Redakcia
Foto: Joe Thorn (Flickr, licencia Creative Commons)
Redakcia
Foto: Ginny (Flickr.com, licencia Creative Commons
Redakcia
Mladý Aristoteles, foto: Mary Harrsch (licencia Creative Commons)
Janka Kršiaková
Foto: Hryck (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Tomáš Mrva
Foto: Agathe B (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Tomáš Mrva
Foto: Flickr.com (JISC)
Ľubomír Jaško
Foto: Flickr (Ole Svensson)
Redakcia
Slavomír Olšovský
Ľubomír Jaško
Ľubomír Jaško
Tomáš Mrva
Ľubomír Jaško
Redakcia
Emma Forrest
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Redakcia
Tomáš Mrva
Dievčatá zo sionistického mládežníckeho zväzu Haschomer Hatzair, ktorého členom bol aj Rubner
Katarína Ďurková
Tomáš Mrva

Z Heydricha sa nestrieľa

Atentát pretavený do plastu - limitovaná séria vyšla len počte 999 kusov

Laurent Binet strávil pár rokov na Slovensku. Okrem spomienok na ženy si odniesol aj tému na román, za ktorý získal Goncourtovu cenu za debut. Tunajšia kritika s tým má problém.

Laurent Binet: HHhH, prel. M. Ferenčuhová, Marenčin PT: 2010, 336 s.

Meno Francúza Laurenta Bineta sa českými a slovenskými médiami od jari prevalilo vo viacerých vlnách. Najprv prišla správa, že román s čudným názvom HHhH o atentáte na Heydricha získal Goncourtovu cenu za debut a jeho autor žil na Slovensku aj v Prahe, potom nasledovali rozhovory, na jeseň prišlo české a pred koncom roka aj slovenské vydanie knihy. A vznikla polemika, či je to pútavý román, alebo je to preceňovaná zlátanina, ako tvrdili niektorí nasrdení kritici.

Viac než historický román

Príslušníkov malých národov vždy poteší, ak o ich dejiny prejaví záujem niekto z krajiny oplývajúcej väčším sebavedomím. Sami seba vidíme dosť mizerne, a zrazu prichádza Francúz, ktorý tvrdí, že najvyššia koncentrácia nádherných žien na svete je v Košiciach, najkrajšie mesto je Praha, Karlov most najkrajším kamenným mostom a Beneš je pre neho impozantnejšia historická postava ako de Gaulle.

Inak sa pozerá aj na to, čo sme si mnohí poriadne neuvedomili – že počas druhej svetovej vojny nebol zabitý žiaden iný nacistický pohlavár s takým významným postavením, ako bol Heydrich. Pochybnosti nastávajú iba vtedy, keď rozvášnený autor píše o „najväčšej scéne veľkej vesmírnej tragédie“. Ale práve tá vášeň a občasné preháňanie dáva knihe náboj.

Binet mal základné informácie o atentáte ešte od svojho otca, všetko sa vystupňovalo po príchode na Slovensko, odkiaľ pochádzal Jozef Gabčík a Binet tu na vojenskej škole vyučoval francúzštinu. Témou atentátu sa stal priam posadnutý. Pri väčšine autorov sa to dozviete až z rozhovorov s nimi, tentoraz stačí čítať knihu.

Je to román o písaní románu, kde autor opisuje svoje pocity, pátranie po informáciách a často o sebe pochybuje. Jeho obľúbenou metódou je, že najprv opíše udalosť alebo napíše dialóg a potom špekuluje nad tým, či to tak naozaj mohlo byť.

Tento prístup robí Binetovu knihu odlišnou. Z pozbieraných faktov mohol vzniknúť len ďalší historický román o atentáte na zastupujúceho ríšskeho protektora a spoluautora konečného riešenia, pri ktorom by sa historici naťahovali o to, či každý fakt sedí.

Tento autor ale spochybňuje vlastné písanie a do poslednej strany zdôrazňuje, že jeho portrét udalostí nebude nikdy kompletný, pretože sa stále vynárajú nové fakty a ich interpretácie. Príkladom nech je predposledná kapitola, kde cituje článok zo súčasných francúzskych novín o pokusoch na väzenkyniach v tábore v Ravensbrücku. Ich cieľom bolo zrekonštruovať zranenia, ktorým Heydrich podľahol. Pri pokusoch mučili vyše sedemdesiat žien.

Ego a jeho nepriatelia

Autor tvrdí, že nepíše knihu o Heydrichovi, ale o parašutistoch, tým však nevenuje ani zďaleka toľko priestoru. Doháňa to písaním o sebe samom, dokonca na jednom mieste tvrdí, že sa stáva Gabčíkom, ale hneď to spochybní. Jeho ego textu neprekáža, azda s výnimkou časti, kde opisuje samotný priebeh atentátu.

Až príliš chce zdôrazniť, ako dlho sa s týmito stránkami moril, a tak zápisky prekladá dátumami dní, keď spomínanú pasáž písal. V najdramatickejšej časti knihy odvšadiaľ vyskakuje jej autor, čo má na dynamiku príbehu podobný efekt, ako keď vám v televízii päť minút pred koncom filmu pustia reklamu.

Kniha sa pôvodne mala volať Operácia Anthropoid, osvietený vydavateľ, ktorému to pripomínalo názov sci-fi filmu, ho zmenil na oveľa pútavejšie HHhH. Je to skratka nemeckého Himmlers Hirn heisst Heydrich (Himmlerov mozog sa volá Heydrich), jedného z mnohých prívlastkov, ktoré Heydrich stihol dostať. Sám seba pre špinavú prácu, ktorú odvádzal, raz označil za „odpadkový kôš ríše“. Po úspechu knihy by Binet mohol pokojne vydať voľné pokračovanie, kde by ďalej komentoval a dopĺňal všetko, čo sa nezmestilo a skončilo v koši.

Jeho prvý pokus dopadol prekvapivo dobre, aj keď sa popri mnohých chválach objavili aj kritici, čo pozitívne recenzie na Binetovu knihu považujú za dôkaz toho, akí sme hlúpi. Napríklad tvrdia, že z hľadiska faktov autor nepriniesol nič nové. Otázkou je, či niečo také vôbec bolo zámerom knihy – je to skôr rozprávanie o tom, ako ho zaujala a pohltila jedna téma a naivita, s akou občas píše, je sympatická. Je symptómov mužov v strednom veku, že sa cítia takmer urazení, ak niekto píše o atentáte na Heydricha, pretože o tom oni predsa vedia všetko. Autor tejto recenzie sa pokojne prizná, že sa z knihy dozvedel aj mnohé nové informácie a to sa dá predpokladať o väčšine jej čitateľov. Binet ju písal predovšetkým pre francúzsky, a nie český a slovenský trh, kde sa vždy nájde kopa mudrlantov, čo za preceňovaného diletanta budú pokojne považovať aj Milana Kunderu, nieto nejakého učiteľa francúzštiny z vojenskej školy v Košiciach.

Iná, trochu vecnejšia výhrada hovorí, že Bineta viac než seriózne historické zdroje zaujíma spracovanie atentátu v literatúre a vo filme. Údajne by nás mal tento popkultúrny prístup ohlupovať a v kolektívnom povedomí nahradiť serióznu prácu s faktami. Binet však pochádza z inej kultúry, kde sa veci interpretujú zo širšieho hľadiska. Možno keby prešiel našim memorovacím školským systémom, bol by napísal iba zmienený historický kompilát. Jeho kniha je však popri atentáte aj knihou o interpretovaní udalostí a knihou o tom, nakoľko má autor právo vymýšľať si, či jeho hrdinovia mali radšej kávu alebo čaj. Román HHhH je hrou s textom a rôznymi rovinami kultúry (vrátane popkultúry), nie absolútne presným svedectvom o atentáte na jedného modrookého sadistu.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia