Z väčšej časti génius, z menšej šovinista

Štvorročný Sándor Márai

Sándor Márai bol stredoeurópanom par excellence: Maďar v exile s nemeckým rodokmeňom a manželkou zo židovskej rodiny.

Pokusy spraviť z Máraia rovnako slovenského ako aj maďarského Kafku musia napokon stroskotať. Nepopierateľne bol úžasným spisovateľom, nebol však Slovákom ani Maďarom, jeho vlasťou bola Horná Zem a tá zanikla.

Štýl, akým písal prezrádza človeka, ktorý bol neuveriteľne sčítaný a to, čo prečítal skutočne pochopil a precítil. Nepochybne má potenciál stať sa skvelým košickým vývozným artiklom. Aj v Prahe sa zrejme predá viac šálok a tričiek než samotných Kafkových kníh.

Toto mesto spomína aj v memoárovom románe Zem, zem!... , ktorý je z viacerých hľadísk výnimočný. Pôsobí intímnejšie ako ostatné, najmä vďaka prvej osobe, v ktorej je kniha napísaná. Autor sa neskrýva za žiadnu fiktívnu, či polofiktívnu osobu, ktorá by namiesto neho vyslovovala myšlienky a v úvahách sa neuchyľuje k alibizmu. Sú to jeho názory a jeho pohľad na vtedajší svet.

Imperialisti spod Tatier

To, že Márai pochádza z Košíc, mesta, ktoré „vytrhli z tela národa (Uhorska)“ a po roku 1945 „opäť padli do rúk Čechom“, je všeobecne známy fakt. Košičania všetkých národností ho považujú za jedného z najvýznamnejších rodákov. Na svoje rodisko nezabudol, vo svojich dielach – Zem, zem!... nie je výnimkou - prehlasuje, že jeho domovom bola a zostáva „Horná zem“. Trianon vnímal ako ranu, právo na sebaurčenie národov pochmúrne hodnotí ako ošúchanú metaforu a v tejto súvislosti dokonca zavádza úsmevné slovné spojenie slovenský miniimperializmus. Osekanie územia, ktoré po storočia prináležalo Uhorsku, je populárnou témou vo viacerých kuloároch, z imperializmu však Slovákov okrem Máraia neobvinil snáď nikto.

Z čoho sa však autor v Zem, zem!... skutočne vypisuje je druhá svetová vojna a príchod Červenej armády do Budapešti: „Teraz dorazili do krajiny, kde žil národ, ktorého reči nerozumeli a ktorý vyznával inú vieru, žil iným spôsobom života, v každom ohľade bol „iný“ – nie slovanský, ale maďarský. A v tom bolo čosi strašidelné – v inom zmysle strašidelné, než len v tom, že do porazenej krajiny pritiahol víťazný nepriateľ, komunista. Strašidelné bolo to, že prišiel Slovan.“

Mnohí recenzenti Máraia vzletne označujú za Európana, no tým bol až v druhom rade. V prvom rade bol Maďarom a vlastencom, ktorého by sme azda v súčasnosti označili vo vzťahu k Slovákom za kontroverzného. Pretože nech sa niektoré výroky z jeho memoárov obracajú z hocakého uhla, zdá sa prinajmenšom čudné, že závery o Slovanoch, o ich typických povahových črtách a vlastnostiach, vyvodzuje zo správania straumatizovaných a citovo nutne otupených vojakov, ktorí prešli hrôzami východného frontu. Takisto mu musela byť určite známa skutočnosť, že Slovania sú širším pojmom a že k nim nepatria len Rusi a Ukrajinci, s ktorými sa stretol po príchode sovietskeho vojska. Brať však jeho salónny antislavizmus a averziu voči všetkému, čo prichádza z východu doslovne by možno znamenalo vytrhnúť jeho názory z kontextu doby, regiónu a situácie, v ktorej sa ocitol.

Maskovanie láskou k vlasti

Takisto bol do určitej miery ovplyvnený Spenglerom, ktorého spomína. Azda si uvedomoval jeho radikálne zameranie. Našťastie vo svojom memoárovom diele nespomína svoj obdiv k Horthymu, ktorý vyvoláva škrípanie zubov nejedného zarytého odporcu. Obviňovať však Máraia z fašizmu je absurdné. V neposlednom rade kvôli tomu, že jeho manželka bola židovka.

Treba brať do úvahy, že jeho zápisky o živote v čase príchodu Sovietov nie sú historiografickou publikáciou, ktorá by si nárokovala na objektívnosť a presnosť. Je zrejmé, že Zem, zem!... mala v prvom rade pomôcť autorovi, aby si usporiadal myšlienky a našiel východisko z neutešenej situácie, v ktorej sa ocitol príchodom boľševika. Odísť a písať pre čitateľov, či ostať a písať do zásuvky?

Géniom sme ochotní odpustiť mnohé. V Máraiovom prípade nonšalantne prehliadame jeho šovinizmus, ktorý pôvabne maskoval láskou k vlasti, ktorá mala navyše tak trochu ironický podtext. Mnoho bežných čitateľov totiž nevie, že jeho pôvodné meno bolo Grosschmid a predpokladá sa, že jeho rodina pochádzala z nemeckého Saska. Samozrejme, že v priebehu desaťročí sa ich krv premiešala s maďarskou, to však bolo viac-menej bežné. Vydavateľstvo Kalligram sa chystá vydať postupne všetky jeho diela v slovenčine, a tak si všímavý čitateľ bude vedieť odsledovať to, že ho ovplyvnila nielen maďarská kultúra.

V kníhkupectvách sa už objavil jeho na Slovensku azda najznámejší román Sviece zhoria do tla. S tým málom, čo dal autor sám k sebe k dispozícii: dvaja starci, žena, ktorú obaja milovali, prastará pestúnka a pusté sídlo, skomponoval pôsobivé napätie, ktorým sa knihy tohto typu obvykle nevyznačujú. Útle dielko je napísané krásnym jazykom, ktorý je Máraiovým poznávacím znamením a teda niet divu, že práve ono sa zaslúžilo o jeho znovuobjavenie v Európe.

Svet, za ktorý sa oplatilo žiť aj umrieť

Dnes kedysi takmer zabudnutého spisovateľa vďaka štýlu, úrovni a originalite právom prirovnávajú k Josephovi Rothovi, Thomasovi Mannovi, či Franzovi Kafkovi. Apropo Kafka... práve Márai bol jeho prvým prekladateľom do maďarčiny, ktorú miloval a považoval za svoju skutočnú vlasť. Lingvistickú samotu Maďarska používal ako metaforu vlastného pocitu opustenia, ktorým trpel veľkú časť svojho života. Toto a ostatné jeho názory na veci veľké (svedomie, láska, sex) i veci neveľké (oblečenie, jablká) sú so svojským subtílnym máraiovským humorom zhrnuté v zbierke Kniha byliniek. V krátkych textoch sa podobne ako v ostatných dielach zrkadlí jeho nesebecký prístup k ľuďom a niekedy až prekvapivo pokrokové zmýšľanie.

Máraia považujú za hovorcu triedy, ktorá sa s postupom rokov s eleganciou im vlastnou vytrácala aj z našich miest. Nebol z tých, ktorí by často zablúdili to hlbín spoločnosti. Zaoberal sa tými, ktorých uznával, poznal a miloval. Týmito boli mešťania, ktorí už nejestvujú a najmä Zem, zem!... má vo svetle toho, že vieme, ako to s ním – meštanom meštanov - nakoniec dopadlo, srdce zvierajúci efekt. Tak, ako mnohí úžasní spisovatelia, aj on bol do istej miery sám sebe prorokom. Už v roku 1942 píše: „Jestvoval svet, za ktorý sa oplatilo žiť a umrieť. Ten svet zomrel. A s novým nemám nič spoločné. To je všetko, čo môžem povedať.“

Emigrácia ho nespravila šťastným. Potom, čo zomrela jeho manželka Lola a neskôr aj jeho adoptívny syn, si napísal do denníka: „...Neponáhľam sa, nebudem to však ani odkladať. Je čas.“ Azda najpresvedčivejší pamätník „starých dobrých časov“, „bard mešťanov“, ako ho nazval jeden z jeho recenzentov, sa dobrovoľne odporúčal.

Márai by určite považoval za jeden z najlepších žartov svojho života, že sa zastrelil len pár mesiacov predtým, ako padol komunistický režim v Maďarsku. Zostal si až do konca verný. Aj načasovaním svojej dobrovoľnej smrti sa neopakovateľne, typicky máraiovsky na nás uškrnul.

Sándor Márai: Zem, zem!... Kalligram 2010, Preložil: Peter Macsovszky, 495 strán

Sándor Márai: Sviece zhoria do tla. Kalligram 2010, Preložila Denisa Pochylá-Kečkéšová, 202 strán

Sándor Márai: Kniha byliniek. Kalligram 2010, Preložil Peter Macsovszky, 184 strán

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia