Redakcia
Foto: Joe Thorn (Flickr, licencia Creative Commons)
Redakcia
Foto: Ginny (Flickr.com, licencia Creative Commons
Redakcia
Mladý Aristoteles, foto: Mary Harrsch (licencia Creative Commons)
Janka Kršiaková
Foto: Hryck (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Tomáš Mrva
Foto: Agathe B (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Tomáš Mrva
Foto: Flickr.com (JISC)
Ľubomír Jaško
Foto: Flickr (Ole Svensson)
Redakcia
Slavomír Olšovský
Ľubomír Jaško
Ľubomír Jaško
Tomáš Mrva
Ľubomír Jaško
Redakcia
Emma Forrest
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Redakcia
Tomáš Mrva
Dievčatá zo sionistického mládežníckeho zväzu Haschomer Hatzair, ktorého členom bol aj Rubner
Katarína Ďurková
Tomáš Mrva

Zabi žida, pomôžeš vlasti

Poľská antisemitská pohľadnica

Poliaci boli jednou z najväčích obetí druhej svetovej vojny. Ani ukrutnosti, ktoré si tento národ vytrpel, však mnohým nezabránili v tom, aby neboli krutí. Židov surovo zabíjali cez vojnu a dokonca aj po nej.

Jan T. Gross: Strach. Jota, Brno: 2008, 360 s.

Ak ste o poľskom antisemitizme počuli iba úchytkom, vyzerá na prvý dojem ako prehnaná legenda. Ak začnete hľadať viac informácií, so zdesením môžete zistiť, že je to s ním ešte horšie než ste očakávali. Kniha historika Jana T. Grossa Strach o najväčšom povojnovom protižidovskom progrome v Európe síce opakovane spomína, ako často sa Poliaci stali obeťami dejín, bohužiaľ sa ale na nich pozerá aj ako na spolupáchateľov.

Táto kniha vyvolala v Poľskú vášnivé debaty ešte skôr než tam stihla vyjsť. Poliaci majú Inštitút pamäti národa, ktorý je zvláštnym spojením práce historikov s prácou prokurátorov. Vydanie Grossovej knihy predbehli a vydali dvojzväzkovú knihu obsahujúcu najrozmanitejšie dokumenty týkajúce sa pogromu v Kielciach. Ako podotkol Adam Michnik, cieľom nebolo ukázať pravdu, ale situáciu čo najviac zahmliť. Úlohou historikov nie je podľa neho zavaliť verejnosť faktami, ale usporiadať ich do zmysluplne podanej formy. A práve tým vyniká bravúrne napísaná Grossova kniha.

Idealisti by možno čakali, že po druhej svetovej vojne už na oslobodených územiach nebude nik zabíjať židov, len na území Poľska ich však za rok zavraždili približne 1 500. Spisovateľ Jerzy Kosinski vo svojej knihe Namaľované vtáča (Painted bird) opisuje, ako Poliaci kývali vlakom vezúcim židov do koncentračných táborov. Nezdravili židov, ale nemecké stráže. Likvidácia nenávidených židov bola mnohými vítaná a prežitie malého percenta z nich (podľa odhadov z 3,5 milióna poľských židov cez vojnu prišlo o život 95 až 97 percent) bolo nepríjemnou správou. Vracajúci sa židia pripomínali hriechy, na ktoré všetci chceli rýchlo zabudnúť.

Eldorádo v Treblinke

So židmi sa spája množstvo stereotypov, mnohí Poliaci v nich videli boháčov ešte aj vtedy, keď už boli po smrti a prehrabávali ich zvyšky v presvedčení, že tam určite nájdu ukryté zlato. Málo známou kapitolou z dejín koncentračného tábora v Treblinke je to, čo nasledovalo po oslobodení. Už na jeseň 1945 bolo miesto, kde sa vraždilo a nachádzali sa tam hory popola zo židovských obetí, rozkopané a všade boli nespočetní rabovači s lopatami. Kopali a zo zeme vyťahovali zvyšky tiel. Ako uvádza Gross vo svoje knihe, na mieste tábora Belzeć kopali miestni roľníci hlbšie, pod vrstvu popola už predtým presiateho nacistami. V mazľavých zbytkoch rozkladajúcich sa tiel pátrali po lebkách a nosili si ich domov a hľadali v nich zubné korunky zo zlata.

Poliaci mali obzvlášť blízko k masovému vyvražďovaniu židov, pretože práve na ich území ich žilo niekoľko miliónov a nacisti práve v Poľsku postavili najväčie vyhladzovacie tábory. Za danej situácie môže sotva niekto tvrdiť, že Poliaci o ničom nevedeli. Bohužiaľ neboli len nečinnými svedkami, ale opakovane aj vrahmi. Najznámejšie je vraždenie z leta v 1941, keď Poliaci spolu s nacistami povraždili tisíc židov v Jedwabnom. Tejto udalosti sa Gross, vyučujúci históriu na univerzite v Princetone, podrobne venuje vo svojej známej knihe Susedia: Zničenie židovskej komunity v Jedwabnom. V češtine nedávno vyšla aj kniha Anny Bikontovej My z Jedwabného, na preklad čaká Grossova kniha o Jedwabnom s názvom Susedia.

Poľský antisemitizmus má mnoho podôb, príznačné pre túto krajinu je, že ešte aj tí, ktorí cez vojnu riskovali svoje životy a skrývali židov, chceli po vojne zostať v anonymite, pretože sa obávali negatívnej reakcie okolia. Na poľskom vidieku ešte aj dnes stretnete ľudí, ktorí vám budú rozprávať hrôzostrašné historky, ako počas ich detstva židia kradli poľské deti a držali ich v sudoch, ktoré mali vo vnútri nabité klince.

Preživší židia boli po vojne traumatizovaní a chudobní, ale ani to nezabránilo tomu, aby sa nezačali šíriť reči o ich nápadnej spotrebe, o židovských deťoch údajne nosiacich do školy lahôdky a citrusové plody, spoločne s historkami o vychudnutých a vyčerpaných židoch, ktorí používajú chytené poľské deti ako krvnú transfúziu, aby sa posilnili. Nezmysly o zabíjaní detí z náboženských dôvodov dostali ďalší rozmer. Treba pritom spomenúť, že pápež Innocent IV. už v roku 1247 vydal prvú pápežskú bulu, v ktorej deklaruje, že obviňovanie židov z rituálnych vrážd je lživé. V katolíckom Poľsku nestačilo na presadenie sa tejto myšlienky ani sedemsto rokov...

O chlapcovi, čo mal rád čerešne

Falošné obviňovanie židov zo zabíjania detí stálo počas storočí za mnohými pogromami a inak to nebolo ani pri pogrome v Kielciach, najväčšom v Európe počas obdobia mieru, kde 4. júla 1946 zavraždili štyri desiatky židov (rok pred tým sa jeden pogrom, aj keď s menej tragickými následkami, konal aj na Slovensku v Topoľčanoch, prejavy nenávisti voči židom vracajúcim sa z koncentračných táborov boli veľmi podobné tým poľským).

Tri dni pred pogromom v Kielciach osemročný Henryk Blaszczyk zmizol z domu. Vybral sa stopom do dediny vzdialenej vyše dvadsať kilometrov, z ktorej sa pred pár mesiacmi odsťahoval. Chcel navštíviť svojich kamarátov a mal chuť na susedove čerešne. Rodičia ešte ten večer nahlásili jeho zmiznutie polícii, chapec sa vrátil domov za dva dni aj s nákladom čerešní. Ešte v ten večer jeho otec zašiel na políciu a tvrdil, že jeho syna uniesli židia a jemu sa podarilo utiecť. Keďže bol veľmi opitý, policajt mu povedal, nech to príde spísať na druhý deň.

Ráno sa otec so synom a ešte jedným susedom vybrali na policajnú stanicu sídliacu iba 150 metrov od Židovského výboru, budovy, kde sídlili viaceré židovské inštitúcie a v tom čase tam žili takmer dve stoky židov, ktorí nemali kam ísť. Práve tam chlapca údajne držali v pivnici (budova v skutočnosti žiadnu pivnicu nemala). Informácia o údajnom unášaní a zadržiavaní detí sa rýchlo rozniesla a pred budovou sa začal zhromažďovať dav. Situácia sa náhle vymkla spod kontroly a začalo sa zabíjanie nielen v budove Židovského výboru, ale aj v celom meste a jeho okolí. Na pogrome sa priamo aj nepriamo podieľali aj uniformované zložky, ktoré mu mohli zabrániť – polícia a armáda.

Dieťa stálo na začiatku pogromu a zúčastnili sa na ňom aj iné deti. Smutnú úlohu totiž zohrali aj skupiny skautov, ktorí prehľadávali vlaky a davu hádzali každého žida, ktorého našli. Na peróne viacerých židov zabili napríklad tým, že im hlavy rozbili kusmi koľajníc. O atmosfére v Kielciach vypovedá príbeh, ako chladnokrvne zabili Reginu Fiszovú a jej nedávno narodeného syna. Skupina štyroch mužov vedená policajtom, ku ktorej sa pridal väčší dav, Fiszovú s jej synom a ďalším židom, ktorému sa neskôr podarilo utiecť, vytiahli na ulicu a dohadovali sa, kde ich majú zabiť. Boli trochu bezradní, pomohlo im okoloidúce auto. Ako vypovedal jeden z vrahov:

„Keď sme tak premýšľali, čo máme urobiť, uvidel som nákladné auto. Zastavil som ho. Šiel som za šoférom a povedal som mu, že máme židov, ktorých chceme niekam odviezť a zabiť. Šofér súhlasil, len si vypýtal tisíc zlotých a ja som povedal – dohodnuté.“

V lese najprv odzadu zastrelili ženu, nepodario sa im však zabiť utekajúceho muža. Tomu však z rúk vypadlo malé dieťa a policajný desiatnik Mazur novorodenca zabil guľkou do hlavy. Sledovala ich pri tom skupina dedinčanov, ktorým prikázali telá spáliť a vybrali sa do reštaurácie, kde sa dobre najedli a opili.

Ako konštatuje Gross, o pogrome v Kielciach sa nedá hovoriť iba ako o čine rozzúreného davu, čo je na tejto strašnej udalosti podľa neho nápadné, je v poľskej spoločnosti široko zdieľaný pocit, že zbaviť sa židov tým, že ich zabijeme, je prípustné.

Pasivita ako najlepší postoj

Autor zoširoka skúma nielen príčiny pogromu a jeho priebeh, ale aj reakcie. Rýchlo sa rozbehol súdny proces, na ktorom padlo niekoľko rozsudkov smrti. K pogromu sa však opatrne vyjadrovali komunisti, ktorí sa báli straty popularity, keby sa zastali neobľúbených židov, podobne pasívne reagovala katolícka cirkev. Výnimkou bola iba odmietavá reakcia biskupa Kubinu. Práve jeho postoj konečne cirkev prinútil reagovať, táto reakcia však bola hanebná. Episkopát počas svojej plenárnej konferencie zaviazal biskupov, aby sa zdržali zaujímania individuálnych postojov k akejkoľvek udalosti v krajine. Vyhlásenie biskupa Kubinu bolo pre nich neprijateľné „na základe fundamentálnych intelektuálnych a kanonických princípov katolíckej cirkvi.“

Povojnový antisemitizmus sa podľa Grossa nedá vysvetliť iba predvojnovými postojmi poľskej populácie, vplyv naň mal aj holokaust a strach z komunizmu nastupujúceho v krajine. Židia boli obviňovní práve zo spolupráce s komunistami, aj keď ich Stalin nenávidiel a väčšina poľských židov bola lojálna k vtedajšiemu režimu. Je síce pravdou, že židia mali v komunistickej strane veľké zastúpenie, ale bolo to aj preto, že to bola jediná strana ochotná do istého momentu židov akceptovať, pretože bola najmenej antisemitská. Ako ukázali nasledujúce desaťročia, ani jej to dlho nevydržalo.V dvoch vlnách v rokoch 1956-57 a 1968-69, keď podporovali ich emigráciu, komunisti konenče zavŕšili dlhoročoný proces a Poľsko zbavili židov.

Knihu si môžete kúpiť v internetovom kníhkupectve Anplag

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia