Redakcia
Foto: Joe Thorn (Flickr, licencia Creative Commons)
Redakcia
Foto: Ginny (Flickr.com, licencia Creative Commons
Redakcia
Mladý Aristoteles, foto: Mary Harrsch (licencia Creative Commons)
Janka Kršiaková
Foto: Hryck (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Tomáš Mrva
Foto: Agathe B (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Tomáš Mrva
Foto: Flickr.com (JISC)
Ľubomír Jaško
Foto: Flickr (Ole Svensson)
Redakcia
Slavomír Olšovský
Ľubomír Jaško
Ľubomír Jaško
Tomáš Mrva
Ľubomír Jaško
Redakcia
Emma Forrest
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Redakcia
Tomáš Mrva
Dievčatá zo sionistického mládežníckeho zväzu Haschomer Hatzair, ktorého členom bol aj Rubner
Katarína Ďurková
Tomáš Mrva

Vyšší level tolerancie

Filozof bežného života zatúžil po transcendencii. Umenie cestovať alebo slasť spočívajúca v dobrej architektúre sú iba predpokladmi kultivovaného životného štýlu. V Náboženstve pre ateistov berie do úvahy aj ambicióznejšie ľudské očakávania.

Neľakajte sa, nejde o žiadnu náboženskú agitku, ktorá má presvedčiť neveriacich o tom, že sú odsúdení na nešťastie a prázdnotu. Naopak, Botton sa sám – hneď v úvode, aby predišiel akémukoľvek nedorozumeniu – vyhlasuje za člena klubu ateistov. Vyrastal ako syn neveriacich židov. Jeho antikrédo je nekompromisné: „Nikdy som nezakolísal v istote, že Boh nie je.“

Viac ako úžas v gotickej katedrále

Náboženstvo vníma ako osvietený intelektuál, ktorý pohŕda predsudkami a nemôže si dovoliť luxus zotrvať v zbytočnom nepriateľstve voči tomu, čo má potenciál zušľachťovať svet. „Musí predsa existovať možnosť zostať zaprisahaným ateistom, a predsa tu a tam nájsť vo viere niečo užitočné, zaujímavé a útešné.“

Do tejto chvíle to napriek všetkej úcte k Bottonovej veľkorysosti nevyzerá na šokujúci supervýkon. Ateisti tak ako väčšina náboženských ľudí už dávno prestali nosiť strelné zbrane. Vedia sa kochať gotickou katedrálou alebo si večer pri fľaške vína pustiť cédečko s hudbou, ktorá kedysi dávno vznikala pre sakrálne využitie. Priatelia sa s vyznávačmi iných svetov a tolerujú náboženské rituály svojich príbuzných.

Alain de Botton však ide so svojou zvedavosťou ďalej a hľadá v náboženstvách posolstvá a myšlienkové formy, ktoré môžu inšpirovať sekulárne prostredie. Nezotrváva pri striktne estetickej (alebo historickej) úlohe náboženstva, o tej (väčšinou) nepochybujú ani bruselskí ideológovia či francúzski bojovníci za laický štát.

Agapé, spolupatričnosť a odpustenie

Náboženstvo ponúka pocit spolupatričnosti, a práve ten v modernom svete chýba. Prestali sme si všímať susedov zhruba v dobe, keď sme prestali spoločne s nimi vzývať svoje božstvá. Ľudia sa identifikujú svojím zamestnaním – a to podmieňuje, či sa dostanú do stredu pozornosti alebo zostanú tvrdnúť kdesi v kúte. Chrám s liturgickou slávnosťou je v tomto zmysle naozaj nostalgickou spomienkou a súčasne vyrušujúcou alternatívou. Ľudia sa zhromažďujú bez ohľadu na sociálne a ekonomické bariéry, označujú sa za bratov a sestry. Padá väčšina mocenských mechanizmov, magnáti a monarchovia pokľaknú pred krížom umučeného tesára rovnako ako ich lokajovia a aupairky.

Kresťanské bohoslužby sa oddávna formovali ako spoločné stolovanie, hody lásky, agapé. Spoločné stolovanie je aj dnes prototypom vyjednávania konfliktov, zmierenia, solidarity a prežívaného priateľstva.

Botton ponúka aj jednu úsmevnú inšpiráciu z histórie európskeho kresťanstva. Na Nový rok sa pravidelne rozpútal sviatok bláznov, festum fatuorum. Štyri dni stál svet hore nohami, duchovní hádzali kocky na oltár, namiesto amen hýkali ako osli, organizovali pijanské súťaže, kázali zelenine a močili z chrámových veží. Posvätná parodia sacra. A Bottonovo prianie? „Mali by sme mať dovolené tárať hlúposti, uväzovať si ku kabátom vlnené penisy, vyrážať do noci za zábavou, radostne a náhodne súložiť s neznámymi.“ Lebo za všetko môže sviatok bláznov...

Po vytriezvení z tohto roztomilého sviatku sa Botton púšťa aj do vážnejších tém, viny a odpustenia. Židovstvo i kresťanstvo hlásajú ľudskú nedokonalosť. Kresťanstvo prišlo s doktrínou dedičného hriechu. Nikto sa nevyhne chybám a pádom. Takýto realizmus môže osloviť všetkých, ktorí naivne uverili, že ľudia sú od prírody dobrí. Vo veku liberálnej demokracie, keď vraj nikto nemá právo hovoriť morálne imperatívy, židovsko-kresťanské chápanie mravnosti pôsobí preventívne. Na rozdiel od štátu, ktorý zasahuje, až keď vidí neprávosť a zlyhanie, takáto morálka napájaná z iných zdrojov dokáže krotiť ľudskú agresivitu a zvládať mnohoraké skryté krutosti a trápenia.

Inštitút umierania, Centrum sebaspoznania

Ďalšie inšpirácie zo strany náboženstva sú výsostne praktické. Kresťanstvo ukazuje zmysel vzdelania. Nejde len o inteligenciu, povahu či osobnosť, do hry vstupuje čosi ďalšie, abstraktnejšie, s etickým a transcendentálnym rozmerom. Povedané v skratke: výučba má živiť, povzbudzovať a viesť naše duše. To je protiklad ku všetkým mechanickým projektom vzdelávania, technokratickým zjednodušeniam spoločnosti alebo čisto pragmatickým predstavám úspešného absolventa štúdií. Tradícia kazateľov a podobenstiev upozorňuje na dôležitosť rétoriky a obraznosti, ktorá osloví viac ako sterilné prejavy. „Dnes potrebujeme Ústav pre vzťahy, Inštitút umierania a Centrum sebapoznania.“

Duchovné cvičenia, ktorých dôležitosť už od stredoveku hlásajú staré mníšske rády a učitelia duchovnosti, môžu byť pre moderného (a poriadne unudeného) človeka alternatívou k fyzicky chápanému relaxu. Aj duša potrebuje svoje wellness. V budúcnosti hádam budú na trhu cestovky, čo budú ponúkať cestu k sebe samému, uvažovanie nad životom a upokojenie rozdrásaného vnútra.

Botton je k náboženstvu láskavý, veľkorysý a otvorený. Jeho sympatie by možno nevydržali každú skúšku, vyhýba sa zásadným otázkam viery a neviery. Neodpovedá tým, ktorí nedokážu sympatizovať s niečím, čo je podľa ich najvnútornejšieho presvedčenia len lož a prelud.

Prekvapuje aj tých, ktorí sa k náboženstvu hrdo hlásia. Dokonca je možné, že im prezradí niečo, čo sami nevedeli. Od populárneho ateistu zrazu zistia, že s ich náboženstvom je spájaná hlboká ľudskosť a vyrovnanosť, realizmus voči životu a neodolateľná dobrota. Budú prekvapení (asi aj zahanbení), že im práve on priniesol takéto zaujímavé spytovanie svedomia – a bez toho, aby sa trápne venoval križiackym výpravám, aktuálnym sexuálnym škandálom alebo iným vredom na tele náboženstiev. Zatiaľ čo Botton s úctou čaká na inšpiratívne pôsobenie náboženstva, náboženstvá sa vyrovnávajú s vlastnými krízami a deformáciami.

Bottonova esej určite neznamená žiadny revolučný prelom v dialógu (či konflikte?) medzi ateizmom a náboženstvom. Dialektici a fundamentalisti, materialisti a duchovní rojkovia budú naďalej tráviť čas na barikádach. Už sú na toto prostredie zahádzané pokrivenými mačetami a krvavými dlažobnými kockami zvyknutí...

Bottonov pohľad na vec je inšpiratívnym úvodom a základným manuálom pre všetky slobodné a otvorené mysle.

Alain de Botton, Náboženství pro ateisty, Kniha Zlín 2011

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia