud
Jenny Offill
Petra Soukupová
Petra Soukupová
Katja Petrowskaja
Steven D. Levitt & Stephen J. Dubner
Olga Tokarczuk
Irvin D. Yalom
Tessa Hadley
Alexander Solženicyn
Shelly Kingová
Bye Bye Blondie
Virginie Despentesová
Amanda Prowseová
Frank Tallis
Jørn Lier Horst
Adam Phillips
Christiane F.

Anasoft litera 2015: Sprievodca nezrozumiteľnosťou

Próza Juraja Briškára Sprievodca nezrozumiteľnosťou sa dostala do desiatky finalistov ceny Anasoft litera 2015. Prinášame vám krátky úryvok z kapitoly nazvanej Mať nejaký význam.

Azda najvýraznejšou ľudskou črtou je potreba uistiť sa o vlastnom význame. Aj tí, ktorí chodia stále tými istými ulicami, chcú tiež čosi podľa možnosti neopakovateľné sami pred sebou reprezentovať. Pri pohľade na rozmerné výklady obchodov, svetlami orámované zrkadlá v kaderníctvach a zažaté lampy v domoch je zrejmé, aké dôležité je pre obyvateľov mesta zachovať si istú vopred zvolenú podobu, a vôbec mať vo veciach vôkol seba jasno. Chcú, aby ich činy a slová mali určitý význam, a tak si kupujú tmavé obleky, pozlátené náramkové hodinky.

Juraj Briškár: Sprievodca nezrozumiteľnosťou 

Modrý Peter: 2014

Zatiaľ čo u detí sa hravá nerozhodnosť, ochota byť chvíľu rušňovodičom a vzápätí kovbojom, šermovať na chodníku dáždnikmi ešte chápavo prehliada, veď dospievanie je ťažké najmä preto, lebo si vyžaduje ohraničiť vlastnú predstavu o veciach a o sebe, muž, ktorý hvízdajúc si kráča kamsi v reflexnej veste, získava ako našuchorený žlto sfarbený vták v lese plnom opakujúcich sa tvarov spolu so svojím pracovným odevom, služobným autom a nástrojmi, ktorých sa bude po celý deň dotýkať, so slovami, ktoré zívajúc opakuje komusi do telefónu, až únavnú istotu v hre, kým vlastne je.

Na rozdiel od zvierat u človeka spokojnosť nezávisí natoľko od faktických predpokladov, ako od schopnosti ich istým spôsobom oceniť a vyhodnotiť. Celá sa odohráva v mysli. Každý z ľudí vôkol mňa sa vlastne po celé roky učí byť šťastný. Ak by niekto z nich vyhral zájazd okolo sveta, ktorý by spočíval v tom, že ho na letisku uspia, spiaceho vyložia na jednom mieste, potom na inom, aby ho napokon prebudili tam, odkiaľ vycestoval, asi by o taký výlet nemal záujem. Prebrať sa v novom prostredí patrí k tomu, čo si cestovatelia cenia najviac. Ich nohy, ruky, dokonca žalúdok trpia, ale myseľ, tá sa teší z nových domov. Hodnotenie vecí a javov ľudí odjakživa strháva: radi o nich vášnivo diskutujú, radia sa, sporia, a to všetko kvôli tomu, čo si zvieratá, keď prechádzajú okolo, ani len nevšimnú. Oni však chcú, aby mali kopce a rieky, rovnako ako ich vlastné činy, vlasy, nohy, prsia a pery nejaký význam. Počas dospievania zvyknú očakávať od okolia súhlas, či dokonca chválu, a ťažko sa preto zmierujú s kritikou. Ak sa niekomu z nich povzbudenia dlho nedostáva, môže to skončiť tak, že po rokoch, v úsilí zvýšiť svoj vlastný význam, keď už nevie, ako ďalej, zhodí aspoň komusi vysokému čiapku z hlavy.

Situácia dlhodobo so sebou samým nespokojného človeka pripomína ťažké sychravé dni, z ktorých sa mu nedarí prebudiť. Čo na tom záleží, keď všetci ostatní jasne vidia, že je mladý a iste aj šťastný, ak on to chápe inak? Nelíši sa od položenia malého dieťaťa, o ktorom každý na ulici vie, ako sa volá, kde býva, koľko má rokov, len ono samo nič z toho ani len netuší. Aj náhodní okoloidúci majú z jeho prítomnosti vo svete viac, hocikto z nich, keď sa nakloní nad kočík, vidí, aké je pekné, len ono stále pre čosi narieka a nemá zo seba žiadne potešenie. Vlastná hodnota nie je nikomu ľahostajná. Každý z ľudí chce „čosi znamenať“. A tak si starostlivo češú vlasy, dlho vyberajú pekné šaty, do uší alebo okolo krku si upevňujú kúsky trblietavých vecí zvláštnych na pohľad, s cestovnými kanceláriami navštevujú pamätihodné miesta. Ak im však to, čo v očiach iných reprezentujú, stále nepostačuje, začnú sa správať dôležito, pyšne očakávajúc, že v nich ostatní rozoznajú to veľké dielo, ktoré nemali čas vykonať.

Každé meno na bytovom zvončeku je vlastne nápisom na budúcom náhrobku a čokoľvek, čo jeho nositeľ do domáceho telefónu za tie roky povie, by mohlo slúžiť ako výstižný epitaf. Stotožnenie sa obyvateľov mesta s masívnymi múrmi v domoch plných zreteľne ohraničených miestností potvrdzuje, ako veľmi si želajú mať nejaký význam aj po smrti. Pozornosť je však veľmi prchavým javom, nedá sa chytiť do rúk, ani vytesať do žuly. Zároveň platí, že práve ľudia ňou môžu jeden druhého obdarovať, a môžu si ju, keď bez povšimnutia prechádzajú vôkol seba, aj odoprieť.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia